Biskup Rímsky Kliment – Boh nás ospravedlnil skrze vieru. Falošné a pravé kresťanstvo.

Biskup Kliment, rukopoložený apoštolom Petrom napísal vo svojom liste toto:

My sme sa neospravedlnili ani svojou múdrosťou a učenosťou, ani nábožnosťou, ani skutkami, hoci by sme ich konali s veľmi svätým úmyslom, ale vierou. Pre vieru nás ospravedlnil večný a všemocný Boh, ktorému nech je sláva na večné veky. Amen

Kliment učí presne to isté, čo učil aj apoštol Pavol. Nikto sa nemôže pred Bohom ospravedlniť svojou učenosťou alebo múdrosťou. Spomeňme si na Šalamúna, ktorý si žiadal múdrosť. Nič mu to napokon nebolo platné, pretože sa vzdialil od Boha, keď si bral manželky z pohanských národov a staval im podľa ich viery modly. Nič mu múdrosť neosožila. Rovnako nič neosoží veľká učenosť človeka. Ak by niekto poznal celé písmo spamäti, výroky všetkých cirkevných otcov, nič mu to nebude platné. Prečo? Pretože sme ospravedlnení z viery v Krista, Syna Božieho, ako Kliment píše.

Aj keby niekto stál na stĺpe a zapieral takto svoje telo desiatky rokov, ak by sa modlil 16 hodín denne, pomáhal chudobným, chorým, postil sa tak, že by jedol jeden krajec chleba denne a pil iba čistú vodu – nič mu to neosoží, pretože sme ospravedlnení nie zo skutkov, ale ako píše Kliment – z viery.

Je vari Kliment ďaleko od kresťanského učenia? Možno toho dnešného, ktoré je na skutky zamerané, ale my sa pozrime, aké učenie razil Pavol:

Ga 2:16: “Vieme, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.

Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený NIKTO! Aké zlé učenie do dnešného pohansko-náboženského sveta. Všetky náboženstvá sveta, hlásajú spásu zo skutkov. Každé náboženstvo má svoju cestu a potom sa tie náboženstvá stretnú a hovoria, že všetky cesty vedú k Bohu, stačí si vybrať. Ale kresťanstvo, ako ho založil Kristus a šírili apoštoli, nestojí na skutkoch ľudí, ale na skutkoch Boha! Človek je odstavený ako nedostatočný nabok, aby Boh vzal miesto neho do rúk zákon Boží a naplnil ho. Akokoľvek by sa niekto snažil žiť podľa práva, spravodlivosti, zákona, desatora, nemá ani najmenšiu šancu ho naplniť. Preto kresťanstvo nie je náboženstvo pretože nestojí na svojich skutkoch, ale na skutkoch Krista. Poviete si – omyl! Vidíme, že kresťanstvo stojí na skutkoch. Potom nejde o kresťanstvo.

Kresťanstvo sa stáva náboženstvom v momente, kedy miesto dokonalej obety Krista, Jeho diela a Jeho skutkov, si ľudia vymyslia, že oni niečo k tomuto dielu chcú pridať, že sa nejako sami chcú spasiť, svojimi chodeniami do kostolov, dlhými pobožnosťami, púťami. Vtedy sa z kresťanstva stáva rovnaké náboženstvo, ako buddhizmus, islam, judaizmus. Boh nám v starej zmluve ukázal, že židovské náboženstvo, i keď bolo ustanovené samotným Bohom, bolo skutočným náboženstvom, pretože vyžadovalo skutky. A ako toto náboženstvo dopadlo? Tak ako všetky náboženstvá – zásluhy, výkony, chválenia, skrytá pýcha, ukazovanie sa, že nábožný človek dodržiava zákon, čo nedodržiava. To na nebo nestačí, to je na večné peklo. Je potrebné zákon dodržať od A po Z, bez jediného hriechu a to sa nikomu nepodarilo, okrem Krista.

Preto sú tu od počiatku dve kresťanstvá – jedno pravé, postavené na zásluhách Krista a druhé – v spoľahnutí sa na svojich skutkoch. To druhé, bolo známe už Pavlovi, keď v Galatskom zbore začali praktizovať obriezku, bez ktorej sa údajne kresťan nemohol dostať do neba. Takto to začalo v časoch apoštolských a Pavol sa hnevá, varuje ich, že strácajú milosť a tým aj spásu. Časom to pokračovalo rýchlym tempom, až sa z kresťanstva stalo náboženstvo skutkov, rovnako falošné, ako všetky náboženstvá sveta.

Pravá viera v Krista je skutočnou vierou a to v tom, že človek verí Bohu, že miesto neho zaplatil za jeho hriechy, že ho očistil, že ho posvätil a posvätí v živote, že ho po smrti privíta vo svojej nebeskej rodine.

Falošná viera je založená na skutkoch, kde sa človek bojí, či neurazil Boha, nevie či má odpustené všetky hriechy, desí sa dňa smrti, pretože nevie, či bude spasený, či nepôjde do pekla. Aká desivá a temná viera, keď sa kresťan bojí pekla! Je to podobné, akoby sa vták bál lietať.

Nie je divu, že si časom kresťania začali hľadať ľudských prostredníkov, ktorí mali za nich orodovať a ,,vybaviť” im flek v nebi. Nič im nehovorí Božie sväté slovo, ktoré ich má napomenúť, k takýmto detským vieram nepoznaným v rannej cirkvi. Veď Pavol píše:

1Tm 2:5-6: “Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba ako výkupné za všetkých ako svedectvo vo vopred určenom čase.”

Kliment – chvála Pánovi – ešte nehlása falošné náboženstvo a vďaka jeho listom vieme, že kresťania ešte v jeho čase verili tak, ako boli vyučení od apoštolov.

Zo skutkov nebude ospravedlnený nikto! Aké neútešné učenie pre tých, ktorí sa chvastajú svojimi zásluhami a červenými bodíkmi, vo svojich hriešnych životoch. Takto isto reagovali farizeji a zákonníci, keď Pán prišiel na tento svet a začal evanjelium vykladať v postupných krokoch, ktoré smerovali od zákona, od ich skutkov, smerom k Nemu. Od zákona, k milosrdenstvu a láske. Nič za svoju obetu na kríži Kristus nežiadal, okrem viery v Neho. Židom akoby v zúfalstve hovoril:

J 10:37-38: “Ak nečiním skutky svojho Otca, neverte mi; ale ak činím, aj keby ste mne neverili, verte aspoň tým skutkom, aby ste poznali a uverili, že je Otec vo mne a ja v Otcovi.”

Viera, ktorú Boh ustanovil ako vieru ktorá prináša spásu, je postavená na oslobodení sa svojich zásluh, k oddaniu sa Kristovi a jeho zásluhám. Je to viera, ktorá nám ukazuje, že sme neschopnými sa spasiť svojou silou, no schopná spasiť nás silou Boha. Preto nie je kresťanstvo náboženstvo a ak kresťanstvo sa náboženstvom stalo, nejde o kresťanstvo…

Amen…