Ako sa otec Jan aj po smrti, prihovoril otcovi Tichonovi (Príbehy z Ruska)

Na východe bolo pravidlom a v mnohých oblastiach podnes je, že by mal kňaz slúžiť liturgiu podľa predpísaných modlitieb, ktoré sa predom pomodlí. Na západe je bežné, že kazateľ, kňaz, pastor, prídu do svojho zboru a idú na vec, bez duchovného naladenia, bez spojenia sa v modlitbe s Bohom. Nanajvýš vyprsknú nejakú rýchlu modlitbu, aby sa nepovedalo. Východ toto nepoznal, modlil sa predpísané modlitby zo žaltára a iné  – donedávna. V poslednej dobe kvôli údajne nabitému času, sa už nie všetci kňazi, modlia predpísané modlitby, pretože vraj – nestíhajú.

Otec Tichon behom 20 ročnej praxe, vynechal z veľmi vážnych príčin, najviac tri krát tento modlitebný úkon, aj to ho obviňovalo svedomie. No s novou uponáhľanou dobou – o ktorej písmo hovorí – že diabol nebude mať veľa času a preto bude ľudí nútiť, aby nemali čas rovnako – otec Tichom sám seba presvedčil, že keď sa nepomodlí predpísané modlitby pred liturgiou, nie je to nič vážneho, pretože predsa len strávil veľa času v chráme, na modlitbách iných a pobožnostiach.

Poznáme to aj zo súkromného života, že si nejaké modlitby odoprieme, pritom sa na niečo vyhovoríme.

Už bol Tichon oblečený na liturgiu a bol pevne presvedčený, že predpísané modlitby nie sú nejako potrebné, pretože sa o tom dočítal aj u moderných teológov, ktorí zastávali toto stanovisko, túto pravdu, už mal spečatenú svojou lenivosťou a zdalo sa mu to vcelku prijateľné, že sa nebude musieť dlho pred liturgiou modliť. Ale otec Jan, už zomrelý, mu poslal posla.

Ako sa otec Tichon obliekal, prišiel za ním čuvašský metropolita – Varnava. Otec Tichon videl viackrát tohto metropolitu hlavne pri liturgii, ale nikdy sa s ním nezhováral. Ale dnes sa stala zvláštna vec – metropolita prišiel priamo za ním a požehnal ho. Potom mu povedal:

– Boh ti žehnaj, otec Tichon, a to hlavne za dobre spracovaný film o Pečerskom monastieri.

Otec Tichon predtým, ako vstúpil do monastiera sa zaoberal filmom, kamerou, réžiou a preto natočil o Pečerskom monastieri film.

Vladyka Varnava pokračoval:

– Vieš čo mi prišlo na rozum? Že v tom filme vystupuje aj otec Jan. Videl som ho tam a spomínal som.

Otec Tichon sa vo svojej duši potešil, že urobil dobrý film, tiež si spomenul na otca Jana, dostal sa do takej malej pýchy, že sa Vladykovi film páčil. Ale Boh mal iný plán, prečo sa mu Vladyka Varnava prihovoril. Ten totiž pokračoval:

– Vieš o tom, keď spomíname na otca Jana, že v 50-tich rokoch mu vtrhli do jeho farnosti zlodeji, zviazali ho a zbili?

Veľmi dobre otec Tichon ten príbeh poznal, spomenul si naň a pritakal. Ale Vladyka Varnava mu dal akoby úder do tváre keď pokračoval o niečom, čo otec Tichon o tomto príbehu nevedel:

– A vieš o tom otec Tichon, že náš dobrý starec Jan, ďakoval za toto prepadnutie, aj za Boži ochranu? Vieš čo mi povedal o tomto príbehu? Že to bolo jeden jediný krát v jeho živote, kedy sa nepomodlil predpísané modlitby pred liturgiou!

Otec Tichon akoby dostal ranu do tváre. Už – už chcel modlitbami pred liturgiou ako sa povie – praštiť – a vyhlásiť ich za nepotrebné, ale otec Jan sa mu prihovoril skrze Vladyku Varnavu, týmto neslýchaným spôsobom. Otec Varnava, akoby tiež vedel o Tichonovom probléme, preto pokračoval:

– Vieš, veriaci ho našli zviazaného, dobitého, mysleli si, že ani liturgiu neodslúži, ale on išiel, no veľmi sa omlúval, že sa nestihol prvý a posledný krát, pomodliť predpísané modlitby.

Otec Tichon tam stál ako prikovaný. Akoby ho otec Jan napomínal z neba a Vladyka Varnava to všetko vedel. Ten ešte akoby mimochodom dodal:

– No, asi tak… choď s Bohom!

Vtedy si Tichon uvedomil, akoby otec Jan prísnym prstom hrozil – jednému zo svojich duchovných pobláznených detí – z neba. Takto totiž otec Jan, Tichona nazval v jednom svojom dopise v čase, kedy bol Tichon iba poslušníkom – pobláznené dieťa.

Že Boh nepozná náhody, to každý kresťan dobre vie. Bola aj toto náhoda? Otec Tichon to bral ako ponaučenie, ako hrozenie od otca Jana z neba. Odvtedy už ani raz nevynechal predpísané modlitby…