Pád Slovanskej pohanskej Arkony, Rímske náboženstvo a pravé kresťanstvo

Keďže sa dnes rozmáha učenie o predkresťanskej dobe, dobe starej viery v slovanských bohov a mnohí ľudia sa tak utešujú v tejto viere, je potrebné niečo o tom napísať. Dnešná doba liberalizmu, dáva silu nielen pre národné povedomie, ale aj povedomie slovanstva. Už to, že hovoríme v slovanstve podobnými jazykmi, dáva ľuďom akúsi nádej na odpor voči diablovmu dielu ktoré sa šíri zo západu.

Slovanstvo a zvlášť Rusko, je dlho tŕňom v oku temných síl, nie nadarmo sa ho snažil dobyť Napoleon a po ňom Hitler, ktorý pod tlakom tých, ktorí ho financovali, proti svojej vôli Rusko napadol, napriek dohode so Stalinom o neútočení. Ale nejdeme sa tu baviť o politike, i keď rozdelenie po druhej svetovej vojne, kde všetky slovanské národy spadli pod železnú oponu (okrem polovice Nemecka ktoré prehralo a Maďarska), nám tiež niečo naznačuje.

Nie nadarmo bola do Ruska vštepená neznáma komunistická ideológia z pier židovských učencov – Marxa a Engelsa, ktorá mala v prvom rade odstrániť z povedomia ľudí Boha. Slovania sú a boli vždy národmi veľkej viery a to nielen kresťanskej, ale aj pohanskej, kedy sa spoliehali nato, čo im bolo od mala vštepované. Hovorí sa o slovanoch ako o mierumilovných národoch, čo nie vždy bola pravda, no slovania nemali rozpínacie tendencie, ako národy iné, i keď z historických dokumentov vieme, že zaberali značne veľké územie a táto mapa sa nemení podnes.

Dnešní novopohania vydali slovanskú bibliu, takzvanú Velesovu knihu, kde sa snažia dokázať, že viera v boha triglava, je podobná v Boha Trojjediného. Dokonca ukazujú na ukrižovaného človeka, ktorého chcú pripodobniť Kristovi, pritom sa neštítia obhajovať islam, ktorý zavrhol kresťanstvo kvôli uctievaniu obrazov a titulu Panny Márie – Bohorodička, pretože Kristus bol iba jeden z posledných prorokov – ľudí – predtým, ako prišiel na svet prorok posledný – Mohamed.

Velesova kniha je u odborníkov podvrh. Údajne bola spísaná z drevených doštičiek runovým písmom, pritom tie doštičky vôbec neexistujú ako celok, aj keď sa ich zachovalo niekoľko kusov. Kniha sa však teší veľkej obľube u obyčajných ľudí a to z jedného dôvodu – Velesova kniha popiera kresťanstvo.

Popierať kresťanstvo znamená, že človek nechce byť zodpovedný za svoj život, svoje hriechy a ublíženia iným ľuďom, všetko sa to zhodí na východnú karmu, len nie na súd s Bohom. Je to pštrosia politika, kedy človek chce svoju zodpovednosť hodiť niekam za hlavu. Nie darmo v týchto novopohanských knihách sa dočítame o východných vierach a ich význame.

Kresťanstvo sa tak skutočne stáva vierou, ktorá bude nenávidená celým svetom. Preto Ježiš hovorí:

L 21:17: “A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.”

Židia nenávideli kresťanov od počiatku, keď podplácali Rímskych vladárov, aby kresťanov vykynožili. Dnes sa dokonca dočítame klamstvá z pier tých, ktorí kresťanstvo z duše nenávidia, že požiar v Ríme, ktorý sa pripisuje Nerovi, v skutočnosti zapálili údajne kresťania. Ibaže kresťanskí otcovia píšu, že synagóga – židia – podplatili aj Nera, ktorý sliedil za malou bezvýznamnou skupinou kresťanov, i keď v Ríme sa to hemžilo sektami do výmyslu sveta. Aby si Rímski vladári mohli všimnúť akýchsi kresťanov, musel niekto na nich upozorniť.

Nie inak sa ku kresťanov stavajú moslimovia, ale i pohania slovanskej viery, ktorá je iba vierou mýtickou, nie pravdivou. Preto sú schopní, sa slovania spájať aj s moslimami, aby bolo kresťanstvo zničené. Je to pochopiteľné, pretože viera v Krista, nie je náboženstvom, ale skutočnou vierou v živého Boha, k tomu sa dostaneme neskôr.

Na margo slovanských vystružlíkaných bôžikov a modiel, biblia sa stavia k tejto veci jasne, keď zakazuje uctievať to, čo je Bohom stvorené.

Dt 27:15: “Prekliaty muž, ktorý si zhotoví vyrezávanú alebo liatu modlu – ohavnosť je to Hospodinovi – dielo rúk remeselníka, a potajomky ju postaví.”

Viera v živého Boha, uctieva iba živého Boha a preto je nemysliteľné, aby človek miesto živého Boha uctieval mŕtve kamene, sochy, stromy, lesy, stĺpy.

Lv 26:1: “Nerobte si bôžikov, ani vyrezávané modly, ani posvätné stĺpy si nestavajte, ani kamenné sochy nedovoľte vo svojej krajine, aby ste sa pred nimi klaňali, lebo ja, Hospodin, som váš Boh.”

A práve na týchto mŕtvych veciach je postavená mŕtva viera slovanov, ktorí pod rúškom premysleného náboženstva, uctievajú prírodu a jej zmeny, k tomu si zhotovujú sochy a stĺpy. Vpravde je táto viera vierou démonov. Príroda ukazuje na jej Tvorcu a múdrosť prírody má dokázať človeku to, že nad touto neprehľadnou masou, stojí Boží poriadok, teda Boh ju sám riadi. Pohania ale nepripisujú toto riadenie Bohu, lež samotnej prírode keď zvyknú hovoriť – príroda je ale múdra. Písmo na to hovorí:

R 1:18-20: “Veď hnev Boží z neba zjavuje sa proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde, lebo im je zjavné, čo môžu vedieť o Bohu; veď sám Boh im to zjavil. Lebo čo je neviditeľné z Neho, Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, takže nemajú ospravedlnenie,”

Z Božích diel majú ľudia spoznať Tvorcu. Keď pozrú na múdrosť prírody, majú za tým vidieť vysokú inteligenciu. Keď sa pozrú na oblohu, majú v tom vidieť Boha, ktorý riadi časy a dejiny sveta, chod hviezd, slnka a mesiaca. Dávid preto napísal o pozorovaní prírody a hviezd to, načo pohanstvo nikdy nepomyslelo:

Ž 8:4-5: “Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?”

Tu vidíme, ako je nízko pohanstvo od pravej viery v Boha. Je to tápanie v hmle a v tme, i keď aj tam sa objavujú náboženské obrady, ceremónie, modlitby, uctievanie. Ibaže uctievajú to, čo nepoznajú – snažia sa uctievať Boha, ktorý je pre nich vzdialený. Pavol už samotných židov napomína – ktorí mali o Bohu veľa informácií, mali pravú bohoslužbu – že ich viera sa stala náboženstvom a preto horlili za Boha, ale bez poznania rovnako ako pohania. Pavol o tom píše:

R 10:2-3: “Lebo vydávam im (židom) svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej.”

Toto je problém – uplatniť svoju spravodlivosť je pohanstvom. Je to uplatňovať svoje skutky, svoje zásluhy, svoje modlitby, svoje pobožnosti, svoje sviatosti. Ale Pavol píše, že nepoznajú spravodlivosť Božiu, ktorá je len a len v Kristovi, kde Kristus za nás všetko urobil a Boh požaduje po nás len vieru! A tu sa delí kresťanstvo na pravé a falošné.

Keď Rím videl silu kresťanov, ako sa rýchlo pridávajú noví učeníci, uvidel v tom príležitosť a preto kresťanstvo vyhlásil štátnym náboženstvom. Prečo? Pohanský systém bol založený na dvoch pilieroch. Najprv zničiť súpera mocensky, vojensky a potom mu vnútiť vieru, ktorú prehratá krajina prijala, pretože sa ľudia domnievali, že víťazi majú mocnejších bohov. Rím v tomto videl nádej na ovládanie impéria aj potom, čo sa to fyzické impérium rozpadlo. Podmaniť si krajiny vojensky a potom ich prinútiť sa pokresťančiť. Tu ide o falošné šírenie viery. Viera sa má šíriť z počutia Božieho slova, zvlášť z počutia evanjelia. Teda kresťanstvo sa malo šíriť len skrze slovo a nie skrze politiku, tobôž nie cez meč. Písmo jasne stanovuje pravidlá, ako sa má viera šíriť:

R 10:14-15,17: “Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili? A ako uveria v Toho, koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoj a dobré veci! … Teda viera je z počúvania skrze slovo Kristovo.”

Vidíme ten rozdiel? Nie vnútenie náboženstva – ale slobodné rozhodnutieviera je počutia skrze slovo Krista. Toto absolútne neprebehlo v čase prijatia kresťanstva v Rímskej ríši. Zo dňa na deň sa dávali ľudia krstiť bez toho, že by verili! Bez viery, nie je kresťanstvo platné:

Žd 11:6a: “Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu).”

Nadšenci slovanstva, vyzdvihujú boj o Arkonu, ktorá bola akýmsi centrom slovanskej viery. Ľudia chodili obetovať bohu Svantovítovi a báli sa čo len zle o ňom povedať. I keď každý kraj mal iných bohov, Arkona stála vo veľkej úcte a to až takej, že veľkňaz tejto viery, mal väčšiu úctu ako sám kráľ. Ak vám to pripomína neskoršie pápežstvo, nie ste ďaleko od pravdy, pretože Rimania prebrali od slovanov tento spôsob vládnutia a podmaňovania si celých národov.

V Arkone boli vynikajúci bojovníci podľa historikov, ktorí sa nazývali Ránovia. Boli to však veľmi krutí ľudia, praktiky akými vládli nad neposlušnosťou, radšej nebudeme spomínať. Je preto logické, že Arkonu si títo bojovníci nechceli nechať odňať, pretože im prinášala nemalé zisky z obiet bojazlivých veriacich.

Slovanskí nadšenci vidia v Arkone symbol sily, no keby poznali podmienky za akých sa žilo pod touto vládou, určite by tam nechceli žiť. Obete bôžikom neboli len zvieracie, ale aj ľudské a to aj dobrovoľné, kde napríklad rodičia obetovali svoje deti, čo písmo zakazovalo. U pohanov bola bežná prax, aby malé dieťa prechádzalo napríklad žeravými uhlíkmi a keď neprešlo skúškou, bolo zabité ako slabé. Boh nariaďuje:

Lv 18:21: “Zo svojho potomstva nedovoľ nikoho ohňom obetovať Molochovi, a tak znesvätiť meno svojho Boha; ja som Hospodin.”

Aj inde sa písmo vyjadruje o týchto praktikách:

Jr 32:35: “Vystavali Baalove (pohanské) obetné výšiny v údolí Ben Hinnóm, aby prevádzali svojich synov a svoje dcéry ohňom na počesť Molochovi.”

Problém v dobývaní Európy a slovanstva by nebol v tom, keby sa viera šírila slovom, ako Boh prikázal. Problém bol v tom, že sa viera takto nešírila, lež sa šírilo náboženstvo a to v mene Boha a meča. Pritom Kristus varoval, že kto mečom bojuje, mečom aj zahynie.

Arkonu dobýval Dánsky kráľ Valdemar, kresťanský panovník. Dobyl ju v čase po rozkole a tak bola dobytá posledná bašta pohanstva, posledná bašta slovanstva. Slovania neprijímali kresťanskú vieru nejako zle, ale spôsob ako bola šírená, je nekresťanský. Rovnako tak spôsob udržania si moci nad národmi skrze Rím, je nekresťanský. Je to nahradenie Arkony, ktorá bola akýmsi slovanským Vatikánom, podobným systémom strachu a skutkov z Ríma. Jedno náboženstvo, nahradilo iné náboženstvo. Nemôžeme sa preto diviť, že historici opisujú, ako slovania uctievajú Svantovíta, vedľa ktorého majú obraz Krista. Celým národom bola síce udelená viera v Krista, ale nie vysvetlená tak, ako ju zaznamenáva Božie slovo.

Keď prišla reformácie, nie je sa čo diviť, že Rímska cirkev preklínala všetkých tých, ktorí odišli z jej mocenského košiara. Pritom písmo hovorí o opaku, že keby cirkev niekto preklínal, ona má dobrorečiť, ale stal sa pravý opak. Cirkev preklínala:

L 6:27-28: “Ale vám hovorím, ktorí čujete: milujte svojich nepriateľov, dobre čiňte tým, ktorí vás nenávidia, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú.”

Preto na záver, iba v krátkosti evanjelium, ktoré mala cirkev šíriť slovom a nie mečom.

Každý človek je hriešny a každý človek sa postaví pred Boží súd. Ale ani jeden človek nebude spasený pre svoje skutky a svoj život, pretože páchal množstvo hriechov – myšlienkami, slovami i skutkami.

Ale Boh poslal svojho Syna, sám seba, v ľudskej podobe, aby sa za hriešne ľudstvo obetoval, pretože iba obeta, krv nevinného baránka, mohla očistiť človeka od hriechu a ten Baránok prišiel, ako Ježiš Kristus a obetoval sa za všetkých, ktorí mu uverili.

Na Boží súd prichádza tak človek, ktorý uveril Kristovi ako spravodlivý – nie pre svoje skutky – ale pre skutky a život Krista. Naproti tomu ten človek, kto sa spoliehal na svoje zásluhy, nato, že dobre žil, že platil dane a staral sa o rodinu, spasený nebude, pretože mimo čohosi dobrého čo urobil – spáchal nespočet hriechov ktoré nemá odpustené, ktoré je možné zmazať len a len v Kristovej vyliatej krvi skrze vieru.

Preto celé spasenie je len z viery v Ježiša Krista, bez vlastných skutkov a zásluh, bez chválenia. Aj keď Boh dal desatoru ľuďom, dal im ho preto, aby si uvedomili, že ho nedokážu dodržať a preto majú hľadať spásu niekde inde a tá prišla v Kristovi. Človek sa v Kristovi stáva slobodným od sveta a jeho zákonov, aj od zákonov náboženských. Slobodný je vďaka viere, ktorá potom prináša dobré ovocie, ale najprv musí človek túto vieru mať v srdci, aby sa to stalo. Lebo ak človek nemá vieru, že je spasený len a len cez Krista, nebude prinášať ovocie a preto je dnes kresťanstvo v zúfalom stave. Pavol napísal známy verš:

Ga 2:16: “Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.

Zo skutkov, zo svojho života, z toho ako kto žil – nebude pred Bohom na poslednom súde ospravedlnený NIKTO! Len tí, ktorí zverili svoju spásu Kristovi a LEN Kristovi, spasení budú.

Preto pohanské a kresťanské náboženstvo sú si podobné. V obidvoch systémoch figurujú opakujúce sa obety a obete, strach z hnevu Boha, strach zo spásy – teda záchrany, k tomu veľa veľa náboženských úkonov, ktoré Boh údajne prijíma ako spasiteľné. Ale my vidíme, ako sa zásadne líši evanjelium od náboženstva, že iba viera v Krista dokáže zachrániť, ktorý ako jediný nepoznal hriech, vymenil svoj život za náš.

Ak by takto hlásala cirkev vieru, bolo by zabitých mnoho kresťanov, pokračovalo by v mnohých krajinách besnenie proti kresťanom ako v čase Diokleciána, ale viera by sa bola hlboko zakorenila.

Preto prišla dnes doba, kedy viera má veľmi plytké korene a ľudia od nej odpadávajú, nepoznajúc evanjelium. Utiekajú sa k východným vieram, ezoterike, k pohanstvu, k slovanským pohanským vieram. Liberalizmus môže zastaviť len sám Boh a to v okamžiku, akonáhle by sa národy k Nemu utiekali. Ale dnes je kresťanstvo na ústupe, nikto nedokáže skloniť kolená pred Bohom a preto bude Európa naďalej krvácať pre zákony, ktoré jasne stoja v opozícii proti kresťanstvu. Manželstvo, rodina, deti, výchova detí, mnohopočetné rodiny, to je súčasť kresťanskej viery. Naproti tomu diabol útočí – rozvodmi, voľnými zväzkami, deti zabiť už v maternici, LGBTI, promiskuitou, pornografiou a mnohými ďalšími zbraňami.

V podstate mnohí slovania svojim rozumom prišli nato, že je tu zlo, ktoré obklopuje Európu, ale nevedia o čo tu ide. Boh hovorí, že všetky tieto veci budú nie bojom človeka proti človeku, ale temných síl proti Kristovi a jeho evanjeliu. Tento boj je bojom proti kresťanským pilierom. Boh nás ale volá, aby sme my zavolali na Neho a preto nám hovorí:

Iz 45:21: “Kto to oddávna zvestoval a predpovedal (dejiny) od vekov? Či nie ja, Hospodin? Veď nieto Boha okrem mňa. Boha spravodlivého a Spasiteľa nieto okrem mňa.”

Oslovíme Boha? Alebo sa budeme utiekať k stvorenému – prírode, vyrezávaným modlám? Písmo o nich hovorí:

Ž 115:3-8: “Ale náš Boh je na nebesiach a činí všetko, čo chce. Pohanské modly sú striebro a zlato; sú dielom rúk človeka; majú ústa a nehovoria; majú oči a nevidia; majú uši a nečujú; majú nos a nečuchajú; majú svoje ruky, ale nehmatajú, svoje nohy, ale nechodia ani nezavolajú svojím hrdlom. Nech sú všetci ich uctievači ako oni, tí, ktorí ich robia, každý, kto sa nadeje na ne.”

K tomu Boh dodáva:

Ž 115:9: “Ty sa nadej na Hospodina! On je tvojou pomocou a štítom.”

Dáme si poradiť? Alebo budeme trpieť ďalej? Od tohto závisí naša budúcnosť, budúcnosť našich detí, rodín a hlavne večného spolužitia s Bohom po fyzickej smrti, kde už nebude chorôb, náreku, strasti, bolesti, starnutia…

Zj 21:3-4: “A počul som veľký hlas od trónu z neba, ktorý hovoril: Hľa, stánok Boží s ľuďmi, a Boh bude bývať s nimi, a oni budú jeho ľudom, a on, Boh, bude s nimi a bude ich Bohom. A Boh zotrie každú slzu s ich očí, a smrti už viacej nebude ani žalosti ani kriku, ani bolesti viacej nebude, lebo prvé veci pominuly.”

Amen…