Boh tak miloval svet, že svojho Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.

Najznámejší verš novej zmluvy. Nepochopiteľná zhovievavosť a milosť k hriešnym červom, ktorí sa nazývajú ľuďmi. Boh tak miloval ľudí, že sa rozhodol pre nepochopiteľný čin. Sám seba poslal na svet v podobe človeka, aby padlého človeka vykúpil z jeho hriechov. Ešte nepochopiteľnejšia je odozva na tento akt Božej lásky zo strany ľudí. Nechcú spásu, nejavia záujem o záchranu, Boha odmietajú, opovrhujú Ním, Jeho Synom, ktorý aj za nich prelial nevinnú krv.

Rovnako nepochopteľná je odozva tých, ktorí neoponujú Bohu, ktorí sa dokonca nazývajú kresťanmi, ale neveria Kristovi a Jeho obeti, ale sa spoliehajú na svoje skutky a zásluhy. Odmietajú Božie dokončené dielo na Golgote, ktoré nahradili svojim vlastným dielom, aby neukazovali na slávu Boha, ale ukázali na svoju vlastnú slávu, ktorou si spásu chcú zaslúžiť.

Staručký Simeon vyriekol známe prorocké slová:

L 2:34: “Ajhľa, Tento (Ježiš) je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.”

Na Ježišovi sa láme nebo a peklo. On je rázcestím medzi životom a smrťou. Buď Ho človek prijme, alebo ho zavrhne a podľa toho skončí na večnosti. Zavrhnutie v sebe neobsahuje len úmyselný odpor, ale aj ľahostajnosť, nevšímavosť, nezáujem.

Boh tak miloval svet, že sám seba zmárnil v tele človeka, aby padlý človek – čo som ja alebo ty – mohol večne žiť. Akú protihodnotu Boh požaduje za dielo vykúpenia? Skutky? Výkony? Našu nábožnosť? Obrady? Liturgie? Dlhé modlitby? V tom verši je zhrnuté celé evanjelium tak, aby ho pochopilo aj malé dieťa. Boh dal svojho Syna aby nezahynul, ale večný život mal KAŽDÝ – kto v Neho verí!

To je celé! Kto verí v Syna Božieho, má večný život! Každý kto uveril Kristovi, Božiemu Synovi, má večný život. Čo uveril? Že Kristus sa stal obetou, vykúpením za človeka, že nahradil moju nedokonalosť, svojou dokonalosťou a tak som sa stal spravodlivým – nie zo seba, lež prostredníctvom Krista.

Každý kto uveril, že Kristova krv zmazala všetky jeho hriechy, že je zmierený s Bohom skrze Syna, že je spravodlivým skrze Kristovu spravodlivosť, má nádej na nebeskú vlasť, nezúfa si, nestrachuje sa, tobôž nie o to, či bude alebo nebude spasený, ako sa strachujú tí, ktorí v Krista a jeho zástupnosť neuverili a stoja vo svojich skutkoch pred Bohom, čo neobstoja.

Veď Ježiš neprišiel na svet aby svet súdil, ale aby ho zachránil. On neprišiel ako krutý vládca z neba, ktorý dal nové prikázania, nové nariadenia, nové pozmenené zákony, nové liturgie – a kto ich dodrží, bude spasený. Ježiš prišiel nato, aby sám miesto mňa dodržal zákon a mne daroval svoju spravodlivosť, skrze ktorú ma Boh môže prijať.

Ján píše ďalej:

J 3:18: “Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho.”

Tu je to rozcestie, tu sú tie dve cesty. Kto v Krista verí – nebude na poslednom súde súdený!

Opakom toho je človek, ktorý neverí, pretože ten už odsúdený je a ak zomrie v stave tejto nevery, urazil Božiu lásku a dobrotu, ktorá mu ponúkala večnosť, ktorá je úplne zdarma, ale on ju odmietol.

Iná cesta ako Kristus neexistuje. Všetky viery a náboženstvá, ktoré hlásajú svoje skutky a zásluhy ako podmienku záchrany, nehlásajú evanjelium – dobrú zvesť. Všetky náboženstvá, kde nie je Kristus ako jediná možná cesta do neba, kde dokonca Kristus nefiguruje, ale je nahradený nejakým guruom, alebo iným človekom, je cesta do pekla.

Preto sú tu dve cesty, ktorým písmo učí, na čo ukazuje aj Jánov verš. Pán keď opúšťal túto zem, ako testament nám zanechal posledné slová ktoré znejú:

Mk 16:16: “Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.”

Nič medzi tým – buď viera a spása, alebo nevera a zatratenie. Dnešná liberálna doba nemá rada takéto radikálne myslenie, ktoré nazýva aj – čiernobielym. Dnes sa hľadajú takzvané farebné riešenia, kde bude platiť aj jedno, aj druhé. Preto sa často hovorí o tom, že aj mimo Krista je možná spása, hovorí sa o spasení ateistov a pohanov, na čo sa vynašli mnohé teológie, ako ospravedlniť ich neveru. Ale náš Pán čiernobiely je! Nedáva iné možnosti, ako vieru a život, alebo neveru a smrť.

Keď hovorí o našej reči, máme hovoriť k veci, priamo a jasne. Preto nás Ježiš naučil:

Mt 5:37: “Ale nech je vaša reč: Áno, áno; nie, nie; to, čo je viac nad to, je zo zlého.”

Ale ak dnes teológ dostane otázku ohľadom spásy pohanov, alebo tých, ktorí evanjelium nikdy nepočuli, nepovie jasne, že mimo Krista nie je spása, ale začne hovoriť od diabla, ako Pán predvída v hornom verši, preto nás zastaví a povie – to nie je také jednoduché vyložiť, ako budú spasení tí, ktorí nepoznajú evanjelium.

Ale písmo jasne hovorí, čo sa s takými stane, pretože je tu iba jediná možnosť spásy – viera v Krista – nič iného. Žiaden Buddha, Mohamed, Krišna, žiaden človek nás spasiť nemôže. Títo učitelia náboženstiev samých seba nespasili, ako by mohli spasiť iných?

A predsa sa aj do cirkví dostali falošné učenia o tom, že aj v iných náboženstvách je spása možná, že je možné byť zachráneným aj bez Krista, z nejakého svojho svedomia, alebo inak, ako to ľudia krásne zaobalili, aby popreli pravdu, prekrútili evanjelium a urazili Boha, kde opovrhli spasiteľnou obetou Syna.

Viera je jednoduchá, je ľahká, a čím viac schádzame do detinskej dôvery voči Bohu, tým menej problémov vytvárame. Čím viac teológie a hlbokých výkladov do viery vnášame, tým sa viac a viac stáva neprehľadnou a nedostupnou.

Jánov verš je úplne jasný a jednoduchý: Boh tak miloval svet, že svojho Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.

Kto verí v Neho, aby nezahynul. A kresťania sa dnes pýtajú – ako mám byť spasený? Pýtajú sa ako ten žalárnik, ktorý túto otázku položil Pavlovi. Odpoveď Pavla aj Jána je tá istá – uver v Pána Ježiša! Ale kresťania naliehajú ďalej – a čo mám robiť, aké skutky, akú cirkev si vybrať, aký zbor, aké zásluhy musím mať, aby som dosiahol spásu? Uver a budeš spasený – to je všetko! A kresťan odpovie – to je málo! To je príliš lacné! Je to lacné, z našej strany, nie zo strany Boha, kde spása je výlučne prácou Boha. Nám ľuďom nie je možné sa zachrániť, ako hovorí Pán Ježiš:

L 18:26-27: “A kto potom môže byť spasený? A on (Ježiš) povedal: To, čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha.”

U ľudí je spasenie nemožné. Len u Boha, len skrze Krista. Uver a budeš spasený – to je všetko! Skutky a ovocie, prichádzajú až z viery, pravej viery, ktorá sa plne oddala do rúk Boha, na Jeho milosť, bez nároku na svoje zásluhy. Jánov verš platí pre každého človeka rovnako:

Boh tak miloval svet, že svojho Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.

Dôvod prečo neuveriť, je nelogický, je proti prirodzenosti človeka, ktorý túži byť zachránený od ťažkostí. Dokáže v tejto veci vykonať veľa a uveriť čomukoľvek. Napríklad keď ochorie, uverí že odvar z takej a onakej zeliny, mu navráti zdravie. Ale keď ide o spásu, záchranu, večnosť – akoby sa mu pominuli zmysly! Tu hrdo vyhlasuje, že Boha nepotrebuje, pritom ho Boh volá a dáva mu spásu zdarma. Alebo odmieta túto spásu a hovorí – ja si ju u Boha odpracujem! Kto uverí bude spasený – nič nadto..

Amen…