Vchádzajte úzkou bránou (Evanjelium), alebo lacná milosť, lacná spása skrze vieru?!

Mt 7:13-14: “Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.”

Tu ide o rozhodnutie – veľké rozhodnutie. Týka sa zvlášť kresťanov, im je určený tento odkaz z konca blahoslavenstiev na hore. Mnohí kresťania stoja pre úzkou cestou a nikdy sa nerozhodli na ňu vstúpiť. Poznajú deň svojho obrátenia, majú svedectvá o Kristovi ktorý sa ich dotkol, vyznávajú Ježiša ako Pána, spievajú mu, modlia sa k nemu, hovoria že Ho milujú, ale nenasledujú Jeho úzku cestu odriekania, spoliehania sa len na Boha, znášania ťažkostí a utrpenia. Stoja celé roky pred rozhodnutím – vydať sa úzkou cestou, ktorá je oddelená od sveta, jeho pôžitkov a nástrah, zvodov, žiadostí, zmyslových rozkoší. Tá cesta je preto úzka, lebo tam chýbajú svetské zbytočnosti, ktorých je na tony. Je to cesta oddelenia sa pre Boha, kde kráča človek a Boh.

Preto je ťažké nastúpiť túto oddelenú cestu, lebo všetko strácame – celý svet a jeho márnosti, náš doterajší spôsob života. Stávame sa mŕtvymi pre svet a svet pre nás. Stávame sa mŕtvymi telesne, kde mocou Božou bojujeme proti svojmu vlastnému telu a jeho padlej prirodzenosti hrešiť.

Starí otcovia viery veľmi ľahko poznali, kto je a kto nie je na tejto ceste. Dnes kresťania hovoria – sme spasení z viery – čo viac je potrebné konať? Plne dôverujeme Kristovi, že keď nás obrátil, tak nás aj zachová na ceste viery a my dobehneme do cieľa.

Ibaže – z tých ľudí, ktorí si toto hovoria, väčšina nikdy nenastúpila na úzku cestu bez sveta, ale sú vo svete zakorenení a klamlivo si nahovárajú, že stačí samého seba presviedčať o tom že veria v Krista, že takáto viera ich spasí. Nie je divu, že už v apoštolskej dobe na toto prišli chytré hlavy ktoré tvrdili – sme spasení lebo sme uverili, teraz si môžeme robiť čo sa nám zachce. Ale Jakub im dáva vo svojom liste smrteľnú ranu keď píše, že taká viera, ktorá nemá skutkov, je mŕtva.

Viera v sebe nenesie iba teoretické poznanie kresťanských právd, ale v sebe nesie v prvom rade nový život, ktorý je žitý novým človekom. Dnes je trend vo svete, všetko si zjednodušiť, uľahčiť a preto nie je divu, že sa toto dostalo aj do cirkvi ohľadom spásy.

Niekto si myslí že bude spasený tak, že sa pomodlí nejakú modlitbu, alebo sa nad ním pomodlí nejaký iný človek, dá mu na hlavu ruky a bude vzývať Ducha Svätého. Iný zase verí, že bude spasený preto, lebo pozná presný deň svojho obrátenia, ktorí si zapísal do biblie a v tento deň odovzdal svoj život Ježišovi. Existujú kresťania, ktorí skúšajú iných kresťanov na základe určitých znakov, čo volajú – päť, sedem, desať, dvadsať znakov, istého obrátenia a ak človek tieto znaky má, je údajne spasený, nech už by žil akokoľvek. Zvod týchto učení je zrejmý – pochádzajú od temných síl, ktoré zvádzajú človeka od kresťanstva k lacnej spáse.

Ale my sa pozrime na písmo a učenie cirkevných otcov, čo hovoria o tejto veci?

V prvom rade – obrátenie nie je zaručeným stavom našej spásy. Mnohí tvrdia, že boli Bohom vyvolení a preto sú si istý tým, že Boh dokončí dielo na nich a privedie ich ku spáse. Ranná cirkev sa ale nepozerala toľko na obrátenie a krst, ako sa na to dnes prikladá veľká dôležitosť, ranná cirkev hľadela na priebeh kresťanovho života. Už Pavol sa hnevá na kresťanov, ktorí sa neustále týmto pýšili a vracali sa k svojmu obráteniu, krstom a vkladaniam rúk, keď napísal:

Žd 6:1-2: “Preto nechajme teraz začiatočnícke učenie o Kristovi a povznesme sa k dospelosti. Neklaďme zase znova základy, hovoriac o pokání z mŕtvych skutkov, o viere v Boha, učení o krstoch, o kladení rúk, o zmŕtvychvstaní a o večnom súde.”

Pavol raz vyložil veriacim spásu, vyložil im evanjelium a teraz po nich žiada, aby žili ako kresťania. Obrátenie, viera, spasenie – to Pavol nepovažuje u pokrstených kresťanov za hodné slova – on keď sa s nimi stretáva a zanecháva to aj vo svojich listoch, sa navzájom buduje vo viere skutkov, viere života kresťana. Pavol adresuje kresťanom napomenutia, nie učenia o spasení, ktoré majú mať za sebou, dávno prekonané. Vo svojom liste preto hovorí o takých, ktorí sa neustále vracajú k začiatku kresťanského života – obrátenie, krst, rukopoloženie, mazanie kryzmou – iba za pitie mlieka nového batoľaťa. Ak sa človek neustále vracia k týmto veciam a nebuduje sa na úzkej ceste odopierania si sveta, Pavol má pre neho napomenutie:

Žd 5:12-13: “Lebo hoci by ste po toľkom čase mali byť učiteľmi, zase potrebujete, aby vás niekto učil prvopočiatkom Božích zjavení, a znovu potrebujete mlieko, a nie tvrdý pokrm. Veď nikto, kto dostáva mlieko, nechápe slovo o spravodlivosti, lebo je ešte nedospelé dieťa.”

Tu kdesi zostala stáť moderná cirkev – na mlieku. Neustále počúvame o viere, spasení z viery, ako je to zo skutkami, ako je to s vierou a skutkami.

Na to existuje jeden príbeh ktorý hovorí, že človek bol postrelený otráveným šípom (hriech), prichádza k nemu lekár (Kristus s cirkvou) aby ho vyliečil, ale on sa nechce dať vyliečiť skôr, pokiaľ sa nedozvie, že kto ho postrelil, aké mal oblečenie, či bol muž alebo žena, v aký presný čas sa to stalo, kto to videl atď. Teda miesto okamžitého liečenia rany, sa ten človek tomu vyhýba a zameriava sa na nepotrebné veci, ktoré nemajú súvis s jeho zdravým.

Tak dnes kresťania chodia od jedného zjavenia k druhému, od jedného duchovného človeka k inému, neustále sa chvália svojim obrátením a uverením, ale ich liečba – úzka cesta – je pre nich vzdialená a nehodlajú na ňu nastúpiť presne tak, ako chorý nedbal svojej rany, ale chcel vedieť všetky možné okolnosti, ktoré sa stali.

Preto kresťana dnes nepoznávajme podľa rečí, podľa svojho veľkého svedectva obrátenia, podľa znakov obrátenia, podľa výrečných kázní, ale podľa skutkov z jeho viery, podľa oddelenia sa od sveta, podľa boja proti svojmu padlému telu a hriechu.

Ak toto použijeme na tých ľudí, ktorí hovoria o svojej vlastnej istej spáse, z údivom zistíme, že to u nich nenachádzame. Nenachádzame ich na úzkej ceste viery a boja. Nachádzame ich ako takých, ktorí sa pýšia, nafukujú, chvália, žijúc so svetom jedna ruka, milujúc svet, robiac reklamu svetu, užívajúc si svetské slasti a pokušenia. Pred kazateľnicou sa pretvarujú ako svätci, ale keď hľadíme na ich život, ešte neprišli ani len k hlavnému rozhodnutiu – vydať sa, či nevydať sa na úzku cestu?! Tam budú nútení zanechať všetko o čo sa dnes usilujú, čo zbožňujú, čo milujú a to je svet.

Preto ranná cirkev miesto osláv nových veriacich, im dala prvú katechézu o tom, že teraz keď uverili, dostali obrovskú zodpovednosť! Je lepšie, ak sa vrátia, pokiaľ je čas do sveta, pretože ak sa stali kresťanmi a bola im zvestovaná pravda, oni sa však nedržali tejto pravdy a nežili ako kresťania, je to horšie, ako keby zomreli ako pohania. Pán nás predsa varoval keď vyriekol:

L 12:48: “Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.”

Pokiaľ sa ranní kresťania desili svojho obrátenia v tom zmysle, že im bola cirkvou vštepená zodpovednosť a oni túto zodpovednosť brali veľmi vážne, dnes sa narýchlo nakysnutí kresťania chvastajú spásou, pritom neurobili ani len jeden krok, na úzkej ceste spásy. Oháňajú sa slovami, nie však pokorou, tichosťou a skutkami.

Katechéza o úzkej ceste je každodenné rozhodnutie. Každý deň si má človek vyprosiť od Krista silu, aby ďalej kráčal po úzkej ceste v oddelení sa od sveta a stáva sa, že urobí za deň sotva jeden krok, niekedy ho temné sily zatlačia dva kroky dozadu, ale on vstáva, opäť a opäť si oblieka božiu výzbroj a kráča dopredu, nepozerajúc na úsek, ktorým už prešiel. Státie na tejto ceste je rovnaké, ako ho opisuje apoštol Pavol, aby sme sa vzdali všetkého, pretože táto cesta je veľmi náročná, nehľadiac za seba, ale dopredu, pretože máme pred sebou množstvo zápasov:

Žd 12:1: “Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou.

Kráčanie touto cestou je bojom, vytrvalým bojom. Ale v tomto boji nás sám Kristus vedie, pretože On je našim Vodcom, on prešiel oveľa ťažším spôsobom týmto chodníkom a my ak vidíme vzor, ktorý nie je kdesi vzadu, ale je na čele svojej armády, o koľko ľahšie sa nám bude takouto neschodnou cestou kráčať?!

Mnohí ľudia zveria svoj život Kristovi v modlitbe, v nejakej pobožnosti, zasvätia sa Kristovi, Jeho srdcu. To všetko je správne, že v určitom čase toto vykonáme, ale podľa rád rannej cirkvi, to máme robiť každý deň! Každý jeden deň potrebujeme novú silu, novú chuť, niekedy novú zbroj. Preto katechéza o kráčaní po úzkej ceste nie je jednorázové rozhodnutie, ale rozhodnutie každodenného života.

Veď si len dobre spomeňme, ako sme sa mnohokrát vybrali na úzku cestu, niekoľko dní sme prešli, ale potom sme poľavili a démoni nás z nej vytlačili?! Prečo? Pretože sme sa nazdávali, že naše spasenie a náš boj na ceste spasenia, je jednorázovou záležitosťou – dal som Kristovi svoj život – aha – tu mám dátum! Zahoď to!

Každý deň máš mať nový dátum kráčania po tejto ceste, pretože temné bytosti veľmi dobre vedia, aký si slabý a ako ľahko ťa premôžu v momente, kedy si sám pre seba povieš – som na tom dobre, nie je to až také zlé, myslel som si, že to bude horšie.

Ako príklad – niekto sa rozhodne bojovať radikálne, odpojí sa od siete, vypne TV, oddá sa modlitbám, čítaniu písma, pobožnostiam, pomáha druhým ľuďom, dáva almužny. Ale beda ak si myslí, že na toto mu stačila jedna modlitba, v niektorý deň svojho života. Démoni ho chvíľu nechajú, aby takto v oddelení kráčal, ale potom príde útok a on skončí horšie, ako to bolo pred tým.

2Pt 2:22: “Vrátil sa pes ku svojmu vývratku! a: Umyté prasa do blata!”

Prečo sa mu to stalo? Pretože jednorázové rozhodnutia v kresťanstve nemajú žiadnu cenu. My potrebujeme neustále byť v spojení s Bohom a neustále si od Neho žiadať silu. Veď Ježiš povedal:

J 15:5: “Bezo mňa nič nemôžete činiť.”

Úzka cesta je denno-denné rozhodnutie, denno-denné prosenie si o požehnanie kráčať cestou úzkou, cestou života. Ako Pavol bojuje tento denno-denný boj? Tak, že sa chváli tým čo dosiahol, nárokuje si na spásu preto, lebo má za sebou pekný kresťanský život? Vôbec nie! Pavol ide každým dňom dopredu a nepozerá dozadu. Nehovorí – ja už som spasený – už to mám vo vrecku, nejako to doklepem. Keď učí o istote spásy, nikdy túto istotu neoddeľuje od úzkej cesty a preto dobre vie, že spása je tam, kde je úzka cesta, ktorú človek dokáže nasledovať len z viery v Krista. Pozrime ako Pavol bojuje, ako lev:

Fp 3:13: “Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil (spásu). Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou;”

Kto to dnes kresťanom nakukal do hláv, že sa majú spoliehať na deň svojho obrátenia, krstu, na prvotné skutky a toto im stačí ku spáse? Pozrime sa nie na človeka ktorý sa čerstvo obrátil, ale na čas, keď odchádzal z tohto sveta – keď dobiehal beh viery. Koľkí z tých, ktorí sa javili ako veľkí bojovníci, dobehli mimo úzkej cesty, alebo nedobehli vôbec?

Aké veľké spisy písali o kresťanstve ľudia, ktorí by boli svätcami, ale napokon ich zožral blud Arianizmu a skončili ako odpadlíci?! Každý kto žije v sile svojich rokoch, zdá sa byť vzorom, keď má veľké a presvedčivé reči. Ale pozrime sa na tohto istého človeka na smrteľnej posteli, tam sa ukáže Kristov pokoj s tým, že bojoval koľko vládal po boku Generála Generálov – Ježiša a on pokojne odchádza – nie kvôli sebe a svojej spokojnosti, ale kvôli spokojnosti Krista, ktorý mu dá dobré zosnutie.

Pavol bojoval tak, že ukázňoval svoje telo koľko len vládal. Od sveta oddelený pre Krista bol, každým dňom si žiadal novú a novú silu, ale aj svoje telo poddával pod Ducha a zápasil ako vycvičený vojak:

1Kor 9:26-27: “Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som sám nebol nehodný, keď iným kážem.”

Záver:

Mnohí kresťania dnes ani len nevykročili na cestu úzku. Dokonca ani len nevedia, že sa majú postaviť pred rozhodnutie nasledovať Krista po tomto úzkom chodníku spásy. Nikto im o tom nehovorí, každý to zľahčí, okliešti, prebehne. Veľa počuli o svojom spasení, o spasení z viery, ale nikto im nepovedal, že súčasťou spasenia z viery je úzka tŕnistá a nepríjemná cesta, kde však sám Pán dáva svojim milosti, aby touto cestou prešli.

Preto je prvou vecou milý kresťan pre každého z nás, aby sa postavil pred rozhodnutie – vydať sa, alebo nevydať, na oddelenú cestu. To v sebe zahŕňa v prvom rade – oddelenie sa od sveta pre Krista a potom denno-denný boj Ducha s telom, so svetom, s démonmi, ktorí cez iných ľudí budú na nás útočiť – posmechom, prenasledovaním, vysmievaním, väznením, smrťou. Pán nám predsa hovorí:

J 15:20: “Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše.”

Ak si sa rozhodol, vydať za Kristom, pevne nasledovať Jeho stopy, potom musíš denno-denne toto rozhodnutie potvrdzovať v modlitbe, vyprosením si milosti, pretože ak na toto zabudneš a budeš sa nazdávať, že ti to dobre ide – spadneš! Kresťanstvo nie je jednorázová letenka do raja – je to denné kráčanie s ťažkým krížom.

Mt 10:38: “A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.”

Je to život v obetovaní sa pre Krista a blížneho. Nie je to jedna z alternatív, že sa dá vybrať aj niečo iného – žiť so svetom a nejako aj s Kristom. Je to doslovné zmarenie svojej vôle v prospech Boha, kedy si už nebudeme robiť čo sa nám zachce, ale budeme ochotní pre Krista zomrieť:

Mt 10:39: “Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho.”

Sme ochotní vydať sa na tak ťažkú cestu? Povieme si – aké to má výhody? Večnú radosť s Pánom, mnohé požehnania už počas života. Na východe sa používa krásne slovo – blahodať – čo v preklade znamená – Božia milosť. Boh nám v živote dá takéto blahodate, veľké množstvá, ak Mu verne slúžime. Oplatí sa to? Na to nech si každý odpovie sám…

Amen…