Ježiš chodí po mori (Evanjelium). More obraz pekla, loď obraz cirkvi

Mt 14:26-27: “Keď Ho učeníci videli chodiť po mori, predesili sa a zvolali: To je prízrak! A od strachu kričali. Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa!”

Tam kde prichádza Pán Ježiš, boria sa všetky fyzikálne zákony. Vtelený Boh, má moc nad svojim stvoreným svetom. Kráča po nestálom mori, ktoré je plné neznámych tvorov, rýb a oblúd.

Už židia videli v mori podobnosť tohto sveta. Ranná cirkev rovnako videla more v náväznosti na židovský pohľad. More je podobné svetu a nášmu vnútru. Je veľmi nekľudné, vlna behá za vlnou ako naše myšlienky. Myšlienky plné túžob, zmyselností, ale i strachu, bolestí a obáv. A prichádzajú veľké vlny mora, akými sú nečakané udalosti v našom živote, ktoré nám prevracajú zaužívané spôsoby života na ruby.

Mora sa židia báli, pretože v mori boli mnohé živočíchy, ktoré sú človeku odporné. Medúzy, chobotnice, rôzne druhy hadov, krabov, raje, slizké nepríjemné stvorenia. Ranná cirkev v tom videla démonský svet, kde tieto zvláštne morské obludy, predstavovali démonov. Pre človeka nie je v mori možný život, pretože človek potrebuje kyslík. Preto more sa prirovnávalo k peklu. Tak ako v mori nie je možný život, tak ani v pekle nie je možný život – a predsa – tam duša človeka musí žiť, keď svoju vieru nezložila v Božieho Syna.

More neustále naráža do pevných a nemenných skál. Skaly predstavujú opak mora. Ale to ešte nič nie je oproti vesmíru, kde planéty, slnko a mesiac, s maximálnou presnosťou krúžia po oblohe, keď podľa nich si človek mohol vytvoriť kalendár.

More je sprevádzané neustálym nepokojom. Je to najnižšie položená stvorená vec, ktorá v sebe nesie chaos – naopak – vesmír, ktorý je nad našimi hlavami, má v sebe zakódovaný poriadok a presnosť. Vesmír je obrazom neba, more je obrazom pekla a života, ktorý k peklu smeruje, života nepokojného, nestáleho, plného démonov a zlých duchov.

Ale tu kráča po tomto temnom a nestálom mori Boh – Pán Ježiš. Má moc nad morom tak, ako má moc nad peklom. Veď nám povedal:

Zj 1:18: “Bol som mŕtvy, a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a pekla.”

Učeníci keď videli Pána chodiť po mori, mysleli si že vidia prízrak. Nie je divu! Kto si len tak môže vykračovať po vlnách mora? Kto svojimi nohami môže šľapať po nepokoji, ktoré more prezentuje, nad hlavami morských oblúd, ktoré predstavujú temné bytosti? Boží Syn – Láska, ktorá vzala na seba ľudské telo, aby nás zblúdilých hriešnikov priviedla späť do Božej rodiny, od ktorej sme sa tak ďaleko odlúčili.

J 3:16: “Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.”

Pán na učeníkov volá – vzmužte sa, ja som to, nebojte sa! Boh sa prihovára k nám slabým ľuďom, povzbudzuje nás – nebojte sa. Boh často vo svojom slove na človeka volá – Neboj sa! Pre nás kresťanov, má byť veľkým povzbudením toto slovo Pána:

L 12:32: “Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.”

Neboj sa milý kresťan, len ver! Ver vo všetkom Bohu, že ťa prevedie týmto životom do svojho kráľovstva, pretože ti to zasľúbil, zapečatil a On nemení svoje sľuby. Sú pevné ako skala. Od teba však tiež niečo chce – vieru! Ale akú vieru? Vieru, ktorá požaduje všetko opustiť a nasledovať Pána na plný úväzok. Nepožaduje po tebe striktné dodržiavanie zákona, ale vieru. Opak viery je nevera. Chodiť za modlami tohto sveta, je zahýbaním Bohu. Ak si myslíš, že môžeš Bohu zahýbať, zároveň Ho milovať – mýliš sa. Ani z ľudí nikto nie je taký, kto by znášal neveru a Boh je Bohom žiarlivým na svoje stvorenstvo, zvlášť na človeka, ktorý nesie Jeho obraz, ako jediné stvorenie vo vesmíre.

Ex 34:14: “Lebo nesmieš sa klaňať inému bohu, pretože Hospodin, ktorého meno je Žiarlivý, je naozaj žiarlivý Boh.”

Pán Ježiš hovorí aj učeníkom, nebojte sa, Ja som to. Peter, človek plný emócií a jednoduchej horlivosti, hovorí Pánovi:

Mt 14:28: “Pane, ak si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode.”

Aj Peter chce chodiť po vodách mora. Chce mať moc nad nestálym morom, nad morskými príšerami. Chce byť ako Pán Ježiš. Ranní kresťania prirovnávali cirkev k lodi, ktorá pláva na mori. Prvé výklady a obrazy, neskoršie ikony, ukazujú cirkev v takejto pozícii. Je to v súlade s chápaním mora, ktoré cirkev v lodi môže preplávať. Beda, ak človek chce prejsť toto more sám, ako to chcel urobiť v dobrej viere Peter.

Predobrazom lode – cirkvi – bola Noemova Archa, v ktorej bolo možné sa zachrániť, pred súdom nad vtedajším svetom, ktorý prišiel v potope celej zeme.

Petrov rozhodný krok, ísť za Pánom sa končí fiaskom. Padá do mora a topí sa. Prejde pár metrov, pár krokov, ale končí v mori. Tu sú ukázané dva obrazy.

Ak hľadíme na Krista, pôvodcu našej viery, sme schopní prejsť pár krokov po vlnách mora. Ale hľadieť na Krista nevydržíme príliš dlho, kvôli našej padlej prirodzenosti. Preto je nemysliteľné, že by sme sami prešli cez more bez lode – cirkvi.

Druhým obrazom je naša slabosť a hriešnosť. Padneme do mora a začneme sa topiť vo vlnách pochybností, sveta a prepadávame sa do oblastí morských príšer – démonov. Ak zostaneme v tomto stave, utopíme sa, more nás pohltí do pekelných útrob. Ale Peter robí to, čo máme robiť vždy, keď padáme do morských hlbín:

Mt 14:30: “Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, začal sa topiť a vykríkol: Pane, zachráň ma!”

Pane, zachráň ma! To je cesta človeka, ktorý sa začína topiť. Zavolať na Boha, vyznať svoj hriech, skrze ktorý nás chcú démoni stiahnuť na dno oceánu.

Pán nás zachráni aj vtedy, keď sme hlboko v mori, keď sme Boha opustili a more si robilo na nás nárok. Pozrime na Jonáša, ako sa prepadol do hĺbok mora, dokonca uviazol v bruchu veľryby. On už utopený bol, už mu nebolo pomoci, nikto mu nemohol v tomto stave podať veslo, aby ho pritiahol k lodi. Jonáš ale zavolal z hlbín mora na Hospodina a bol zachránený:

Jon 2:2-3: “I modlil Jonáš sa zvnútra ryby k Hospodinovi, svojmu Bohu: Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas.”

Pokiaľ človek žije a zavolá na Boha z útrob mora, z útrob pohanstva a bezbožnosti, Boh ho vypočuje a podá mu svoju zachraňujúcu pravicu. Presne tak, ako to urobil Pán Ježiš Petrovi. Petra pohlcovalo more, on kričal na Pána, aby ho zachránil a Pán Ježiš ho vytrhol z papule otvárajúceho sa mora:

Mt 14:31: “Ježiš vystrel hneď ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó, maloverný, prečo si pochyboval?”

My maloverní, neustále pochybujúci. Pochybnosti kvôli našej padlej prirodzenosti, ku nám neustále budú prichádzať a z nich pády do hriechov. Ale je nutné vždy volať na Pána, aby nás zachránil. Máme mu vyznávať svoje hriechy a previnenia – neodkladne. Pretože ak budeme otáľať s vyznaním hriechov, čo nie je nič iného, iba zakričanie – Pane, pomôž mi, topím sa – tým hlbšie sa budeme prepadať do hlbín mora, až sa vzdialime od lode, ktorou je cirkev, rovnako sa vzdialime od Boha. Text pokračuje takto:

Mt 14:32: “Len čo Ježiš vstúpil na loď, vietor utíchol.”

Nie nadarmo kresťania považovali túto loďku z podobenstva za cirkev. Táto loďka predtým, ako Pán prišiel po mori, bola zmietaná vlnami a vetrom. Len si spomeňme na dni, kedy Pán odišiel a ešte neprišiel Duch Svätý. Učeníci boli celí ustráchaní, zatvorení pred svetom, nevedeli čo si majú počať. Ale keď je na nich vyliaty Duch Svätý, vystupujú do chrámu, učia, uzdravujú a loď cirkvi, ktorá bola bez Kristovho Svätého ducha nesená pochybnosťami a silnými vetrami bojazlivosti, ožíva.

More plné démonov chcelo dosiahnuť to, aby sa loď potopila a aby mohli duše ktoré sú v nej pohltiť. Ale my vidíme, že na túto loď vstúpil Boh a stal sa jej súčasťou, dokonca Hlavou cirkvi, nie je teda divu, že vietor utíchol a s ním aj rozbúrené more.

Záverečný obraz lode čoby cirkvi, v ktorej sám Pán má svoje sídlo, je vyjadrený posledným veršom tohto príbehu:

Mt 14:33: “A tí, čo boli na lodi, padli Mu k nohám a hovorili: Vpravde, Syn Boží si!”

Tak vyznávajú učeníci Pána, že je Božím Synom, klaňajú sa mu, oslavujú Ho a milujú Ho. On je záštitou toho, že loď dorazí do nebeského prístavu. Len pozor na pády do mora a nevyznávanie hriechov, nevolanie na Pána, keď spadneme cez palubu. Rovnako tak sa nezahrávajme so svetom, ale sa držme v lodi, čo nie je nič iného, len vyjadrením – držme sa viery v Krista, na palube cirkvi.

Žalmista by zhrnul celú túto rozpravu do týchto pár slov:

Ž 107:28-32: “Vo svojom súžení volali k Hospodinovi, a On vytrhol ich z úzkosti. Víchricu premenil na tichý vánok a zmĺkli vlny mora. Zaradovali sa, že utíchli, a On ich priviedol do vytúženého prístavu; nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch; nech Ho zvelebujú na zhromaždení ľudu, nech Ho chvália na zasadnutí starších!”

Amen…