Búrka na mori a spiaci Ježiš (Evanjelium)

Mt 8:23-24: “Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci. A hľa, veľká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď, a On spal.”

Tento úsek textu je až neuveriteľný. Búrka na mori, kde vlny pretekajú cez loď a Pán Ježiš spí. Určite že to nebola žiadna náhoda, všetko to mal Pán premyslené a pripravené, aby dal učeníkom lekciu.

Väčšina učeníkov boli rybári. Keď sa strhla búrka, vedeli ako rybári dobre ovládať a manipulovať loď, čo zaiste aj robili. No ako sa namáhali, tak sa namáhali, búrku tentokrát prekonať nevedeli. Toto sa stalo mnohým skúseným námorníkom, ktorí neprežili ťažké búrky.

Pán Ježiš spí, ako keby sa nič nedialo. To je Božský pokoj. Svet si ide svojou cestou búrok a Boží ľud, na čele s Kristom, kráča cestou pokoja.

Učeníci sú bezradní, ich vlastné sily stroskotali. Nedokážu tak besnej búrke odolať. Všetky ich poznatky a sila – zlyhali. Ich – poslednou možnosťou – je Pán Ježiš, za ktorým v zúfalstve idú a budia Ho:

Mk 4:38: “Zobudili Ho, volajúc: Nedbáš, Majstre, že hynieme?”

Len samotné prebudenie Pána nestačilo. Oni v zúfalstve Ježišovi vyčítajú – nedbáš, že tu hynieme? Tento výkrik je vlastne modlitbou. Aj my tak kričíme často na Pána a voláme – Pane, prečo nepočúvaš moje modlitby, prečo si ticho na moje volanie? Prečo nevstúpiš do mojich problémov a života, ale ty mlčíš? My sme tí, ktorí Bohu vyčítajú Jeho ľahkovážnosť a nezáujem. Aj keď táto modlitba vyzerá veľmi opovážlivá, predsa je Bohu milšia ako modlitby, ktoré prednášame v čase pokoja, kde celý náš človek a srdce, nie je plne aktívne. Ale zvolať na Boha – Prečo nedbáš o nás Bože keď hynieme? – je výčitka Bohu – zároveň modlitba zo srdca.

Pán dobre vedel, čo sa bude na mori diať a preto si dal načas. Počkal, až učeníci zložia zbrane svojich síl, aby boli nútení prísť k Nemu a žiadať si Jeho pomoc. Táto lekcia nás učí to, že aj keď do nášho života prídu akékoľvek problémy a starosti, my ich nemáme riešiť s pomocou svojich síl, známych, peňazí, podplácania – ale máme ísť za Pánom, ktorý spí a mlčí. Čaká.

Adam a Eva zhrešili a Boh čakal, či na Neho nezavolajú, že spáchali hriech, že potrebujú odpustenie. Boh čaká a mlčí v časoch, kedy prichádzajú búrky do nášho života – ako v podobe obrátenia života naruby, pri chorobách, nešťastiach, úmrtiach v rodine – rovnako tak v hriechoch ktoré páchame. Boh čaká na naše zavolanie. Učeníci volajú na Pána a Pán prichádza na pomoc. Preto text pokračuje:

Mk 4:39: “A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie.”

Boh dokáže utíšiť každú búrku v našom živote. Stačí jedno Jeho sväté slovo a búrka je preč. Stačí naše pokánie a Boh prichádza s odpustením našich hriechov. Len musíme ísť a volať, volať zo srdca k Pánovi. Pán učeníkov predsa len karhá kvôli viere:

Mk 4:40: “Potom im povedal: Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery?”

V čo mali mať učeníci vieru? Vo dve veci. Prvou vecou je to, že kto je na jednej lodi s Pánom, neokúsi smrť! Učeníci sa báli, že zahynú, preto tak zúfalo kričali, išlo im o život. Kiež by ľudstvo vrátane kresťanov takto urputne kričali na Pána, pretože im hrozí večná duchovná smrť v zatratení, pritom tak málo kričia ako títo učeníci – zmiluj sa nad nami, hriešnymi.

Kto je v jednej lodi s Pánom, nezahynie. Kto pije z prameňa, ktorým je Kristus, ktorý má živú vodu, neokúsi nikdy večnú duchovnú smrť:

J 4:14: “Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.”

A tu nemali učeníci vieru pretože sa nazdávali, že je možná smrť pri Kristovi. Kričali – hynieme, zomierame, pretože do hĺbky nevedeli, s kým na lodi sú.

Druhým pochybením učeníkov bolo to, že nemali vieru v moc a silu Ježiša, čoby Božieho Syna. Spoliehali sa na svoje sily, pritom nehľadeli na nekonečnú silu Boha. Žalmista nám hovorí, že Boh nemá zaľúbenie v silnom mužovi, ktorý sa chváli svojimi svalmi a svojimi výkonmi, čo nie je nič iného ako pýcha:

Ž 147:10: “Boh nemá záľubu v sile koňa, ani sa nekochá v lýtkach muža.”

Hneď za tým žalmista dodáva, v akom človeku má Hospodin záľubu:

Ž 147:11: “Hospodin má záľubu v tých, čo sa Ho boja, čo dôverujú v Jeho milosť.”

Učeníci sprvoti stáli na prvej časti žalmu – kochali sa v sile svojich lýtok, svojich ramenách a bicepsoch, ale nezvládli to. Preto prechádzajú do druhej časti žalmu, kde sú skrúšení, plní strachu o život a dôverujú v Božiu milosť, v Kristovu silu. Učeníci po všetkých svojich vlastných pokusoch, napokon prichádzajú k Pánovi ktorý spí a volajú na Neho v beznádeji. Dosť neskoro, ale predsa.

Keby mali vieru na počiatku, hneď by išli za Pánom a prosili Ho o pomoc. Veď žalmista píše, že všetko je vlastníctvom Boha a ako vlastník, so svojim narába ako On chce:

Ž 95:5: “Jeho je more – On ho učinil; aj pevnina, čo Jeho ruky utvorili.”

Hneď nasledovný verš preto dáva múdru radu:

Ž 95:6: “Vojdite! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom!”

Tento postup učeníci nezachovali a preto prišli problémy. Neuvedomili si, kým Pán Ježiš je, že On otvára brány vetrov a dažďov, aby padali na zem – je aj ich Pánom. No predsa idú za Pánom, i keď v panike. Pán sa ich karhá zato, že Ho dali na posledné miesto ich záchrany, potom ako vo všetkom zlyhali – preto ich napomína za ich malú vieru. Ale hneď sa chopí ich modlitby a stane sa toto:

Mk 4:39: “A Ježiš pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie.”

Učeníci vidia ďalší Boží div. Boh vládne všetkému v tomto vesmíre a svete. Preto sa veľmi preľaknú Ježiša a hovoria:

Mk 4:41: “I báli sa veľkou bázňou a hovorili medzi sebou: Kto je to, že Ho aj vietor, aj more poslúchajú?”

Máme sa aj my báť Boha a s bázňou pred Neho predstupovať. Pán tu dáva krásne lekcie celému ľudstvu. Bez Boha je márne naše snaženie, ak prídu búrky Božieho dopustenia:

Ž 127:1: “Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.”

Ďalšou lekciou je to, že kto je s Pánom v jednej lodi, zrastený s Ním ako konár s kmeňom, neokúsi búrku večnej smrti. Treťou lekciou je test našej viery. Keď prídu búrky do nášho života a ťažkosti – kde hľadáme pomoc? Vo svojich schopnostiach, u iných ľudí, alebo u Boha? On je v týchto búrkach ticho – spí! Čaká na naše zavolanie.

Preto volajme na Pána nie vtedy, keď už nevládzeme, ale hneď na začiatku, keď ešte máme dosť síl. Tak ako to píše žalmista:

Ž 18:7: “V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu. Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie pred jeho tvárou preniklo k jeho sluchu.”

Amen…