Pamätanie na smrť – prečo Boh ukryl deň našej smrti?

Otcovia sa zaoberajú touto otázkou: prečo Boh ukryl deň nášho odchodu z tohto sveta, keď pamätanie na smrť je tak veľmi prospešné pre kresťana?

Ich odpoveď znie:

Ľudia, ktorí si kladú takéto otázky nevedia, akým obdivuhodným spôsobom Boh zaistil našu spásu. Keby totiž človek poznal hodinu svojej smrti, nikdy by sa predtým dlhú dobu neuchýlil ani ku krstu, ani k pokániu.

Je to pochopiteľné. Ak by sme vedeli, že o 30 rokov zomrieme, nenamáhali by sme sa pre nebo, spoliehali by sme sa na spásu tak, ako sa stalo lotrovi na kríži, ktorý v poslednej hodine života vyznal a uveril v Krista, preto bol spasený.

Mnohí ľudia takto žijú. Sú mladí, tak si hovoria, možno na starosť sa budem zaoberať duchovnými vecami, teraz mám život pred sebou, prečo by som sa mal zháňať za takými tichými vecami – akým je napríklad Kristov pokoj – keď ja milujem prúd tohto svetského života?

Hodinu smrti má každý skrytú a ani mladí človek nevie, koľko času mu ešte zostáva. Koľkí mladí ľudia odchádzajú každým dňom do večnosti, pritom premýšľali povrchne, ako sa píše hore.

Tento zvyk – mám čas -až  neskôr sa budem venovať Bohu – je klamstvom temných síl, aby človeka úplne odpútali od pravdy. Mám čas – si človek nehovorí len ako mladý, ale sa to s ním nesie potom celý život. A keď je naozaj starý a má aj 70 rokov, on verí, že má pred sebou ešte mnoho mnoho dní a preto aj v tomto veku si hovorí – mám čas.

Múdrosťou v tomto prípade je to, že sa máme okamžite chopiť viery a začneme už dnes hľadať kráľovstvo nebeské.

Jeden známy príbeh hovorí o tom, že sa otvárala nová katedrála v akomsi Nemeckom meste. Ľudia sa tlačili, aby boli čo najviac vpredu, aby videli úvodné obrady čo najlepšie. Jeden mladý človek, stál úplne vpredu a tešil sa, že má tak skvelé miesto. No v jednom momente počas tlačenice, si pred neho stúpla nejaká žena a zaujala tak jeho pôvodné miesto. Veľmi sa hneval na tú pani, lebo teraz musel pozerať skrze ňu. No stala sa neuveriteľná vec. Z hornej klenby sa odlomil kus ostrého kameňa a spadol tejto žene na hlavu tak, že jej prerazil lebku a na mieste zomrela! Ten mladý muž si uvedomil, že keby ho nebola táto žena vytlačila, on by stál na jej mieste a bol by dnes mŕtvy. To bolo od Boha pre neho veľkým varovaním, pretože bol veľmi mizerným kresťanom, tiež si hovoril – na hlbokú vieru mám času dosť – som predsa mladý. Táto udalosť však zmenila naruby jeho život, ktorý hneď a neodkladne odovzdal Bohu. Pýtal sa samého seba – kde by som dnes bol, keby som bol mŕtvy ja, miesto tej úbohej ženy?

To, že nám Boh skryl deň našej smrti, je pre naše dobro. Takto sa namáhame celý život lebo nevieme, kedy naposledy vydýchneme. Sme nespokojní s našim kresťanským životom, snažíme sa viac a viac sa priblížiť k Bohu, hľadať nebeské kráľovstvo a to len preto, lebo nechceme odísť z tohto sveta nepripravení. Ak by sme ale poznali deň nášho skonania, nikto by duchovný život neviedol, každý by z vypočítavosti, iba niekoľko mesiacov pred smrťou, sa dal na vieru.

Cirkevní otcovia preto hovoria:

Keby ľudia poznali deň svojej smrti, žili by všetci v bezbožnosti!

Dnes mnohí ľudia žijú v bezbožnosti práve preto, lebo si myslia, že smrť je ešte ďaleko. Iní veria, že kresťanstvo nie je pravdivé a držia sa falošných vier, ktoré ich utešujú. Dve základné viery sú:

– Viera v tmu po živote (stav ako bol pred narodením)
– Viera v reinkarnáciu

Ak by bola na konci nášho života tma, zhasne sa svetlo a je koniec, potom nemá význam konať dobro. Potom je lepšie žiť tak, ako hlásali Gréci – jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme.

Odplata za naše hriechy by sa neuskutočnila a preto by sme mohli beztrestne páchať zlo. Keby sme zabili mnohých ľudí, vlastne by sme im pomohli, pretože oni by stratili vedomie a už viac by neboli. Ak by to takto fungovalo, potom by bolo hlúpe neprepadávať banky, nekradnúť, nezbíjať a neužívať si. Veď čo najhoršieho sa môže človeku stať ako to, že zomrie – že sa vypne žiarovka a je tma. Ale duša a svedomie človeka hovoria, že je niečo vyššieho, že hriechy ktoré sme napáchali, raz budú vyplavené na povrch a súdené.

Preto ľudia vynašli v postupnosti času – zvlášť na východe teóriu – kde sa človek neustále rodí a zomiera (reinkarnácia). Ako kto dobre žil, koľko toho konal pre dobro iných ľudí, tak sa znovu narodí do tohto sveta. Keď už bol veľmi dokonalý, tak sa narodí do duchovnej sféry. Buddha však považoval aj duchovnú sféru za plnú strasti a nepokoja, pretože aj tam podľa neho bolo veľa zlých emócií a negatívnych faktorov, preto našiel údajne Nirvánu, ktorá znamená – totálne skončenie ľudského kolobehu životov, vo vyvanutí – rozplynutí sa. Podľa Buddhu je život strastný, plný zla a bolestí. Preto Buddha učí vo svojich rozpravách, že si spomenul na svoje predchádzajúce životy, ktorých bolo tisíce a tisíce, kde musel neustále znášať trpkosť života, videl svoje kosti z predošlých životov, ktoré boli na sebe nahádzané do výšky vysokej hory a preto Nirvána bola podľa neho ukončením neustáleho kolobehu života, ktorý plodí strasti, bolesti, choroby, neprávosti a smrť. Buddha údajne videl, ako tiekol potok krvi, z jeho predošlých životov.

Táto viera je dnes veľmi populárna, pretože dáva odpoveď na tlak nášho svedomia, ktoré nám hovorí, aby sme nepáchali zlo. Táto viera vylučuje tmu po živote a dáva logickú odpoveď na otázky života a smrti. Mnohí intelektuáli sa utiekajú a utiekali k tejto filozofii.

Písmo ale jasne hovorí – každému človeku je dané raz sa narodiť a raz zomrieť!

V podstate viera v reinkarnáciu je vierou vyhnutia sa Bohu a jeho súdu. Naše hriechy, podľa východnej viery, sa súdia v našom terajšom, alebo budúcom živote, preto sa človek narodí ako chudobný, iný ako bohatý, niekto ako vznešený – pretože si to zaslúžil za spôsob života v minulých existenciách.

Podstata tejto viery je však bezbožnosť, ako píšu cirkevní otcovia. Človek nepotrebuje Boha, on sa dokáže dostať do neba sám, svojimi skutkami.

Preto sa buddhistickí mnísi snažia krotiť telo a vášne, podobne ako kresťania, pretože oni veria v lepšiu budúcu existenciu, či dokonca konečnú nirvánu, kde konečne skončí ich nekonečne dlhý kolobeh narodení a zomretí.

V podstate je ale jedno, ako svoj život taký človek žije. Keď sa niekto nechce namáhať, tak si jednoducho povie – tento život aký žijem mi stačí – hriechy nejaké síce mám, ale nenarodím sa do zlej existenciu, lebo som morálnym človekom.

Ak pozorne sledujeme túto východnú filozofiu tak zistíme, že sa nenápadne počas dlhých storočí preniesla aj do kresťanstva. Kresťania rovnako dnes zmýšľajú – nejako som prežil život, snažil som sa byť morálnym človekom, chodil som do kostola. Je to však na hony vzdialené kresťanstvu rannej cirkvi, ktorá varuje pred takýmto ľahkovážnym zmýšľaním.

Len viera v Krista, ktorý naše hriechy vzal na svoje plecia, môže človeka spasiť. Viera som sebou nutne nesie skutky viery a Boh pre nás necháva otvorené dvierka neistoty a to v otázke smrti.

Nezničme si tento život tým, že dáme prednosť chátrajúcemu a pominuteľnému svetu pred Bohom, ktorý má moc nás spasiť. Máme iba jeden život a máme aj presne vymeraný čas tohto života. Nikto nevie, koľko rokov, možno mesiacov, alebo iba dní, mu zostáva do konca. Preto nás Pavol nabáda, aby sme boli horliví na ceste viery. Veď každá hodina nášho života má cenu perly. Nikto z nás nevie, či nebude posledná. Koľko perál – hodín života – sme hádzali nadarmo do vody v činnostiach, ktoré neboli prospešné, ktoré neboli pre našu spásu, ktoré dokonca stáli proti Bohu.

Chváľme Boha a ďakujme mu, že tak múdro všetko utvoril…

Amen…