Rozdiel medzi ospravedlnením katolíkov a učením Pavla

Katolík chápe spásu tak, že má sám v sebe v sebe akési dobro, ktoré môže rozvinúť a má rozvíjať, pretože Boh hľadá takých ľudí, ktorí sú spravodliví. Spravodlivosť vychádza zo skutkov, ktoré človek koná a Boh má v spravodlivom človeku zaľúbenie. Preto katolík chápe svoju spásu získať tak, že on niečo vykoná pre Boha, aby si ho Boh všimol a podľa svojej práce dostane mzdu.

Proti tomu ale vystupuje Pavol ktorý tvrdí:

R 4:4: “Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti.”

Pavol celé katolícke myslenie v tomto verši uzemňuje. Predtým totiž hovorí, že človek je hriešny a dlhuje Bohu nekonečne veľkú sumu, ktorú by musel splatiť, čo sa mu NIKDY nepodarí. Ak sa ale chce človek spasiť tak, že bude konať dobro preto, aby dostal mzdu od Boha – večný život – minul sa cieľu spasenia, pretože svojimi skutkami si môže maximálne niečo odpracovať, nie sa však zachrániť.

Je to podobné, ako keď nejaký človek dlhuje banke 100 triliónov euro a z každej výplaty do nej vkladá sumu 10 euro s tým, že týmto spôsobom bude mať tento závratný dlh raz vyrovnaný. Nie je to možné, okrem toho mu narastajú každý mesiac ďalšie závratné úroky. Preto Pavol píše, že jeho mzda nebude z milosti Boha, ale z podlžnosti, čo sa rovná odsúdeniu.

Hneď za tým ale Pavol dodáva, ako sa človek spasí skutočne keď píše:

R 4:5: “Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.

Skutky sú pre spásu nepotrebné – tak to tu Pavol jasne píše. Tu sa zdvihne vlna kritiky, že predsa kresťan má konať dobré skutky. Určite že má, napokon aj morálni ateisti konajú mnohé dobré skutky. Ale spása nie je zo skutkov, lež z viery bez skutkov! Boh totiž ospravedlňuje bezbožného. Kto je bezbožný? Každý jeden človek je bezbožný! Katolík, ateista, pravoslávny, protestant, buddhista, hinduista, žid, moslim. A tu stojí, že Boh ospravedlňuje bezbožného – teda každého človeka. Ako? Skrze vieru! Bez skutkov.

Tak ako ospravedlnil Kristus lotra na kríži bez skutkov, skrze vieru. Ak ale viera stojí na skutkoch, potom je lepšie uveriť ako tento lotor a hneď zomrieť, pretože každým dňom sme v nebezpečenstve, že zlyháme a skončíme v zatratení.

Katolícka cirkev učí svoje úbohé ovečky, že musia konať dobré skutky, ale zvlášť – musia zomrieť v milosti posväcujúcej – teda musia byť pred smrťou vyspovedaní. Ak sa vyspovedali, vyšli od spovednice a niekomu v krátkej dobe vynadajú, znenávidia ho a zrazí ich smrteľne následne auto – skončia v pekle, pretože zomreli v hriechu. Nuž, čo by na toto asi tak Pavol povedal? Asi by sa pekne naštval na takéto ľudské učenie.

Katolík preto neverí v Krista, že iba On a jedine On ho zachráni od večnej smrti, ale verí v seba a svoje výkony, ktoré v živote podával, zvlášť že chodil na omše, spovede, pobožnosti. Preto na neho platí prvá časť Pavlovho verša, kde sa katolík chce spasiť tak, že bude Boha uplácať svojimi skutkami. V tom prípade nemôže jasne povedať, že ho spasí Kristus a len Kristus a to dokonca bez jeho zásluh, pretože by zradil vieru v skutky. Preto vieru v Krista, ako jedinú možnosť spásy nenachádza.

Pavol katolíkov varuje vo svojom liste, kde ich napomína rovnako ako židov, že síce horlia za Boha, ale bez správneho poznania. Majú nesprávne poznanie spásy, ktorú si chcú sami vydobyť a tým nepoznajú spravodlivosť Božiu, ktorá je zdarma, bez zásluh a skutkov.

R 10:2-3: “Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej.”

Skutky sú v poradí spásy až za vierou a milosťou a aj to, skutky ktoré Bohu lahodia my ani nepoznáme, ale sám Boh ich predom pripravuje a učí kresťana v nich chodiť.

Ef 2:10: “Lebo sme jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi nato, aby sme konali dobré skutky, ktoré Boh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili.”

Ak predbehneme milosť a radosť zo spásy, radosť zo záchrany, ak sa nepotešíme evanjeliom a tým, že Boh všetko prihotovil, že stôl je prestretý, nebudeme konať ani dobré skutky. Nám sa budú zdať mnohé skutky dobré a správne, no nie tak Bohu.

Preto musíme prijať milosť a vieru v Krista ako prvotinu, že aj keď padáme v hriechoch a nekonáme tak, ako by sme chceli, často sa necháme vyviesť z miery, ale sa nepotešujeme záchranou v Kristovi, ktorý vzal naše hriechy a tieto hriechy sú už Bohom odsúdené – nebudeme konať ani dobré skutky podľa Boha.

Preto je človek spasený len vierou, bez skutkov. Skutky prichádzajú až potom, čo sa celou svojou silou, mysľou, vôľou, spolieha človek len a len na Božiu prácu na našej spáse. Ale ak povieme, že máme síce vieru, ale musíme aj veľa pre vieru vykonať – spájame vieru zo skutkami a takáto viera je Bohu odporná a náš kresťanský život mizerný. Preto sa každý najprv musí upevniť vo viere v dokončené dielo Krista a nikdy sa ho nevzdať. Skutky potom prídu od Boha nečakane, ako hovorí evanjelium. Kresťan ani nebude vedieť, že konal dobré skutky, ktoré boli Bohumilé. Pán hovorí k spravodlivým takto:

Mt 25:35-36: “Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne.”

Všimnime si spravodlivých, ako sú prekvapení, pretože oni nie sú si vedomí, že niečo vôbec pre Boha niekedy dobré urobili. Ale mali vieru a z viery prišli skutky, o ktorých ani len nevedeli, preto s úžasom hovoria:

Mt 25:37-39: “Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa? a kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa? A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe?”

Oni vôbec nemajú ani len potuchy, že nejaké dobré skutky konali. Naproti tomu tí, ktorí skutky konali, prídu pred Boží súd sebaisto, že si spásu zaslúžia, ale neuspejú…

Dodatok…

Tridentský koncil preklial spasenie len z viery. I keď sa katolíci a evanjelici dohodli v roku 1999 na spoločnom znení, o ospravedlnení, katolícka cirkev toto učenie do praxe nepretavila. Čo je ešte horšie, katolíci nepoužili slovo ospravedlnenie, ale slovo – ospravodlivenie – čo značí – neustále ospravedlňovanie a nie jednorázový úradný Boží úkon, ktorý je v písme definovaný. Ospravedlnenie by totiž katolíkom vzalo silu sviatostí, z ktorých cirkev žije a preto je lepšie neustále svoje ospravedlnenie opakovať, čím sa vlastne v RKC nič nezmenilo. Na druhej strane evanjelici týmto pádom ustúpili zlému učeniu. Málokto vie, že sa tiež dohodli tieto cirkvi na tom, že sa nebudú vzájomne evanjelizovať – táto snaha vychádzala zvlášť z RKC. Preto evanjelik dnes nemôže oficiálne hovoriť evanjelium z milosti  a viery katolíkovi…

Amen…