Zo starokresťanského listu Diognetovi – ospravedlnenie len skrze Krista…

Starokresťanský list Diognetovi je vzácny klenot rannej cirkvi. Datuje sa do obdobia konca apoštolskej doby, kde samotný pisateľ bol pravdepodobne učeníkom samotných apoštolov. My sa pozrime na časť, kde autor listu píše o spasení a o Kristovi, Božom Synovi.

Autor listu píše:

Sám Boh vzal na seba naše hriechy, ako výkupné dal svojho Syna!

Táto stať hovorí o jednote Otca a Syna. Ak by boli Otec a Syn odlišní, autor by napísal: Ježiš Kristus vzal na seba naše hriechy, ako výkupné dal samého seba. Ale my tu čítame, že sám Boh vzal na seba naše hriechy!

V dnešnej dobe, ktorá je plná siekt, sa spochybňuje učenie o Trojici, mnohé zbory už túto doktrínu neučia, alebo ju opomínajú. My ale vidíme, ako autor jasne píše, že sám Boh vzal naše hriechy na seba. Dnes sa všetko škatuľkuje kategorizuje, učenie o Trojici sa vykladá spôsobom, že Otec je iný ako Syn, ale ranní kresťania nás vyvádzajú z omylu. Sám Boh skutočne vzal naše hriechy, pretože Kristus Pán náš, je zároveň Boh v Trojici. Ak nad touto vetou budeme rozjímať, prídeme nato, načo prišiel v okamžiku apoštol Tomáš ktorý vyriekol známu vetu, smerovanú k Ježišovi – Pán môj a Boh môj.

List pokračuje:

Boh dal Svätého (Ježiša) za hriešnych, dobrého za zlých, spravodlivého za nespravodlivých, nepominuteľného za pominuteľných, nesmrteľného za smrteľných!

Autor tu začína písať niečo, čo bude neskôr gradovať. Ukazuje nám, že Kristus zomrel za zlých a hriešnych ľudí, že neexistoval v dejinách niekto, kto by bol dobrý, podľa Božích meradiel. Ak sa pozrieme na najväčších svätcov veľkých cirkví – Páter Pio, farár z Arsu, východný Serafín Sarovský, až po Augustína, Zlatoústeho, ku Klimentovi, k apoštolom – Pavlovi, Petrovi, Jánovi – všetko to boli veľkí hriešnici, zlí ľudia z pohľadu Boha, i keď sa snažili zo všetkých síl žiť podľa zákona. Ale pred Bohom, v Jeho svätých očiach, vôbec neuspeli sami zo seba a skončili by vo večnom pekle, nebyť Krista, ktorý miesto nich – zomrel. O čo menšie šance by mali potom tí, ktorí sa nesnažili žiť svätým životom ako oni?! O čo menšie šance by sme mali my, ktorí sme nevykázali také skutky, aké vykázali títo veľkí svätci?!

Autor listu pokračuje:

Čo iného by mohlo zakryť naše hriechy, ako Jeho (Kristova) spravodlivosť?

Kristus musel odžiť spravodlivý život bez jediného hriechu, aby nám mohol túto spravodlivosť pripísať. Do neba sa totiž nedostane nič nečisté, tak hovorí písmo:

Zj 21:27: “A nevojde doň (do neba) nič nečisté, ani kto pácha ohavnosť a lož; (vojdu doň) len tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.”

Aj tí najväčší svätci spáchali množstvo hriechov, veľakrát klamali, hovorili lži, niekedy lži s úmyslom neraniť druhú osobu, ale to nie je podstatné – podstatné je, či sú zapísaní v knihe života a to je možné len vierou v Krista, ktorý zamenil svoju spravodlivosť a svoj život, miesto nášho života plného neprávostí. Preto autor trefne píše – naše hriechy mohla zakryť len Kristova spravodlivosť. Jeho svätý život, je nám skrze vieru darovaný a preto sme pred Bohom takí, ktorí sú spravodliví – nie sami zo seba – lež zo spravodlivosti, ktorú nám daroval Boh v Kristovi.

List pokračuje:

Čím sme mohli byť my, nespravodliví a hriešni ospravedlnení, ak nie jedine Synom Božím.

Ak čítame tento verš, mohlo by sa nám zdať, že neprichádza z doby apoštolov, ale že prichádza z doby reformácie – a predsa to nie je tak. Hriešni ľudia, nech už by konali akékoľvek záslužné skutky, nemôžu byť ospravedlnení svojim životom. Jediná možnosť, ako získať spravodlivosť, je vziať si ju od Krista, ktorý spravodlivý bol a to prostredníctvom viery. Pre dnešné zdeformované cirkvi, je tento verš priam nebezpečný, pretože nehovorí o skutkoch, ktoré by mal kresťan robiť, ale hovorí výlučne iba o Kristovi a jeho skutkoch, ktorými nám zabezpečil nebo. Je to priam reformované učenie. Ale ranná cirkev stála v tejto pravde pevne a neohrozene, preto ich radosť zo spásy bola veľká a nadšenecká. Veď čo hovorí Pavol?

R 3:28: “Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.

Pavol tu hovorí niečo neuveriteľné – človek býva ospravedlnený BEZ SKUTKOV, iba z viery. Hneď si nalistuje dnešný kresťan Jakuba, o ktorom sme sa zmieňovali tu, že jeho list nie je dôveryhodný v zmysle spasenia z milosti. Jakub učí starozmluvné učenie skutkov a nie je divu, nejde predsa o apoštola Jakuba. Pavol Galaťanov za takéto chápanie spásy prísne karhá, varuje ich, že vypadávajú z milosti, ak sa spoliehajú sami na seba, alebo na seba a na Krista. Iba jediná cesta existuje – spoľahnutie sa LEN na Krista.

Autor listu Diognetovi chápe veľkosť a silu evanjelia a preto píše:

Aká sladká je táto výmena, aké nepochopiteľné ustanovenie, aké nečakané dobrodenie!

Ježiš neprišiel ustanoviť nový spôsob dodržania zákona, neprišiel ponúknuť novú formu náboženstva či obradov, On prišiel zákon dodržať. Prečo? Miesto nás, ktorí ho dodržať nedokážeme! Preto povedal, že neprišiel zákon zrušiť, ale ho naplniť. Je to obrovská úľava pre prestrašené ľudské duše, že Boh miesto nich dodržal zákon, aby ich takto urobil pred zemou a nebom, pred všetkými bytosťami – spravodlivými. Nie z našej spravodlivosti, ale len a len zo svojej. Prestrašená duša, nedokáže toto pochopiť a preto iba môže povedať – aká sladká výmena, nepochopiteľné ustanovenie a dobrodenie. Boh nežiada od človeka žiadne skutky, len vieru v Syna Božieho a Jeho dielo, ktoré miesto nás vykonal. Pavol to potvrdzuje vo svojom liste keď píše:

R 4:5: “Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.

Chváľme Boha za našu spásu, ktorú nemôžeme nijako získať, len a len vierou v Syna Božieho. Nemôžeme si ju odpracovať, kúpiť, zaplatiť. Môžeme ju prijať ako dar. Ak ju prijmeme, ak pevne uveríme, že Kristus nás prikryl svojou vlastnou spravodlivosťou, lebo naše skutky aj tie najlepšie, nemajú žiadnu hodnotu pred Bohom, potom sa naše duše upokoja v Bohu a nájdu v Ňom odpočinutie a úľavu.

Ale ak sa budeme nazdávať, že si spásu musíme nejako vydobyť, kúpiť, odpracovať, hľadať – naše svedomia budú v žalári pochybností a neistoty.

Pokračovanie…