Biskup Spiridon – Obranca viery na koncile v Nicei a divotvorca (Kresťanskí hrdinovia)

Tento muž Boží je slávny vo sv. cirkvi prostotou svojej viery, veľkou nábožnosťou, darom predpovedania i zázrakov, a je patrón zemský Dalmácie, kde je zasvätený sviatok pamiatke jeho.

Sv. Spiridion narodil sa koncom tretieho storočia po Kristu Pánu na ostrove Cypre z chudobných kresťanských rodičov. Prostí a nábožní jeho rodičia, ktorí poctivo živili sa roľníctvom a chovou dobytka, vštepovali mu do srdca od mladosti vrúcnu lásku k Pánu Ježišovi, naúčali ho báť sa Boha, milovať pravdu, ochotne poslúchať, i pridŕžali ho k usilovnosti a spokojnosti so stavom roľníckym. Od útlej mladosti bolo mu treba pásať ovce rodičovské. A on rád pásaval nevinné tvory v tichej prírode Božej a pri tom nezaháľal; ale modlieval sa, prespevoval žalmy a čítaval dľa návodu otcovho sv. Písmo s takou usilovnosťou a tak pozorne, že naspamäť vedel skoro celé sv. Evanjelia. V nedeľu a vo sviatok poberal sa rád ku službám Božím a počúval pozorne a vnímavo výklad slova Božieho, a pri pastve rozjímal potom celý čas o tom. K ľuďom sa správal srdečne; ale vyhýbal sa mnohým rečiam, zvadám a nepokojom, chránil sa i najmenšieho hriechu. A tak žil v úzkom spojení s Bohom a dorastal nevinný ako anjel do veku mužského.

Na radu rodičov vstúpil do stavu manželského s bohabojnou dcérou roľníckou a oboch spojovala rovná láska k Pánu Ježišovi. I stav manželský bol svätý. Každý ubiedený človek mal voľný prístup do ich domu a neodchádzal bez podpory; lebo oni delili ovocie krvopotnej práce svojej s každým biednym. Dom ich bol miestom svätého pokoja a požehnania Božieho.

Milostivý Boh požehnal týmto zbožným rodičom dcérku, menom Irenu, ktorá bola opravdivý odblesk cnostných svojich rodičov. Spiridion zložil sľub čistoty s dovolením bohabojnej manželky, keď sa narodila im táto dcérka. A keď manželka a dieťa v noci spali, vstával zbožný muž a trval na modlitbách až do rána. Ráno išiel po prácach svojich s mysľou nábožnou. V dome jeho panoval pokoj a svornosť. Nikto ho nepočul hnevať sa a vadiť.

Od susedov znášal i najväčšie krivdy a keď zbadal nepokoj medzi nimi, nemal pokoja, kým nezmieril rozvadených. Po blahoslavenej smrti manželkinej žil sluha Boží na majetku svojom s dcérou svojou Irenou, ktorá bola celým obrazom cností otcových a zasľúbila sa Bohu večným panenstvom; podľa rád apoštola Pavla, ona viedla domáce hospodárstvo po smrti matkinej s takou obozretnosťou a múdrosťou, že Spiridon mal času oddať sa s celým srdcom službe Božej.

Cisár Galerius Maximian zúril toho času proti nevinným kresťanom. Spiridon známy bol na celom ostrove Cypre ako horlivý kresťan. I dostalo sa i jemu tej cti, že mal verejne vydávať svedectvo o viere svojej v Pána Ježiša Krista. Hodený bol do žalára. Predvedený pred sudcu vyznával slávne vieru a nechcel obetovať ničomným modlám. Kati mučili ho ukrutne a vypichli mu pravé oko a prerezali svaly pod pravým kolenom. Potom odsúdený bol ku ťažkým prácam v baniach. Tu biedil za dlhý čas pri krvopotnej práci a zlej potrave, a bol svojim nešťastným spoluväzňom príkladom trpezlivosti a oddanosti do vôle Božej. Po smrti tyranovej vrátil mu cisár Konštantín Veľký slobodu a on navrátil sa do vlasti svojej k prácam roľníckym.

A Boh omilostil stálosť vo viere verného sluhu Svojho divom. Láska jeho ku trpiacim a chudobným blížnym zdvojnásobila sa po dlhom ťažkom utrpení, že žiaden neodchádzal z jeho domu bez útechy štedrej podpory, predsa zlí ľudia siahali nedovolene na skromný jeho majetok. Raz vodrali sa zlodeji nočného času do jeho ovčiarne. A hľa, keď chceli odviesť jeho ovce, nemohli sa pohnúť s miesta. Nevidomá ruka držala ich ako prikovaných. Triasli sa strachom a očakávali slniečka ranného. Spiridon vstúpil do ovčiarne a našiel prestrašených zlodejov, ktorí nemohli sa pohnúť s miesta. Pokarhal ich láskavo a napomínal, aby napravili život svoj. I modlil sa k Bohu, aby odpustil im hriechy a prepustil ich na slobodu. A hovoril: «Či ste nemohli radšej žiadať odo mňa niektorú ovcu? A či milšie bolo vám násilne siahať po cudzom majetku? Či nebojíte sa Boha? Ale aby ste darmo nestrážili a so strachom opatrovali ovce moje cez celú noc, dám vám tohoto barana.» A tak prepustil ich tichý muž Boží a odplatil dobrým za zlé.

Tento div, nábožnosť, cnostný život, štedrosť a múdrosť kresťanská neostali v tajnosti na ostrove Cypre. Každý kresťan vysoko vážil si Spiridona a usiloval sa kráčať za ním na ceste dokonalosti. Toho času zomrel biskup v meste Trimithus. Kňažstvo a veriaci ľud vyvolili pokorného sluhu Božieho za biskupa. Všetci veriaci kresťania na ostrove Cypre zaradovali sa nad touto šťastnou voľbou, iba prostosrdečný Spiridon predesil sa a smútil.

Keď poslanci vkročili do skromného jeho roľníckeho obydlia a oznámili mu vôľu veriacich, vyhováral sa na nehodnosť svoju a neučenosť, i na nízky stav svoj: márne bolo jeho vzpieranie. Bol odvedený zo svojho domu, vysvätený a prinútený prijať vysokú dôstojnosť biskupskú. A milostivý Boh udelil mu takú múdrosť, že sa tomu divili všetci ľudia. Ako biskup zachovával dovtedajší spôsob života; žil v svätej prostote, pracoval, keď mu to dovoľoval úrad biskupský, ako dosiaľ na poli a vyhľadával si rukami, ako sv. apoštol Pavol, výživu svoju.

Zbožná jeho dcéra Irena starala sa o domácnosť. Pokrm jeho bol veľmi skromný i chlieb a mlieko poskytovali mu hody. Okres jeho biskupský bol veľmi malý a veriaci jeho boli z väčšej čiastky chudobní ľudia. Preto boli i dôchodky jeho veľmi chatrné. A predsa delil príjem svoj na tri čiastky: jedna čiastka bývala vynakladaná na potreby domáce; druhú obetoval chudobným a z tretej pomáhal ľuďom, ktorí často prichádzali do biedy a ktorí povinní boli navracať pôžičku, keď prišli k majetku. Povinnosti svoje biskupské konal svedomite, láskavo; kázaval horlivo s múdrosťou a svätým pomazaním. Upevňoval vieru, privádzal hriešnikov k pokániu a nábožnosti. Slovom, sv. Spiridion bol prostredníkom milosti Božej pre mnohých obyvateľov na ostrove.

Keď prišiel niekto k nemu, aby vypožičal si peniaze, ukázal mu iba skrinku, v ktorej boli uložené peniaze; a mohol si sám vziať, koľko potreboval. A keď niekto prišiel, aby navrátil vypožičaný dlh, dovolil mu, aby ho sám vložil do nádoby. Takú dôveru mal sv. Spiridon v ľuďoch.

Stalo sa, že jeden človek upadol do pokušenia a chcel zneužiť dôveru biskupovu. Prišiel vrátiť požičané peniaze, vložil ich do pokladničky; ale zase vzal ich naspäť a nevynahradil. Po dlhšom čase upadol do biedy a potreboval peniaze. Prišiel k sv. biskupovi s prosbou, aby mu zase požičal. Sv. Spiridon poukázal ho na pokladničku; ale ona bola prázdnou. Povedal to sv. biskupovi; tento mu riekol: «Podivné je, že ty si jediný, ktorý nenachádzaš tam ničoho. Rozmysli si, syn môj, či si požičané naspäť navrátil?» Klamár poznal, že je odhalený jeho úskok a vyznal kajúcne svoj hriech.

Sv. Spiridion vynikal vierou, osvietenou s neba, aj keď predtým neučil sa dôkladne vedy bohoslovecké. Slávny dôkaz toho dal roku 325, keď bol prítomný na všeobecnom cirkevnom sneme v meste Nicei, kde zastával s inými biskupmi božstvo Pána Ježiša Krista. Kacíri a pohanskí mudrci ukazovali jalovú svoju múdrosť a hromžili proti sv. viere; najmä jeden mudrc pohanský dorážal na biskupov. I povstal sv. Spiridon a chcel pustiť sa s ním do reči. Biskupi poznali prehnanosť mudrca pohanského a domnelú neučenosť sv. Spiridona a nezbehlosť vo vedách bohosloveckých, i hovorili mu, aby sa nepúšťal v nerovný zápas. Ale sv. Spiridon nedal si brániť právo svoje, predstúpil pred mudrca s očami plamennými a slovami ohnivými: «V mene Ježiša Krista počuj mňa a poznaj pravdu!» I začal vykladať mu jednoduchými slovami učenie sv. cirkvi o najsvätejšej Osobe Pána Ježiša Krista. Mudrc neodpovedal ani slova. I riekol sv. Spiridon: «Keď veríš to všetko, poď so mnou do chrámu, aby si prijal pečať viery!» Mudrc obrátil sa k druhom svojim a riekol: «Počujte všetci, ktorí pyšní ste na svoju vedu a ňou sa chvastáte! Pokiaľ hádali sa so mnou slovami a dôvodmi, vzdoroval som tou istou zbraňou. Ale keď hovorilo sa ku mne mocou väčšou než je ľudská, tu nemohla reč ľudská odporovať; človek nemôže odporovať Bohu. Keď niektorý z vás pocítil, čo pocítil som ja pri slovách tohoto zbožného muža, ten nech verí v Ježiša Krista a nech nasleduje tohoto starca, z ktorého hovoril Boh.» I poberal sa do chrámu za sv. Spiridonom a dal sa pokrstiť.

Toho času panoval v ríši rímskej Konštancius, syn cisára Konštantína Veľkého. Cisár onemocnel a lekári vyslovili sa, že jeho nemoc nie je na vyliečenie. Konštancius obrátil sa k Bohu o pomoc vo vrúcnej kajúcnej modlitbe. Jednej noci, keď zase skrúšene sa modlil, zdalo sa mu, že vidí anjela, ktorý ukazuje mu zbor biskupov, medzi ktorými vynikali dvaja, od ktorých môže úfať uzdravenie; ale ani mená týchto dvoch biskupov ani ich biskupstvá neoznačil anjel. Konštancius prebudil sa, spomínal si na všetkých biskupov, ktorých znal, ale tí dvaja, ktorých videl vo sne, neboli medzi nimi. I dal povolať na dvor svoj všetkých biskupov, ktorí známi boli dľa svojho svätého života. Medzitým nachádzal sa už sv. Spiridon na ceste s učeníkom Frifyliom; lebo mal zjavenie, že cisár je nebezpečne nemocný a preto aby išiel k nemu.

Muž Boží bol veľmi biedne oblečený; v ruke mal palicu z dreva palmového a na hlave ošumelý klobúk. Na prsách mal ukrytú nádobku so sv. olejom. Tak prišiel do sídelného mesta Antiochie a poberal sa do palácu cisárskeho. Strážnik nechcel vpustiť biedne odeného muža Božieho do skvelého palácu; lebo ho nepoznal, že je biskupom. A keď nedal sa odbiť, udrel ho strážnik surovo po tvári. Sv. Spiridion mlčal pri tomto neslýchanom pohanení a nadstavil surovcovi druhé líce. Pre túto veľkú pokoru zahanbil sa veľmi sluha cisársky, i pomyslel si, že toto chatrné rúcho skrýva iste muža Božieho. I spýtal sa, kým on je. A keď sa dozvedel, že je biskupom, vrhol sa k jeho nohám a prosil za odpustenie. Sv. Spiridion pozdvihol ho zo zeme a rád mu odpustil. A toto ľahké odpustenie bolo pre nešťastníka najväčším trestom; on žiadal si prísne potrestanie, aby uspokojil svoje svedomie. Potom vpustení boli oba pútnici do palácu. Učeník Frifylius divil sa nádhere a skvostom v paláci. Sv. Spiridon mu hovoril: «Čo sa divíš? I cisár umrie a sláva jeho pominie!»

Keď vstúpil sv. Spiridion do paloty cisárovej, cisár hneď rozpamätal sa na svoje videnie, poznal muža Božieho, že je jeden z tých naznačených; vyrozprával mu videnie svoje a pokorne ho prosil, aby ho uzdravil. Sv. Spiridion dal sa do vrúcnej modlitby a potom dotkol sa rukou jeho hlavy. A cisár bol hneď uzdravený. Tento zázrak narobil veľkého kriku na dvore cisárskom. A všetci dvoranovia vzdávali veľkú úctu sv. biskupovi. Cisár chcel dať mu mnoho peňazí, ale muž Boží nechcel prijať nič, i riekol: «Peniaze pokazia viac, než napravia.» Ale cisár vnútil mu predsa veľké peniaze. Sv. Spiridon rozdal ich hneď medzi sluhov cisárskych. Toto dojalo cisára tak veľmi, že zvolal: «Veru, nedivím sa už, že ten muž Boží robí divy!»

Avšak nedostačovalo sv. Spiridonovi, že uzdravil cisára na tele. On podujal i všetko, aby uzdravil ho tiež na duši. Sv. biskup vedel, že cisár zastáva Eusebianov, obrancov to bludárstva Ariovho. I predstavoval mu, že z vďačnosti za uzdravenie má obhajovať čistotu sv. viery proti nápadom bludárskym a že nemá dopustiť, aby sv. cirkev bola i len v najmenšom ukrivdená. Napomínal ho i k dobrotivosti, k milosrdenstvu, zhovievavosti a láskavosti oproti poddaným. Táto reč pôsobila mohutne na cisára, tak že od tohoto času začal sa strániť bludárov, dával veľké almužny chudobným, bol ochrancom vdov a sirôt. On bol i prvým panovníkom rímskym, ktorý odpustil dane kňazom. Žiaľ, že neskôr zabudol na milosť Božiu, dal sa zviesť Ariánom a prenasledoval pravoverných biskupov.

Sozomenus rozpráva v knihe svojej ešte iný príklad horlivosti sv. Spiridona z ohľadu bránenia čistoty sv. viery. Spomenutý Frifylius bol biskupom na ostrove Cypre. Sv. Hieronym hovorí o ňom, že býval najvýrečnejším mužom svojho storočia. Tento výrečný biskup vysvetľoval raz v zhromaždení biskupov časť evanjelia sv. Marka a vyslovil s nepatrnou premenou na jednu jeho výpoveď. Sv. Spiridon nemohol zniesť tú malú nesprávnosť, i pokarhal ho, že nie je osvietenejším než sv. Marek evanjelista, že má hovoriť od slova do slova jeho výpovede. I opustil zhromaždenie a tým osvedčil učenému a chýrnemu biskupovi s akou úctou má sa chovať každý človek oproti slovu Božiemu a že treba je prednášať ho s pokorou a nie podľa zručnosti výrečnosti ľudskej. Frifylius prednášal bol v meste Beryte na vysokých školách zákony svetské; ale keď bol počul o nevinnom živote a divoch sv. Spiridona, ktorý bol predtým pastierom a neučeným mužom, nehanbil sa stať jeho učeníkom, a to preto, že si vážil tieto vlastnosti viac, než učenosť svoju práv svetských. Túto udalosť spomína Baronius v záznamoch svojich z roku 325.

Milostivý Boh oslávil sv. Spiridona ešte inými mnohými zázrakmi. On vzkriesil mŕtvych, odhalil tajnosti srdca ľudského, predpovedal budúce veci a vedel, čo dialo sa v diaľke. Cesty svoje konával vždy bosý a nebral nikdy ohľad na dôstojnosť svoju biskupskú, i zhováral sa s každým človekom veľmi vľúdne a láskavo.

Jedna chudobná žena, Grékyňa, priniesla k nemu svoje dieťa, ktoré bolo mŕtve. Slzy jej a zalamovanie rukami boli výrečnejšie, než jej jazyk. Sv. biskup pozdvihoval už ruky svoje, aby sa pomodlil nad dieťaťom, ale v tom rozpamätal sa v pokore svojej, že je to opovážlivosť, čo chce robiť. Keď to videl jeho diakon, ktorý znal hlbokú jeho pokoru, riekol: «Modli sa len otče ku Kristu, Pánovi nad životom a smrťou! On vždy vyslyší modlitbu tvoju. Keď to neurobíš, povedia ľudia, že uzdravuješ vznešených ľudí a opovrhuješ prostými.» Tak Sv. Spiridon pomodlil sa, a chlapec vstal a bol živý.

Jedného dňa vstúpil na ostrove Cypre do kostola, aby sa pomodlil. Keď uzrel tam diakona i ľudí, rozkázal diakonovi, aby prečítal časť sv. Písma. On uposlúchol a čítal pomaly a povýšeným hlasom rečníckym; lebo mal prekrásny hlas a chcel sa ním pochvastať pred poslucháčmi. Sv. Spiridon, ktorý prenikal do hĺbky jeho srdca, naložil mu od razu, aby zamĺkol. A v tom okamihu diakon onemel. Prítomní veriaca prosili sv. biskupa, aby uzdravil nešťastníka. Na veľké prosby urobil to; ale márnivý diakon potrestaný bol na celý život, lebo mal potom slabý a zádrhľavý hlas, a nikdy viacej nemohol sa chvastať vlohami svojimi, ktoré mu dal milostivý Boh.

Raz prišiel sv. Spiridion k jednému nábožnému mužovi. Domáci, plní radosti nad zriedkavým šťastím, že sv. muž prišiel k ním, umývali mu o závod zaprášené bosé nohy. I jedna ženská chcela mu umývať nohy. Sv. Spiridion riekol jej: «Žena, nedotýkaj sa mňa!» A keď nechcela prestať umývať, pošeptal jej svätý príčinu, pre ktorú nechce prijať od nej obsluhovanie. Bola to smilnica. I napomínal ju k pokániu. A to ju napravilo.

Ľud veriaci miloval a ctil vysoko sv. biskupa. Slovám jeho nevzdoroval ani kresťan, ani pohan. Sv. viera rozširovala sa medzi obyvateľmi ostrova Cypru, modly pohanské klesali do prachu. Tak požehnane pôsobil sv. Spiridion čo biskup.

Roku 347 bol prítomný na sneme cirkevnom v meste Sardike a tam horlivé zastával sv. Athanásia.

Ale už dozrel. Keď raz žal obilie, lesklá rosa padala na jeho hlavu. Z toho súdil, že skoro už zomrie. Nezadlho cítil, že blíži sa mu smrť. I zvolal k sebe podriadené kňažstvo a veriacich, i predpovedal im mnohé veci, ktoré stanú sa po jeho smrti. Potom napomínal prítomných krásnymi slovami, aby svedomite plnili povinnosti opravdivých kresťanov, i aby okrášľovali život svoj cnosťami, ktoré požaduje svätá viera; najviac kládol im na srdce lásku kresťanskú, ktorú zveleboval ako kráľovnú všetkých cností, a ktorú on obľuboval si za celý svoj požehnaný život. I usnul v Pánu vo vysokom veku dňa 14. decembra roku 349. Na hrobe jeho diali sa mnohé divy, a čo predpovedal, plnilo sa. On je patrónom Dalmácie.
Sv. Spiridion zobrazuje sa v rúchu pastierskom; v ruke má palicu; pri ňom s jednej strany je ovca, s druhej odznaky biskupské, infula a palica; pred ním pohodený je nôž, ktorým vypichnuté bolo jeho oko. Alebo zobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako kľačí a modlí sa s rozpätými rukami, pri ňom vídať odznaky moci biskupskej a pohodený nôž.

Záver

Modlitbou dosiahol sv. Spiridon potrebné vedy; takou mocnou mu bola ona. A žiadnu modlitbu jeho neodvrhol milostivý Boh. Diakon jeho hovoril mu: «Boh vždy vyslyší modlitbu tvoju», keď badal, že muž Boží netrúfa si pre svoju pokoru modliť sa nad mŕtvym dieťaťom.

Milý kresťan, modlievaj sa usilovne, ako sv. Spiridon; lebo skrze modlitbu dosiahnuť môžeme všetko. Svätý Izidor hovorí: «Modlitba je mocnejšia, než všetko zlé.» A Ján Trithemius hovorí zase: «Modlitba je pomocou pre človeka, obetou pre Boha, bičom pre diabla.» Ale, drahý kresťan, modlitba tvoja má byť taká, aká bola modlitba sv. Spiridona! Ona bola nábožná, pokorná, ustavičná a pochádzala z čistého srdca. Ona spojená bola s vrelou vierou, nádejou a láskou. Preto bola takou mocnou.

Sv. Augustín plakal, keď počul prespevovať žalmy Dávidove. S akouže nábožnosťou konáš ty modlitby svoje, drahý kresťan? Jeden «Otčenáš», pomodlený nábožne, dá ti viac, ak myslíš len na to, o čo prosíš. Rozjímaj všetky slová modlitby Pánovej. Robievaj to pri všetkých modlitbách, ktoré prednášaš milému Bohu. Ján Trithemius hovorí: «Akože bude Boh s tebou, ak si roztržitý? Kdeže bude Hospodin, keď žiadateľ chybuje, myslí na iné veci?»

Sv. Spiridon modlieval sa pokorne, ba netrúfal si modliť sa ani za mŕtveho synčeka biednej ženy; lebo považoval to za pýchu a opovážlivosť: i divil sa a nemohol pochopiť to, že milostivý Boh vyvolil si ho za nástroj moci svojej a urobil zázrak. Milý kresťan, modlievaj sa pokorne! Ale modlievaj sa i s čistým srdcom: vykonávaj vždy vôľu Božiu a chráň sa pri tom ťažkého hriechu. Sv. Spiridon nemal žiadnu vôľu, žiadosť, iba ľúbiť sa Bohu a preto konal všetko podľa vôle Božej, robil mu Pán Boh tiež po vôli: vyslyšal vždy modlitbu jeho. Preto kresťan, spojuj modlitbu svoju s vierou, nádejou a láskou, ako sv. Spiridon, a ona bude mocná u Boha. Veď Kristus Pán povedal: «Keď budete prosiť o niečo Otca v mene Mojom, dá vám to.» A zase riekol: «Všetko, za čokoľvek modlíte sa a prosíte, verte, že obsiahnete, a stane sa vám!»