List Diognetovi – dokončenie. Nemožnosť spásy zo strany človeka

Dokončenie listu Diognetovi začína tak, že človek nie je schopný dosiahnuť spasenie svojou silou a svojim úsilím, aj keby neviem aké skutky konal. V liste sa píše:

Boh nám ukázal, že naša prirodzenosť NEMÔŽE dosiahnuť večný život.

Aby sme dosiahli večný život sami, museli by sme prežiť život bez jediného hriechu. Písmo svedčí, že taký človek nikdy nežil, nehľadiac na osobu Krista Pána, ktorý nebol narodený z muža, ale z Ducha a preto neniesol v sebe dedičný hriech. Dedičný hriech je teologický pojem, je to hriech Adama, ktorý sa dedí narodením a preto každý človek sa rodí v neprávosti.

Ž 51:7: “Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.”

Dedičný hriech je ako strom, ktorý rodí ovocie – hriechy – a to neustále. Kresťanský život je o osekávaní tohto zlého ovocia hriechu, čo ale nestačí, pretože nové ovocie sa rodí rýchlejšie, ako sme schopní sa brániť jeho novému a rýchlemu rastu.

Ale náš Pán neniesol v sebe dedičný hriech rovnako, ako ho nemal v sebe pred pádom Adam. Pán Ježiš tak bol vystavený tej istej skúške ako Adam, kde mal úplne slobodnú vôľu, nezaťaženú dedičným hriechom a mohol si slobodne vybrať dobro alebo zlo. Mal to však oveľa ťažšie, pretože neprišiel do sveta, ktorý bol dokonalý tak, ako do takého sveta prišiel Adam a mal iba jedno prikázanie – nejesť zo zakázaného stromu. Pán Ježiš prišiel do sveta, ktorý bolo porušený, stál v hriechu a preto musel odolávať ďaleko väčším pokušeniam ako Adam a musel dodržať celý zákon do poslednej bodky, nielen jedno prikázanie.

My padlí ľudia, ktorí sme sa hriešni už narodili – ako píše hore Dávid vo svojom verši – nie sme schopní konať dobro podľa Božích meradiel, pretože nemáme slobodnú vôľu v tom zmysle, že by sa mohla naša vôľa slobodne rozhodovať medzi dobrým a zlým, lež máme vôľu zaťaženú hriechom, ktorý nás tlačí do sebectva, milovania svojho ja, svojej dôležitosti a preto nie sme schopní napĺňať zákon. Pavol napísal o sebe toto:

R 7:18-20: “Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne.”

Toto je obraz už obráteného človeka a aj tento obraz stojí za veľkú belu. Pavol má iba nejakú slabú vôľu k dobrému a snaží sa zo všetkých síl žiť spravodlivým životom. Ale i tak zlyháva ako sám píše, pretože nekoná čo chce, ale koná čo nechce.

Prirodzený človek nemá vôbec vôľu, aby konal niečo dobrého v zmysle Božieho zákona a preto sa necháva unášať hriechom. Jánovo evanjelium hovorí:

J 3:19: “A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.”

Tu nejde ani tak o skutky morálne – ktoré má každý človek zapísané v srdci a snaží sa ich ako tak dodržiavať, podľa situácie v akej sa nachádza – tu ide v prvom rade o prvú tabuľu Mojžišovu, kde má človek milovať Boha. A práve tu zlyháva na plnej čiare! Jób to krásne vyjadril vo svojich veršoch tak, ako ľudia premýšľajú o Bohu:

Jb 21:14-15: “Bohu ľudia vravia: Odstúp od nás, nechceme vedieť o Tvojich cestách! Čím je Všemohúci, aby sme Mu slúžili, a čo osoží, ak budeme na Neho naliehať?”

Zlyhanie človeka nie je v tom, že by sa nesnažil dodržiavať ako-tak morálny zákon, zákon o spolužití s inými ľuďmi, kde dokáže vykonať aj mnohé dobré a užitočné skutky. Zlyhanie človeka je totálnym zlyhaním voči Bohu, čo je nekonečne horší hriech, ako dodržiavanie morálneho zákona. Žalmista k tomu napísal plnú pravdu:

Ž 10:4: “Bezbožník vo svojej namyslenosti Všemohúceho nehľadá. Všetky jeho myšlienky sú: Niet Boha!

Aj keď človek pochopí, že je tu Niekto, kto riadi tento svet a uzná, že Boh jestvuje, predsa je to len málo, pretože človek má Boha milovať. Veď aj démoni vedia, že Boh jestvuje, nezachráni ich to, že poznajú dejiny spásy. Pisateľ listu Diognetovi má pravdu:

Boh nám ukázal, že naša prirodzenosť NEMÔŽE dosiahnuť večný život.

Naša prirodzenosť je skazená, zničená hriechom, skazená ohľadom Boha a milovania Ho, pretože čisto milovať Boha znamená, úplne sa vzdať svojej vôle a svojho sebectva. Preto je tu len jediná možnosť spásy – nie z nás samých – pretože my nemáme žiaden potenciál, ale z Boha, ktorý sa stal človekom a postavil sa miesto nás skazených ľudí, na piedestál spravodlivosti a túto spravodlivosť nám daroval. Daroval nám spravodlivosť, ktorú my absolútne nemáme. List Diognetovi túto časť zakončuje preto takto:

Preto nám Boh ukázal Spasiteľa, ktorý môže zachrániť i to, čo nemohlo byť zachránené.

Ježiš nie je nejakým prídavkom k našej náboženskej viere, k našim skutkom, ktoré smrdia svojou slávou a nie Božou. On nie je niekým, kto nám pomôže dokonale chodiť v živote, podľa zákona. Takto totiž chápu náboženstvá Spasiteľa, ako pomocnú barličku, ako Pomocníka na ceste ku spáse. Ale Písmo hovorí o tom, že Kristus je Jedinou možnosťou k našej spáse, kde je odhodené všetko čo je naše a nahradené tým, čo Kristus pre nás vydobyl. Naše skutky, aj tie najzbožnejšie, sú pre Boha neprijateľné, sme v nich pred Boha postavený ako trhani, v odpornom rúchu, v ktorom nás nemôže vpustiť na nebeskú oslavu. Izaiáš to trefne vyjadril:

Iz 64:6: “Lebo sme všetci ako nečistí, a všetky naše spravodlivosti sú ako ohyzdné rúcho; vädneme všetci ako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor.”

Preto sa nesmieme v tomto mýliť, že Ježiš prišiel iba ako veľký učiteľ, alebo ako pomocník nám slabým ľuďom. On nám prišiel ako samotná STELESNENÁ spravodlivosť, skrze ktorú dosahujeme večnosť a nijako inak.

1Pt 3:18: “Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.”

Amen..