Jalové kresťanstvo dnešného veku, odpad od pravej viery, teoretická viera a sekty.

Čím hlbšie študujeme výklady písiem a život cirkevných otcov, tým sa viac približujeme ku Kristovi a jeho ceste nesenia kríža. Učenie cirkevných otcov je v priamom strete voči tomu, čo sa učí v cirkvách dnes. Ich prvým krokom je opustenie sveta. Tým nemajú na mysli výhradne kláštorný život, ale odpútanie svojho srdca od svetských márností.

Druhým krokom je nastúpenie na úzku cestu, kde Duch má pokoriť telo, telo sa má poddať pod Ducha. Toto je veľmi obšírna téma, ktorá začína pôstami, odriekaním si mnohých vecí, čo sa nazýva aj inak – kresťanský asketizmus. V konečnom dôsledku je potrebné dosiahnuť bezvášnivosť, kedy nás prestanú vzrušovať veci tohto sveta.

Ďalším krokom je láska k stvorenstvu, pretože Boh je Tvorcom všetkého, zvlášť ľudí, do ktorých vpísal svoj vlastný obraz. Preto tento krok obsahuje lásku k blížnemu.

Táto cesta nie je ničím iným, iba evanjeliom, ktoré je zapísané v písmach. Otcovia viery nám prízvukujú, že sa máme čím viac a viac podobať na Krista, nemáme prijímať nič zo sveta, pretože svetský duch nám zničí vieru, ktorá sa potom stáva iba vierou teoretickou.

Čím viac nasledujeme rady a poučenia cirkevných otcov, tým lepší kresťanský život vedieme a sme šťastní v Kristovi. Vanie v nás duch rannej cirkvi apoštolskej. A naopak – čím viac sa nechávame strhnúť novými teológmi, ktoré sú plné svetského ducha, tým viac sa vzďaľujeme rannej cirkvi a naše kresťanstvo je iba akousi hrou správnych názorov, doktrín, učení, bez praktického dopadu na seba a svet.

Jehovisti napríklad veľmi ostro vystupujú proti učeniu ranných otcov na ich webe. Kritizujú Trojicu, hovoria o kresťanstve, ktoré vnieslo do seba pohanstvo, zvlášť helenistický pohľad na svet a filozofiu.

Ak skutočne študujeme cirkevných otcov tak zistíme, že Jehovisti použili ohováračstvo proti tým, o ktorých písmo hovorí – že ich máme počúvať. Pretože kto ich nepočúva, Krista nepočúva. A tak nie je divu, že keď Jehovisti popreli Trojicu, v sebe ďalej prechovávajú blud Arianizmu a ich viera, život a Božia ruka, nie je u nich prítomná, ako bola u cirkevných.

Cirkevní otcovia sa nestali učiteľmi cirkvi preto, lebo prešli nejakou teologickou školou, alebo si sami začali vykladať písmo, ale prijali nejaký názor iného človeka, lež preto, lebo boli pokorní. V hlbokej pokore najprv prijali učenie, ktoré si cirkev predávala z pokolenia na pokolenie, nestavali sa mu na odpor ako to Jehovisti robia, a potom sami na sebe zakúšali pravdy, ktoré sa naučili. V oddelení sa od sveta, v pokore pred Bohom, sa oddali do rúk Hospodina a Duchom hasili požiar svojho tela, pocitov, vášní, zmyslov. A Boh ich nenechal ukrytých pred svetom, lež mnohým dal Duchovné dary, ktoré celé národy obracali k viere.

Alebo sa v pokore nechali umučiť pre Krista, aby boli ako odumreté semeno z evanjelia, ktoré vyklíčilo a prinieslo bohatú úrodu. Preto cirkev stojí na štyroch pilieroch:

– Kristovi, apoštoloch, mučeníkoch, ich krvi a cirkevných otcoch.

Kristus prelial krv, Apoštoli preliali krv i mučeníci preliali krv. Táto krv je počiatkom cirkvi, ktorá sa rozrástla do celého sveta a nebola nadarmo preliata. Cirkevní otcovia potom zhrnuli učenie týchto troch pilierov a sami na sebe odskúšali priaznivý dopad viery a života predošlých pokolení kresťanov, čo Boh použil na obrátenie sveta.

Ale sekty sa desia cirkevných otcov, mučeníkov, a hovoria – iba po apoštolov bola cirkev v poriadku, hneď ako apoštoli zomreli, všetko bolo zle. Ale my – ktorí sme vyšli z jednej vetvy reformácie, ktorá nerešpektovala cirkev a cirkevných otcov – my sme priniesli po mnohých tisícoch rokov blúdení cirkvi, konečne svetlo. Takto vyzerá pýcha a mlčanie Boha nad sektami tohto veku. Písmo aj cirkevní otcovia a divotvorcovia toto predpovedali, že príde mnoho premúdrelých vykladačov, ktorí v pýche opovrhnú cirkvou a jej učením a vynájdu nové učenie, ktoré zvedie mnohých.

Dnešný moderný človek dobre evanjelium pozná, prečíta si o tom na internete a povie si: kresťania sú falošní ľudia!

Jeden príbeh to presne vystihuje. Kresťan – reformovaný, ,,nadupaný” vo svojej viere a písme, sa dohadoval s ateistom o pravde. Ateista dostával od tohto reformovaného kresťana učenie, doktríny, dokazovanie. Ateista bol ticho. Na konci tohto reformovaného človeka zaskočil keď povedal

– To všetko poznám, všetko som si to naštudoval na internete, nepovedal si mi nič nového.

K tomu dodal:

– Keď veríš v Krista, že je Spasiteľ, že je nebo a peklo, že existuje posmrtný život v nebeskom kráľovstve – prečo žiješ tak, akoby všetko toto nebolo? Prečo žiješ tak, ako žije svet, akoby okrem tohto sveta nič iného neexistovalo?

Reformovaný zostal zarazený. Ateista dodal:

– Ak by som videl na kresťanoch, že to čo hlásajú aj žijú, že sa obetujú pre svet, pre druhých, že sa nestarajú o svetské veci, že sú divotvorcovia akými boli Apoštoli, ktorí verili v Krista tak pevne, že sa odvážili povedať mrzákovi – vstaň a chod! – potom by som sa aj ja stal kresťanom. Ale celá vaša viera je len o slovíčkach a nie v moci!

Iný prípad sa stal na hore Athos, kde žijú dnes jedni z posledných oddelených ľudí pre Krista na tomto svete.

Za starcom-kresťanom prišiel protestant s tým, že mu prišiel vyložiť správne evanjelium. S bibliou v ruke ako je to zvykom, mu hovoril o omyloch jeho viery. Starec mu na konci povedal – poď za mnou! Prišli pred veľkú ikonu Krista. Protestant hneď s písma vykladal, že to je modlársky obraz, preto je viera starca nepravá. Starec sa na neho zahľadel, ukázal prstom a povedal mu:

– Ty trpíš smilstvom, chorobou, ktorá ťa ničí zvnútra, ktorá ti rozpaľuje celé telo!

Protestant zostal ako obarený, nevedel čo má povedať. Až po chvíli si tento hriech ospravedlňoval:

– Samozrejme že bojujem proti smilstvu, svet ponúka toľko zvodov, je to ťažké v tomto svete. Ale snažím sa!

Starec mu povedal:

– Vieš že smilníci do kráľovstva nebeského neprídu? Máš to v tej knihe zapísané, ktorú držíš!

Protestant to dobre vedel a vedel aj to, že prehráva so smilstvom v srdci a nielen tam. Starec keď videl, že sa konečne pokoril a premýšľa čo povedať, ho s láskou oslovil:

– Toto je ikona Krista. Pozri sa na jeho plášť – je modrej a červenej farby. Modrá je farba nebeská, lebo Kristus je Boží Syn prichádzajúci z neba, červená je farba ľudská a zároveň farba krvi, ktorou náš vykúpil. Tie dve farby hovoria o hypostáze nášho Pána. Ale nejdem ti dávať prednášku o ikone, ktorá je zapísaným evanjeliom a preto by si tomu zatiaľ neporozumel. Ty sa načiahni za tým plášťom Krista, dotkni sa ho a pevne povedz – verím, že keď sa dotknem plášťa Krista, budem zbavený smilstva!

Protestant stiahol ruku a odpovedal:

– Také jednoduché to nemôže byť. Čo ak poviem, verím a znovu upadnem do smilstva, aký to má celé význam?!

Starec mu povedal:

– Preto to nedokážeš, lebo nemáš vieru! Veríš že Kristus je, teoreticky, ale neveríš Mu tak, ako Mu verila žena, ktorá trpela na krvotok a povedala si – ak sa dotknem Jeho plášťa, moja choroba zmizne! A Kristus jej povedal – staň sa tak, ako si uverila! Ale ty toto nedokážeš povedať, lebo Kristovi neveríš!

Protestant sa veľmi hlboko nad tým zamyslel, lebo to bola pravda. Nikdy ho nenapadlo to, že by mal svoju vieru obrátiť smerom od seba, ku Kristovi, ktorý je divotvorca a podnes koná divy – ale iba tým, ktorí mu veria. Tento príbeh protestantom veľmi otriasol. Celý zadumaný odchádzal od starca. Starec mu povedal:

– Ak neveríš, ako verila táto jednoduchá žena, že stačí jeden dotyk aby bola zdravá od krvotoku, ako môžeš veriť, že ťa Kristus spasí? Veď to je ďaleko väčšia viera, ako viera v takúto maličkosť!

Keď celý sklesnutý v myšlienkach protestant odchádzal starec mu povedal:

– Študuj cirkevných otcov!

Cirkevní otcovia neboli zameraní na slovíčka a teológiu, ale na praktické nasledovanie Krista a hlbokú dôveru v Boha. Viera bola to prvé, ten absolútny základ, z ktorého čerpali, pre ďalšie stupne pripodobňovania sa Kristovi. Prečo dnešný svet stojí v mizernom teoretickom kresťanstve? Pretože je spriahnutý so svetom, nežije z viery a vierou. Kresťania neveria v moc a silu Krista. Čítajú, že Peter prešiel kúsok po mori, lebo povedal – na TVOJE SLOVO idem! A išiel a potom spadol. Ale dnešní kresťania len čo vyjdú z loďky, neurobia ani jeden krok ako Peter a hneď spadnú do vody, lebo nemajú žiadnu vieru.

Nie sú ako vojak, ktorý povedal Ježišovi – stačí mi iba Tvoje slovo a viem že moja dcéra bude zdravá. S tým sa otočil a v plnej viere a istote kráčal domov. Ježiš ho chváli za vieru, rovnako ako ženu, ktorá na neho kričí, že jej dcéra je posadnutá, že jej stačí odrobinka Jeho slova a vie, že dcéra bude uzdravená.

Kam sa to kresťanstvo dnes dostalo? Vykladajú sa dnes v kázňach moderní teológovia a myslitelia, ktorí nežili tým čo hlásali! Keby sme mali ukázať na moderných kazateľov, 500 rokov dozadu podnes, našli by sme na nich množstvo svetskosti, užívania si, kde ruka v ruke kráčajú s dobou, využívajú výhody sveta.

No cirkevní otcovia sú pokorní, skromní, utiahnutí, oddelení, mnohí skrytí pred svetom, bez majetku, kráčajúc v nasledovaní Krista, presne podľa rád evanjelia.

Prečo to dnes nejde? Pretože dnes kresťania hovoria, že je nová doba, že sa je potrebné prispôsobiť svetu a jeho tempu. Ale či v tej dobe to bolo ľahké, či v tej dobe neboli nástrahy, hriechy, zvádzania, pokušenia? Či vtedajší svet nebol rovnako – ak nie viac pohanský? Či ich vtedy všetci vítali s otvorenou náručou, alebo mali pre nich pripravený meč na sťatie hlavy?!

Dnes chýbajú vzory! To je problém tejto doby. Písmo to predpovedá – hovorí o odpade, kde Boh bude mlčať, nebude hovoriť cez svojich prorokov a svätcov.

Nemáme vzory viery! Niekoľko posledných ľudí, oddelených pre Krista ešte žije, ale svet prehlušuje posledné slabnúce hlasy a mnohokrát ani nevieme, že tu medzi nami žil divotvorca, akým bol napríklad otec Paisij.

Akonáhle sa kresťan zaoberá politikou, cirkevnou politikou, správnym učením, dokazovaním viery, nemá čas na nasledovania Krista a žije bez Božieho požehnania. Taký život je mŕtvy, ničotný. Cirkevní otcovia sa radovali, keď Boh na nich zosielal skúšky, pokušenia a oni mohli bojovať. Dnešný kresťan padá do hriechu bez boja – odhodí zbrane na zem a nechá sa viesť vášňami. Ovládne ho každá maličkosť a upadá do zúfalstva. Už len keď si má dať pôst, je celý nesvoj. Ak by si mal dať pôst újmy, čo je iba jedno jedlo denne – tento deň bude pre neho prekliatím a bude čakať do polnoci, aby sa doslova – ,,nažral”.

Chýbajú vzory, aj keď sú aj dnes, ale kruh sa stále zmenšuje. Sila svetskosti prišla do cirkvi, ktorú otupila, prišla do kláštorov a monastierov, ustupuje sa od prísnych pravidiel a diabol víťazí. Tí, ktorí žijú priamo vo svete, milujú pohodlie, TV, hudbu, internet, hry, zábavu, hľadajú svoju vlastnú slávu. To je tá doba, ktorú písmo predpovedá – hromadný odpad od Krista, kde sa ľudia budú tváriť ako kresťania, ale nimi nebudú.

Toľko spokojných kresťanov, ako je v dnešnej dobe, v histórii nikdy nebolo. Vždy sa kresťania chceli viac a viac približovať k Pánovi, viac a viac opúšťali svet, žili v pôstoch, modlitbách práci a obetiach. Ale dnes? Sme spasení – hovoria tučnobruchí kresťania, ktorí majú za boha svoje brucho, vysedávajúc celé dni za počítačom, tváriac sa, že niečo dôležité robia.

Preto sa vráťme ak je to možné, čo najviac na počiatok kresťanstva. Nevynechajme žiadnu etapu rannej cirkvi. Po Kristovi a apoštoloch prichádza tretia silná generácia – mučeníkov a následne cirkevných otcov, ktorí zhrnuli učenie týchto troch generácií do celku a sami ho na sebe odskúšali.

To je to čo chýba modernému kresťanstvu – oddeliť sa pre Krista, vypnúť TV, internet, telefón a žiť pre Boha a pre druhých. Ak chýbajú vzory v dnešnom svete, čo viditeľne chýbajú, je potrebné nasledovať vzory, ktoré už sú v nebeskej vlasti a zachovali sa nám od nich učenia a praktické kroky.

Jakub hovorí, že viera, ktorá nemá skutkov, je viera mŕtva. Nežime márnu vieru, lebo knôt nášho života každým dňom hasne. Neprotivme sa cirkvi ako mnohí, ktorí vyznávajú Nicejské vyznanie, ale v srdci ho nenávidia. Je tam veľa problémov pre nich, čím sami na seba ukazujú, že keby žili v tej dobe, boli by odpadlí Ariáni, ktorí sa cirkvi protivili.

Amen…