Anton Pustovník – o cnosti, čo robiť, aby sme ju získali…

Sotva dnes niekde v kázňach počujeme nielen o cnosti, ale aj o jej dosahovaní. Teológií je dnes svet tak presýtený, že človek ani nevie, čomu má poriadne veriť. Ale chodník úzkej cesty, je dnes zarastený burinou, nikým nepovšimnutý. Anton nám ako prvé v tejto lekcii dáva na srdce, že cnosť je pri nás veľmi blízko. Hovorí:

Cnosť nie je ďaleko od vás, ani nie je mimo vás, ale je vo vašich rukách a všetko sa vydarí, len treba chcieť.

Existujú dnes v kresťanskom svete bludné smery, ktoré sa nazdávajú, že hriech nie je možné prekonávať, že ľudia sú tak slabí, že nedokážu odolať pokušeniam a preto neustále padajú. Som už taký – hovoria – som slabý a hriešny. Anton s týmto postojom nesúhlasí. On hovorí o boji, ktorý je namáhavý, ale Pán si to cení a pomáha.

Jeho teológia vychádza z učenia cirkevných otcov ktorí učili, že pád človeka do hriechu sa podobá zatemnenému mesiacu. Obraz Boží bol v nás zatemnený, nie však zničený. Je to ako s mesiacom – keď je NOV, nie je mesiac vidieť, čo neznamená, že neexistuje.

Pokiaľ mnohé nové smery učia o totálnej skazenosti človeka, ranná cirkev hovorí o zatemnenom Božom obraze v človeku. Pokiaľ verše v písmach hovoria o tom, že človek je od mladosti zlý a koná zlé – sebecké veci – je to dôsledok zatemneného obrazu Božieho v nás, ktorý sa očisťuje až znovuzrodením, svätým krstom, pokáním, vyznávaním hriechov a uznaním, že je človek hriešnik.

Nie je to stav, kde z nás Boh urobí nového človeka, akoby starý človek odišiel. Je to stav, kedy nás Boh vnútorne očisťuje a tým sa stávame novými stvoreniami. Pokiaľ Jeremiáš hovorí o tom, že Boh nám vymení staré srdce za nové, tým sa nemyslí to, že je nám vybraté srdce – či už hmotné alebo duchovné – ale toto srdce je zbavené nánosov kameňa, ktorý ho robil zatvrdnutým a je očistené Božou milosťou, preto sa prestáva k Bohu obracať ako k nepriateľovi.

Ak by srdce bolo vymenené, nikdy viac by už nepoznalo hriechy – zvlášť tvrdosť srdca, neústupnosť, zatvrdnutosť, pýchu, atď. Ale my vidíme na kresťanoch, že ich srdce je rovnaké, aké ho mali aj predtým, pretože sa často zatvrdzujú. Len rozdiel je v tom, že si nechajú toto srdce Božou milosťou očisťovať, do stavu, kde sa srdce stáva mäsitým, mäkým, poddajným. Ale vráťme sa k Antonovi. On nám hovorí, že máme vyvíjať námahu. Ak sa totiž budeme odvolávať na našu neustálu slabosť a hriešnosť, nepochopili sme význam kresťanstva.

Koľkí nekresťania pracujú na svojom postavení v spoločnosti, veľa sa učia, študujú, odopierajú si. Koľkí športovci doslova drú, premáhajú samých seba, svoju lenivosť, len aby získali nejaký pohár, nejakú trofej. Pavol nám dáva športovcov za vzor – ktorí pracujú pre pominuteľnú slávu. Ako je to možné, že kresťania dnes povedia – toto sa nedá, to nedokážem, keď športovci, ktorí Boha nepoznajú, sa vedia vyhecovať k výkonom a prekážkam, len pre pominuteľnú slávu?

Anton nám hovorí, že cnosť nie je nejako ďaleko od nás, dokonca je v nás, v našich rukách. Nemusíme pre ňu ani ďaleko niekam chodiť, cestovať, kupovať ich za veľké peniaze. Preto pokračuje:

Gréci sa vydávajú na ďaleké cesty do ďalekých krajín, preplávajú more, aby sa mohli zdokonalovať vo vedách. My sa nepotrebujeme plaviť do ďaleka, do cudzích krajov, kvôli nebeskému kráľovstvu. Nemusíme nikam cestovať kvôli cnosti. Pán nás na to pripravil keď povedal: Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17,21)

Všetko je v nás, pri nás, v našom vnútri. Neexistuje miesto, kde by sa dal uctievať špecificky Boh, ako to Pán hovoril Samaritánke pri studni. Všade tam, kde sa kresťan nachádza, chodí s chrámom svojho tela, čo sme preberali v inej téme. Anton nám dáva iba krátku radu:

Preto je pre cnosť potrebné iba to, aby sme ju chceli, pretože ona v nás už je a skrze nás sa tvorí.

Aby človek pocítil silu cnosti, najprv musí svoju dušu uviesť do stavu poriadku tak, ako ju stvoril Boh. Boh ju totiž stvoril čistú a nevinnú – bez zatemnenia, bez dymovej clony. Dodržiavaním zákona Božieho, jednoduchým životom, detinskou vierou, sa človek dostáva do normálneho stavu bytia. Keď človek žije v hriechu, v uponáhľanosti, v strese, jeho telo aj duša je plne vyťažená, žije v stave pohotovostného režimu. V takomto stave, môže len sotva hľadať nejakú cnosť. Preto sa človek má dostať do normálu. Anton zaznamenáva:

Čím skôr sa rozumná duša nachádza v prirodzenom svojom poriadku, v tom istom čase je v nás aj cnosť. Duša sa nachádza v takomto poriadku vtedy, keď má možnosť prebývať tak, ako bola stvorená. Ako bola stvorená? Nevinná, dobrá a čistá. Preto Jozue vyzýva svoj ľud:

Nakloňte si srdcia k Pánovi, Izraelovmu Bohu! (Joz 24,23)

Hriech mení celý Boží poriadok v nás, zatemňuje našu myseľ i srdce. Čím viac človek hreší, tým viac sa vzďaľuje nielen od Boha, ale aj od svojho poslania na tejto zemi, svojej pokojnej ceste života a tým hlbšie zakopáva prirodzenú cnosť. Anton píše:

Keďže duša niekedy vybočuje inam (hriech), znehodnocuje tým od Boha daný poriadok a to potom nazývame zlom v duši.

Anton nám dáva do pozornosti to, aby sme nehrešili len mechanicky – nehreším, aby som sa neznepáčil Bohu, aby som sa nemusel dlho spovedať, aby som sám seba potešil. Tým že hrešíme, strácame cnosť, ktorá sa prirodzene vyplavuje až vtedy ak sa hriechu vyhýbame. Ešte hlbším vniknutím do tejto veci je to, že keď nehrešíme, žijeme v prirodzenom poriadku, ktorý bol Bohom ustanovený. Anton to zhŕňa takto:

Záležitosť cnosti nie je až taká ťažká. Lebo ak žijeme podľa toho, na čo sme boli stvorení, vtedy sa zároveň nachádzame v stave cnosti. Ale ak zmýšľame zle, vtedy nás okolie a svet správne pokladá za zlých.

Žiť dobrým životom, milým Bohu i ľuďom, nie je až také ťažké, ako by sme sa mohli nazdávať. Anton to aspoň takto komentuje. Božie slovo, nám bolo dané ako manuál pre človeka. Keď dostaneme manuál povedzme na telefón, nebudeme si s ním rozbíjať orechy, pretože ho zničíme. Tak aj človek dostal manuál – Božie slovo a jeho výklad a ak sa ho drží, bude pracovať správne v tomto svete, bez ohľadu nato, čí ľudia tento manuál ignorujú, čím prichádzajú do veľkých problémov, nehovoriac o večnosti, ktorú strácajú na plnej čiare.

Ak sa držíme manuálu, ak sa vyhýbame hriechom, cnosť sa v nás automaticky vyplavuje, pretože je našou súčasťou. Nie je to niečo, čo musíme dosiahnuť mimo seba. Je v nás, skrytá pod nánosmi temných skutkov. Pán už pri prvom ťažkom hriechu vraždy ukazuje na dobrý spôsob života, keď Kaina predom vystríha:

Gn 4:7: “Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti tvár; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!”

Mnohí ľudia obdivujú takých kresťanov, ktorí boli presýtení cnosťou. Anton to zjednodušil nakoľko to len šlo – musíme cnosť najprv chcieť, túžiť po nej. Potom máme vziať Božie slovo a poslúchať ho. Cnosť sa vyplaví sama. Veď poslúchaním Krista, vteleného Slova, dokazujeme svoju lásku k Bohu:

J 14:23: “Ježiš mu odpovedal: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.”

Amen…