Evanjelium o nemilosrdnom služobníkovi

Mt 18:23-35: “Preto podobné je kráľovstvo nebeské človeku-kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. Pretože nemal čím zaplatiť, rozkázal ho pán predať aj so ženou, aj s deťmi a so všetkým, čo mal, a zaplatiť. Sluha mu však padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím! A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil. Keď tento sluha vyšiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný! Jeho spolusluha padol mu k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti! On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, náramne sa zarmútili, šli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa prihodilo. Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh. Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia.”

Toto podobenstvo je jedným z najviac jasných podobenstiev, ktoré Pán Ježiš vyslovil. Ani by sme k nemu nemali čo dodať, je tak priame a jednoduché. Ale predsa je tu niečo zvláštne – ukazuje na Božie myšlienky, na spôsob jeho milosrdenstva.

Poďme sa do tohto textu ponoriť. Kráľ (Pán) v tomto podobenstve je sám Boh a služobníci, to sme my – ľudia. Služobníkom, teda nám, je niečo zverené a na poslednom súde sa bude s tým čo nám Boh zveril, účtovať.

Pán Ježiš nám tu hovorí o astronomickej sume ktorú dlžil dlžník – 10 000 talentov. Podľa prepočtov starých výkladov, jedno veľké kráľovstvo, nemalo ani len 1000 talentov rozpočet za jeden rok. Teda dlh 10 000 talentov, je astronomická výška, ktorá je vypočítaná, na vyše 10 rokov kraľovania jednej veľkej krajiny. A to tento človek sám dĺžil kráľovi.

Staré židovské počítanie, nepresahovalo počet 10 000 – toto číslo bolo v židovskej matematike, najvyšším číslom s akým sa pracovalo. Z toho sa môžeme domnievať, že keby u židov bolo maximálne číslo 100 000, Pán Ježiš by toto závratné číslo použil v podobenstve ako príklad.

Čo chcel Pán týmto povedať bolo to, že sluha dĺžil kráľovi sumu, ktorú by ani za 100 životov nenašetril. Jednoducho mu dĺžil peniaze, ktoré nijako nemohol vrátiť.

Tým nám Pán hovorí o našich hriechoch. Písmo náš učí, že odplata za jeden jediný hriech, sa rovná večnej smrti v zatratení. Jakub píše:

Jk 2:10: “Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým.”

Ľudia si tak pre seba falošne myslia – jeden hriech ma predsa nezabije – mýliš sa človeče – zabije! Jeden jediný hriech ťa posiela do pekla. Tak tvrdá je Božia norma. Keby si dodržiaval zákon na 100% a raz oklameš blížneho, skončil si naveky. Preto Pán zdôraznil náš dlh voči Bohu sumou, ktorá bola pre žida závratná.

My ľudia máme zvyk, niečo priniesť Bohu na udobrenie – modlitbu, Bohoslužbu, milodar, charitu, pobožnosť, pôst, odrieknutie sa niečoho, pomoc blížnemu. Ale v pomere toho, čo Bohu dlžíme, je táto malá služba smiešna. Je to rovnaké, ako sme dlžili niekomu miliardu euro, ale my k nemu prídeme s kvetinou a bonbonierou, čím samých seba oklameme, že sme sa tohto veľkého dlhu zbavili.

Toto je náš reálny obraz voči Bohu – nesplatiteľný dlh svojimi skutkami, svojou prácou, svojimi výkonmi. Preto Pavol píše, že my máme obrovský dlh pred Bohom, no ak  by sme si ho chceli odpracovať, on sa už len z úrokov za deň zdvihol o 1000 euro, ale my vrátime svojimi skutkami Bohu za deň 50 euro.

R 4:4: “Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti.”

Preto vo svete sa stretávame s dvomi extrémami – Spasiť sa skutkami, kde je viera kdesi v pozadí. Druhý extrém – len vierou, kde skutky nie sú dôležité. My v tomto podobenstve si ukážeme Božiu spravodlivosť, nie ľudskú, ktorú sme si sami vymysleli.

Ak rozjímame nad našim dlhom Bohu, musíme prísť nato, že naše skutky – starosť o rodinu, deti, platenie daní, poctivá práca, snaha dodržiavať desatoro, je v konečnom dôsledku nedostatočná, pretože nevracia tak veľký dlh Bohu, ktorý viac narastá, ako sa zmenšuje, napriek našej snahe.

Takto veria pohania a inoverci. Prežil som slušný život, nikoho som nezabil, nekradol som, Boh bude mať zo mňa radosť. Preto hokejista skončí v hokejovom nebu, herec v hereckom nebi, a všetci mne podobní ľudia, skončia aj tak v nebi, len niekoľko málo zlých ľudí, akými bol napríklad – Hitler – skončia v pekle.

Toto je nepochopenie tohto príbehu, ktorý sa javil jednoduchý, ale pod povrchom v sebe ukrýva veľkú hĺbku múdrosti. Ľudia sú dlžníkmi Boha, u ktorého majú takzvanú – sekeru – ktorá sa nedá splatiť. Ak si toto neuvedomujú, beda ich hodiny, kedy prejdú zo života do smrti.

Ale ak si to uvedomia, že ich život je tak či tak hriešny, že napáchali množstvo hriechov, kde len za jeden jediný im hrozí večné zatratenie – potom sa musia pýtať – čo sa s tým dá urobiť? Ako dosiahnem nebo, keď som tak veľký dlžník Bohu?! Uvedomenie si toho, že je človek dlžníkom Boha, je veľká milosť. Tento svet toto postráda, dnes si väčšina ľudí tohto sveta o sebe myslí, že sú dobrými a morálnymi ľuďmi.

Tento človek z podobenstva, nepatril medzi takých, ktorí by si o sebe mysleli, že nemajú dlh. On o svojom dlhu veľmi dobre vedel a predstúpil pred pána a prosil, čo nie je nič iného, ako pokorná modlitba.

V tomto príbehu totiž vidíme, čo sa stane s tými, ktorí dlhujú kráľovi – sú predaní do otroctva aj so svojimi rodinami – do večného otroctva diabla a temných bytostí. Tento sluha vedel že má tak veľký dlh a preto prosil: Pozhovej mi a všetko ti zaplatím!

Tu je predstavený Boží princíp – princíp odpustenia! Samozrejme to odpustenie nie je možné mimo Krista a Jeho obetu, jeho vyliatu očisťujúcu krv.

Je to teda niečo nevídaného vo svete. Už stará zmluva vykladala zákon kde bolo napísané – oko za oko, zub za zub! Tento princíp je nám pomerne dobre známy – chceme okamžitú spravodlivosť. Ale Boh v osobe Ježiša Krista prináša úplne iný princíp – odpustenie. Preto čítame: A pán sa zľutoval nad sluhom, prepustil ho a dlh mu odpustil.

Toto je Božia milosť. Každý, kto vyznáva že je hriešnik – v prvom rade, potom vyznáva samotné hriechy – v druhom rade Bohu Všemohúcemu, je pre neho pripravené odpustenie. Ten obrovský dlh, ktorý si človek niesol ako dlhú reťaz nekonečných kovových očiek, z ktorých bola zložená, mu padá z rúk a nôh a on je slobodný.

Prečo sa svet zastrája proti Bohu, hrozí Mu päsťou, keď Boh má moc človeku odpustiť hriechy?! A to tak jednoduchým spôsobom – vyznať že je hriešny, že sám nedokáže svoj dlh pred Bohom zmazať, kajať sa z hriechov ktoré vymenoval, že Boha nimi urazil – to je veľmi lacný spôsob, ako byť s Bohom v mieri a pokoji. Ako je to možné, že človek Boha odmieta, ignoruje, ba i nenávidí?! Aby ospravedlnil svoje počínanie tak kričí do sveta – ja som dobrý a morálny človek, len nech si ma Boh na poslednom súde vytiahne, veď ja Mu ukážem, aký dobrý život som viedol.

Kráľ odpustil tomuto človeku jeho dlh, rovnako ako Boh odpúšťa dlh hriešnikovi, ktorý sa kajá.

Tretie dejstvo tohto príbehu je v tom, čo urobil tento ospravedlnený hriešnik, svojmu sluhovi, ktorý mu dlžil iba malú čiastku – 100 denárov. Nemýľme sa v hodnotách. Pokiaľ talent je niečo ako euro, denár je iba malá časť talentu. Keď sa pozrieme na meny v Rímskej ríši, tak jeden talent, mal hodnotu až 6000 denárov. Teda keď sluha tohto ospravedlneného sluhu, dlhoval 100 denárov, išlo o maličkú časť jedného denára.

Srdce tohto človeka – ktorý odchádza od pána ktorý mu vymazal dlh – ktoré sa tešilo z odpustenia obrovskej výšky peňazí, odrazu pri pohľade na sluhu, ktorý mu dlžil zanedbateľnú časť 100 denárov, stvrdlo a podobenstvo píše toto:

Chytil ho a škrtil hovoriac: Zaplať, čo si dlžný!

Chytil ho, škrtil a zabudol, že jemu Pán odpustil horibilnú sumu! Aké je ľudské srdce klamlivé, ako píše Jeremiáš. Zo sekundy na sekundu sa človek mení na dravú zver. Nič z ľudskosti v ňom nezostalo. Priebeh v tomto prípade je navlas podobný, ako s Pánom pred malou chvíľou. Sluha prosí o pozhovenie:

Jeho spolusluha padol mu k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a zaplatím ti!

Ale tento jeho pán ho nechal uvrhnúť do žalára:

On však nechcel, ale odišiel a uvrhol ho do väzenia, dokiaľ by dlh nezaplatil.

Túto do neba volajúcu nespravodlivosť, rozpovedali ostatní sluhovia pánovi a prišla spravodlivosť:

Vtedy predvolal si ho pán a povedal mu: Ty zlý sluha, celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil; či si sa nemal aj ty zmilovať nad svojím spolusluhom, ako som sa aj ja zmiloval nad tebou? A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ by nezaplatil celý dlh.

Toto je výstraha zvlášť pre kresťanov. Boh nám odpúšťa naše viny a náš dlh, preto aj my ho máme odpúšťať druhým. V modlitbe Pána – v Otčenáši – sa presne takto modlíme – odpusť nám naše viny, ako i my, odpúšťame svojim vinníkom. Pravoslávny preklad, ktorý je v tejto modlitbe najpresnejší zo všetkých slovenských prekladov to hovorí takto:

Odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom.

To je v súlade s týmto podobenstvom. Ale čo ak kresťan je tvrdého srdca, neodpúšťa previnenia a viny druhých ľudí, ak si žiada odpustenie od Boha, ale k svojmu blížnemu má tvrdé srdce a hovorieva – tomuto človeku nikdy neodpustím, čo mi vykonal!

Tak veľa kresťanov má nejakého blížneho, ktorého obchádza a prebýva v takýchto myšlienkach. Koľkokrát sú kresťania znepriatelení s inými ľuďmi, dokonca kresťania s kresťanmi, chodievajú do jedného kostola a nemajú pre seba dobrého slova. Toto podobenstvo nás varuje:

Tak i môj Otec nebeský urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi jeho previnenia.

Preto hriech hnevu na blížneho, nenávisť k nemu, opovrhovanie ním, obchádzanie, následné ohováranie, očierňovanie, radosť keď sa mu niečo prihodí zlého, závisť ak sa mu darí, dokonca vyprosovanie si spravodlivosti voči nemu od Boha, je nekresťanský prístup k blížnemu. Písmo hovorí:

Ef 4:26: “Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.”

To znamená, že nech nejdeme skôr spať, skôr ako slnko zapadne, aby sme odišli z nenávisťou a hnevom voči inému človeku.

A toto je výstrahou aj pre tých, ktorí si hovoria – my už sme dnes spasení z viery, nám sa už nič stať nemôže. Viera zo sebou totiž prináša práve tieto dve cesty ako skúšky a to počas celého nášho života.

Mnohokrát, denno-denne môžeme stáť pred rozhodnutím – odpustiť tomu, kto ma dnes urazil, kto ma napomenul, kto mi ukrivdil, kto na ceste na mňa zatrúbil, alebo mi zablokoval cestu, kto niečo o mne zašomral, o kom som sa dozvedel, že ma za chrbtom ohováral!

Preto písmo hovorí – bol si milostivý, dostane sa ti milosrdenstva, bol si nemilosrdný, dostane sa ti spravodlivosti.

Tu nám Boh vkladá do rúk obrovskú zodpovednosť. Môže nám odpustiť hriechy, môžeme samých seba klamať, že sme s Bohom zadobre, ale my samých seba môžeme odsúdiť do večného žalára pekelného. Napriek tomu že Boh nám hriechy odpustil, ale my sme neodpustili hriechy a poklesky druhých, neodpustili sme útoky na našu osobu.

Celá naša viera a boj za spasenie je potom márna. Boh nám odpustil všetko, ale my blížnemu nie. Potom sa odpustenie Boha obracia proti nám a vzbĺkne hnevom ako v tomto podobenstve urobil pán:

A rozhneval sa jeho pán a odovzdal ho mučiteľom.

Amen…