Čo obsahuje úzka cesta kráčania za Kristom? (Pokračovanie článku – opustenie sveta, ako uniknúť žiaľu)

Pokračovanie článku – opustenie sveta – ako uniknúť žiaľu…

Hnacou silou, aby sme mohli vykročiť na túto cestu, je láska k Bohu, ku Kristovi a k Duchu svätému, teda láska k Trojici. Úzka cesta totiž nie je ľahká, ba dokonca sa nedá len tak ľahko nájsť. Široká cesta je krásne vydláždená svetskosťou, je jagavá, osvetlená, krásne viditeľná. Úzka cesta je skrytá pre oči pyšných.

Ak sme dostali od Boha milosť a bola nám úzka cesta odhalená vďaka cirkevným otcom, ktorí ju vykreslili podľa svätého písma, vydanie sa na túto cestu obsahuje veci, ktoré cirkevní otcovia pomenovali v takomto poradí:

– Škŕkanie v žalúdku, obmedzený prísun vody a chleba

Aj keď ľudia tohto sveta majú odpor k pôstom a vôbec ku všetkému, čím by mali namáhať svoje telo, pôst je tou najľahšou vecou po kráčaní úzkej cesty, preto je na prvom mieste. Silou vôle sa dokáže postiť aj pohan. A predsa je pôst uvádzaný v písmach nielen starou zmluvou, ale aj sám Pán pôst nariadil, keď povedal, že po Jeho odchode, sa budú učeníci postiť. Podobne keď vyháňali učeníci démonov a nemohli ich vyhnať, Pán im povedal, že určitý druh je potrebné vyhnať nielen modlitbou, ale aj pôstom. Podobná ľahko zvládnuteľná cnosť je bdenie – odopieranie si spánku kvôli modlitbe.

– Celonočné bdenie

Táto aktivita je dnes takmer zabudnutá, zvlášť na západe sotva kto dnes počuje o bdení v noci. Ide o bdenie s modlitbou podľa vzoru Pána, ktorý vstával v hlbokej noci a išiel sa do samoty modliť. V mnohých mníšskych spoločenstvách, podnes sa v noci vstáva na modlenie sa nočných žalmov.

Tieto prvé dve veci sú pre človeka nepríjemné a mnohí ľudia nimi opovrhnú, no sú pre človeka ešte prijateľné, pretože teraz prichádzajú veci, ktoré sa len tak ľahko naučiť alebo vykonať nedajú. Ak ľudia odvrhli prvé dve veci ako ťažké, ostatné zaručene nezvládnu.

– Očistný pohár pokorenia

Ak sa človek nepokoril pod pôst a modlitbu, modlitbu a bdenie, potom sa sotva pokorí vôbec pred niečím. Preto táto tretia cnosť, je nedostupná tým, ktorí opovrhujú ľahkými vecami a chceli by dosiahnuť ťažšie. Chcú preskočiť prvé dve priečky rebríka, pritom na tretí stupienok už nedosiahnu. Pokora je to najťažšie, čo človek môže zniesť, pretože tým je zasiahnuté jeho jadro – ja som! Každý človek samého seba dáva na piedestál slávy, samého seba vidí ako centrum vesmíru a práve pokora ničí tento falošný pohľad, kedy sa človek musí uponížiť tak, že samého seba nepovažuje na nič. Z pokory prichádzajú potom ďalšie cnosti. Svätci zhodne hovorili, že sú tými najposlednejšími ľuďmi na svete. O každom inom človeku vždy vyššie zmýšľali ako o sebe. Napriek tomu že niekto bol verejný hriešnik, zlý človek, vrah, ktorého sa ľudia báli – svätci hovorievali – ja som ďaleko horším ako tento človek. Pokora znamená – nič si o sebe nenamýšľať – všetku neprávosť na svoju osobu odovzdávať – nie sám sebe a svojej spravodlivosti ktorá je pokrútená – ale k Bohu, ktorý jediný je právoplatný sudca sveta. Opäť ak hľadáme túto cnosť v písmach, kde inde by sme ju lepšie našli, ako u Pána, ktorého máme nasledovať?!

– Znášanie posmeškov a výsmechu

Písmo k tomuto hovorí, že kto sa bude hanbiť za Pána, za toho sa On bude hanbiť pred Bohom Otcom. Posmešky prichádzajú hlavne kvôli viere. Ty veríš v Krista? Veď to je rozprávka, taký človek údajne ani nežil. Podobne počujeme denne sa rúhať mnohých ľudí proti viere, vyslovovať nadarmo Božské sväté mená a my sa máme postaviť proti týmto bezbožnostiam a zastať sa Krista. Za to budeme posmeškovaní, za vieru budeme vysmievaní, ale to je súčasťou úzkej cesty.

– Nutnosť strpieť urážky, osočovanie, vyhrážanie, zlosť iných ľudí

Tento bod je rozvinutím bodu predošlého. Pokiaľ v prvom bode sa ľudia snažia kresťanov vysmievať, v tomto druhom bode výsmech prechádza v hnev a nevraživosť. Prídu urážky, hrubé rúhania, osočovania, vyhrážanie sa, fyzický útok, napokon aj smrť. Výsmešky sú prvým stupňom, znášanie urážok a hnevu je druhým stupňom. Veď Pán nám povedal, že všetko čo robili Jemu, budú robiť aj nám. Nehľadajme za tým všetkým len ľudský faktor, ale hlavne útoky démonov, pretože písmo hovorí, že my nebudeme bojovať proti ľuďom, lež proti mocnostiam temnosti.

– Vykorenenie vlastných túžob

Tu prechádzame k tvrdému boju proti vlastnej prirodzenosti. Vykorenenie túžob je jednou z najťažších vecí v našom živote. Na ničom si nezakladať, všetko považovať za smeti, ako píše Pavol. Učeníci nič nemali počas života s Pánom a keď sa ich Pán pýtal na konci, či im niečo chýbalo, oni povedali že nič! Túžby nás sťahujú späť do sveta. Naše oči túžia po predmetoch ktoré vidia, uši po zvukoch a hudbe, nos po vôňach, jazyk po chutiach, hmat chce ohmatávať príjemné veci – toto všetko je nutné vykoreniť. Výrobky tohto sveta útočia na naše zmysly, keď si zamilujeme veci sveta, naše srdce bude ďaleko od Boha.

– Všetko zniesť bez reptania

Opäť ťažký bod na úzkej ceste. Mnohí kresťania sa modlia zato, aby mali lepšie podmienky v živote, lepšiu prácu, ale tento bod hovorí o trpezlivom znášaní všetkého, čo nám deň prinesie bez reptania. Lebo Boh je zvrchovaným Pánom sveta a nič sa nedeje bez Jeho dopustenia. Preto nás cvičí v tejto cnosti tým, že dopúšťa na nás mnohé ťažkosti. Ak reptáme, sme podobní izraelitom, ktorí reptali na púšti, že majú iba mannu, lebo v Egypte – v národe hriechu – jedli z plných hrncov. Prijať každú jednu vec vo svojom živote bez reptania, je veľká škola. Príde smrť blízkych, priateľov, ťažké podmienky, čas vojny, prenasledovania – znášanie týchto ťažkosti nazeraním na Krista, je veľkou cnosťou, ale len vtedy, keď všetko prijímame ako od Boha, bez reptania.

– Ovládnuť obranu svojej osoby, neupadnúť do útoku až drzosti, mužne zniesť neprávosti

Tento bod je rozvinutím toho predošlého. My máme tendenciu sa brániť, zvlášť vo veciach, kde máme pravdu. Ale svätci nám ukazujú, že aj keď máme pravdu a sme krivo obvinení, máme to dať do rúk Boha a nechať to tak. Inak prejdeme do protiútoku a hrozí to, že až drzo a s hnevom sa budeme obraňovať. Vari Pán Ježiš sa bránil, keď išiel na popravu a dokazoval svoju nevinu? Jeho súd bol súdom nad úplne čistým človekom, ktorý nikdy nespáchal ani jeden jediný hriech. Ale on neotvoril ústa, aby sa bránil, všetko zveril Otcovi.

– Nehnevať sa, keď je človek prehliadaný, keď je nepovšimnutý

Naše ego, naše ja, miluje to, keď sme stredom pozornosti. Tu však nejde o nejakú výstrednú pozornosť, ale o pozornosť nad našou pokorou a tichosťou. My totiž vo svojom vnútri túžime po tom, keď nejaké cnosti dosiahneme, aby sme boli zato obdivovaní. V tom je zvod tohto bodu. Môžeme všetky cnosti, ktoré sme vyššie spomenuli dosiahnuť, môžeme vydržať ponižovanie, môžeme bez reptania prechádzať životom, nemusíme sa brániť keď sme krivo obvinení, ale vo svojom vnútri túžime za to všetko po obdive. Mnohí ľudia nastúpili na úzku cestu, ale práve v tomto bode zhoreli – nikto ich neobdivoval, nikto ich nepochválil. Oni by radi so skromnosťou hodili rukou, že to nestojí za reč, to by im stačilo, aby utíšili v sebe túžbu obdivu – ale Boh im ani toto nedoprial a to preto, aby sa vyplavil na povrch tento tak dobre skrytý hriech.

Dokonca aj mnohí kresťania sú kresťanmi len preto, aby ich ľudia zato obdivovali. Všade kam prídu sa prezentujú ako kresťania, hlasne to trúbia do sveta. Jeden pastor, keď sa nasťahoval do nového bytu, do schránok všetkých susedov vhodil svoje kresťanské svedectvo. Tak vlastne na seba poukázal, že je kresťanom, pretože chcel a túžil, aby bol za to obdivovaný. A keby nebol obdivovaný, bral by to ako pohanenie pre Krista. Toto je veľká pýcha. Boh si nás použije v tom stave, v akom sme. Mnohí ľudia išli na púšť, skryť sa pred ľuďmi a slúžiť tak Bohu. Keď dosiahli cnosti, Boh ich vydal pre svet, aby ho poučovali, preto sa nám zaznamenali ich životy.

My máme byť pokorný a tichí, nevytrubovať pred sebou kým sme, pretože tým prezentujeme svoje ego. Nemáme sa radovať, keď nás niekto obdivuje, naopak, nebyť ani skľúčený, keď si nás nikto nevšíma.

V dnešnom svete, ktorý kresťanstvo už prekonal, nie je nič lepšie, ako byť tichým a pokorným človekom, pripraveným žiť v každej situácii podľa evanjelia. Dnes nikoho neohúrime teológiou, hlásaním viery, lež skutočne kresťanským životom. Pokiaľ v písmach stojí – choďte a čiňte mi učeníkov – hlásajte evanjelium, pretože viera je z počutia – to platilo pre dobu nového učenia. No dnes ateisti veľmi dobre poznajú evanjelium, ale pozorujú kresťanov, či podľa viery aj žijú, čo žiaľ, len málo ľudí kráča úzkou cestou a tak oni vidia, že táto viera je prázdna a odmietajú ju. Mnohí kresťania si berú za svoje, že oni sami musia hlásať evanjelium na uliciach, pritom ich život neodráža ani len záblesk evanjelia.

Akí otravní sú dnes ľudom vtieraví Jehovisti, ktorí neodrážajú Kristov charakter, nenájdeme medzi nimi nasledovníkov, ktorí by kráčali takouto úzkou cestou – ich zámer je iba zlákať ľudí do ich skupiny, ktorá v čosi verí, ale nežije evanjeliom.

Existuje tisíce ľudí, ktorí priviedli k evanjeliu pohanov svojim životom a nie výstrednosťami. Tu je veľká neznalosť tých, ktorí nerozumejú písmam, že každý dostal iný dar. Pavol dostal dar hlásať evanjelium pohanom, tento dar ale nedostal Peter. Niekto je modlitebník, iný má taký a onaký dar. Aj o tomto veľa otcovia píšu a varujú, aby sme si nezamieňali dary, ktoré Boh každému inak udelil.

– Zmieriť sa s tým, keď sme odsudzovaní, ba aj odsúdení

Posledný bod je zhrnutím všetkých bodov. Pre vieru môžeme trpieť vo väzeniach, dokonca byť za ňu zabití. Stačí sa pozrieť do dejín cirkvi, ktorá bola postavená a vybudovaná Pánom, potom Apoštolmi a v treťom rade mučeníkmi. Mučenícka krv, ktorá nasiakla do pôdy, kde ležali mŕtve zrná, tieto zrná ožili touto krvou a vzrástli krásne klasy a nové zrná. Cirkev bola vybudovaná na mučeníkoch. Každý kto odvrhuje túto tretiu etapu vzrastu cirkvi, nemá s cirkvou nič spoločného, je sektár a heretik.

My sami môžeme byť takto ťažko skúšaní – byť väznení, prenasledovaní a umučení. Podľa cirkevných otcov je to dar z neba, najvyššia obeta akú môže človek zložiť pre Boha. Preto študujme a čítajme tých, ktorí boli Bohom vybratí na túto cestu, pretože boli pripravení Hospodinom aby to zvládli.

Toto je úzka cesta. Ak vám niekto tvrdí, že je spasený z viery, dajte mu do ruky túto cestu, či na nej stojí. Pretože viera v Krista túto cestu obsahuje, obsahuje ju učenie otcov a obsahuje ju aj sväté písmo.

Nedajte sa opiť lacným zriedením evanjeliom. Kráčajme podľa rád evanjelia a rád svätých otcov. A nezabúdajme – že hnacím motorom tohto všetkého je láska k Bohu a k blížnemu. Ak toto všetko chceme vykonať zo svojej sily, bez Boha, ktorý je láska, skončíme neslávne. Láska je ukrytá v každom bode, ktorý tu je spomenutý. Veď Pavol píše:

1Kor 13:3-7: “A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.”

Amen…