Kresťanské príbehy pre deti, miesto pohanských rozprávok I. Sila viery

Predhovor: Svätci zhodne tvrdia, že dieťa je možné vychovávať len do 12 roku jeho života v oblasti viery. Po 12. roku života, je veľmi ťažké deti viesť ku Kristovi. Na východe spísali kresťania knižku, ktorou milými príbehmi vyučujú svoje deti, miesto rozprávok, a tak už od mladosti do nich vštepujú vieru v Krista. Tieto príbehy, vhodné aj pre dospelých, nech povzbudia naše deti vo viere v dobrého a láskavého Pána…

1. Sila viery

“Viera, moje dieťa, je pre človeka všetkým. Bez viery človek nežije,” – znovu a znovu opakoval tieto slová starec s dlhou snehobielou bradou mladému mníchovi, ktorý práve vymetal popol z chlebovej pece.

“Aká veľká môže byť viera, otče?” Prerušil ho neisto mladý mních.

“Vieru nemôžeš nijako zmerať,”  odpovedal starec. “Záleží na tom, ako veľmi človek miluje Boha. Koľko miluješ, toľko veríš, a koľko veríš, toľko miluješ. ”

“Nemôžem to pochopiť,” povedal mladý mních.

“Ale to je predsa veľmi jednoduché. Postačí, keď necháš svoje srdce slobodné, aby milovalo Boha,” – povedal starec, vytiahol svoje komboskini a začal sa modliť.

A tak plynuli dni v skromnej pustovni, ktorá sa nachádzala v blízkosti malého mestečka.

Ľudia často prichádzali do malej pustovne, aby sa podelili so svojimi problémami, vypočuli si radu starca a odniesli si užitočná poučenia pre svoju dušu. Prichádzali tiež chudobní, žobráci a prosili o kúsok chleba.

Jedného roku však silné krupobitie zničilo úrodu, matky nemali nič, z čoho by navarili, a deti sa túlali hladné. V celom kraji zavládol smútok a ľudia prichádzali ku cnostnému starcovi, ktorý im neustále dával z toho mála chlebov, ktoré mu ešte zostali. Nekonečný zástup dedinčanov sa stále zväčšoval. Ľudia, prichádzajúc zo všetkých končín zeme, nachádzali v malom domčeku lásku a nehu.

“Otče, bochníkov nám ubúda, nemáme už čo rozdávať, a čoskoro aj my budeme o hlade,” nariekal mladý mních.

“Ach, moje dieťa, Boh, ktorý k nám poslal týchto malých bratov, sa postará aj o nás, aby sme netrpeli hladom,” odpovedal starec, naplnený láskou.

Čas plynul a hladných pribúdalo. Jedného dňa sa roztrpčený mních obrátil na starca s prosbou:

“Otče, chcem, aby sme si naše chleby rozdelili na polovicu. Daj mi toľko, koľko mi patrí. Od tejto chvíle rozdávaj zo svojich. Ja nechcem mať hlad.”

Starec bol slovami svojho poslušníka prekvapený, ale aby ho nezarmútil, rozdelil chleby ktoré ešte mali a dal ich svojmu poslušníkovi, dokonca viac než len polovicu. Naďalej potom rozdával milodary, zo svojho dielu bochníkov.

“Nie, ja nebudem čakať, až budem mať hlad,” opakoval si v duchu poslušník, “keď otec chce, nech je hladný, množstvo žobrákov sa nikdy nezmenší, ale bochníkov ubúda.”

Zima toho roka bola tuhá a žobrákov naozaj neubudlo. Ale Boh, ktorý videl milosrdné starcovo srdce, požehnával bochníky a tých zázrakom rovnako neubúdalo. Naopak, chleby jeho poslušníka sa veľmi skoro spotrebovali.

Jedného dňa prišiel poslušník nesmelo ku starcovi:

“Prosím ťa, otče, keby si chcel, mohli by sme spolu zase jesť,” povedal a sklopil zrak.

“S radosťou,” povedal starec, bez toho, žeby čokoľvek dodal.

Nešťastie však pokračovalo. Žobráci neprestávali prichádzať ku starcovi. Ale starcovo srdce bolo naplnené láskou, ktorá sa nikdy nevyčerpala. Znepokojený poslušník začal znovu reptať:

“Veď bochníky už takmer nie sú, čože je možné neustále rozdávať?”

“Boh nás, dieťa moje, nenechá o hlade,” povedal starec a snažil sa utešiť netrpezlivého poslušníka.

Jedného zimného dňa poslušník zašiel do pekárne, aby ju vyčistil. Díval sa smutne na police, ktoré boli kedysi plné teplých bochníkov chleba, a teraz tam zostal len jeden jediný. Ešte že máme aspoň ten! Keď skončil prácu, odišiel ku starcovi pliesť košíky. Vonku zúril studený vietor, a tak bolo sotva počuť klopanie na dvere. Poslušník počul, ale nič nehovoril. Pravdepodobne to bol zase jeden hladný, a mali by mu dať posledný chlieb?

“Niekto klope,” povedal starec.

“To je len vietor,” odpovedal poslušník.

“Ale asi to niekto bude,” povedal starec a vstal, aby otvoril, a pritom čítal myšlienky, ukryté v srdci svojho poslušníka.

Jeden chudobný žobrák, skrehnutý zimou, prosil o kúsok chleba.

“Počkaj tu,” povedal mu starec a zavolal poslušníka, “prines z pekárne jeden chleba.”

“To je vylúčené, je to náš posledný chlieb. Potom budeme mať hlad my, ” odpovedal poslušník.

“Prosím ťa, choď do pekárne a lepšie sa pozri,” trval na svojom starec.

“Veď som tam bol pred chvíľou a videl som, že máme len jeden chlieb, police sú úplne prázdne,” povedal tvrdohlavo poslušník.

“Choď, moje dieťa, a maj vieru v Boha,” dodal starec a tak poslušník neochotne odišiel.

Keď sa ale priblížil k pekárni, zacítil nádhernú vôňu. Hlad si so mnou zahráva, pomyslel si, ale vôňa čerstvo upečeného chleba silnela. Aký bol jeho údiv, keď vstúpil do pekárne, plnej čerstvo upečeného chleba. Okamžite sa rozbehol ku starcovi.

“Otče!” Volal dojato, “odpusť mi, teraz už chápem, kam až môže siahať viera v Boha!”

“Tak tak, dieťa moje,” odpovedal starec, “nakoľko sme my sami milosrdní, natoľko je Boh milosrdný k nám. A koľko my dávame, toľko nám dáva aj Boh.”

A od toho dňa mladý mních počúval všetko, čo mu starec hovoril, a dôveroval Bohu. Pretože Ten, ktorý posielal hladných do ich pustovne, nemohol nechať o hlade ani ich.