Reformované učenie rannej Apoštolskej cirkvi – Úplná skazenosť človeka

Úvod. Keď sa hovorí o reformovanej viere, každý sa nazdáva, že ide o nejaký nový vynález. Pritom ide o zhrnutie viery rannej cirkvi, kde zvlášť apoštol Pavol, nám zanechal silné učenie v tejto veci. Augustín nám k tomu hovorí: Vo svojich Vyznaniach (X, 40) napísal:

 “Nemám vôbec žiadnu nádej, okrem nádeje v Tvoje milosrdenstvo. Poskytni to, čo prikazuješ a prikáž, čo si praješ. Ty si predsa na nás vložil zdržanlivosť… V pravde skrze zdržanlivosť sme spolu spútaní a privedení naspäť do tej jednoty, z ktorej sme boli rozptýlení do množstva. Veľmi málo ťa miluje ten, kto spolu s tebou miluje aj čokoľvek iné, keď to nemiluje kvôli tebe. Ó, láska, ktorá navždy horíš a nikdy nie si uhasená! Ó, láska, môj Bože, rozhor ma! Ty prikazuješ zdržanlivosť. Poskytni to, čo prikazuješ, a prikáž, čo si praješ. “

Toto sú slová muža, ktorý miluje pravdu o neodolateľnej milosti, pretože vie, že bez nej by úplne zahynul. Ale aj vo svojich doktrinálnych listoch túto milovanú pravdu predstavuje (Epištola CCXVII):

“Ak – ako si napokon v tvojom prípade myslím – s nami súhlasíš v predpoklade, že konáme svoju povinnosť, keď sa modlíme k Bohu (ako je aj naším zvykom) za tých, ktorí tomu odmietajú veriť, aby mohli byť ochotní veriť, a za tých, ktorí sa stavajú proti Jeho zákonu a učeniu a odmietajú Ho, aby mohli uveriť a nasledovať Ho. Pokiaľ s nami súhlasíš v názore, že konáme svoju povinnosť, keď vzdávame vďaku Bohu za ľudí, ktorí sa obrátili (čo tiež je naším zvykom)… potom si zaiste nútený uznať, že vôľa ľudí je najprv pohnutá Božou milosťou a že je to Boh, kto pôsobí, aby mali vôľu k dobrému, ktoré ináč odmietali; pretože je to Boh, ktorého prosíme, aby tak činil, a my vieme, že je vhodné a správne vzdávať mu vďaku za to, že tak urobil … “

Pre Augustína bola pravda o neodolateľnej milosti základom jeho modlitieb za obrátenie stratených a aj základom jeho vďaky Bohu, keď sa obrátili.

Reformované učenie rannej Apoštolskej cirkvi – Úplná skazenosť človeka

Keď hovoríme o ľudskej skazenosti, myslíme tým prirodzené postavenie človeka bez Božej milosti, ktorá by človeka zadržala alebo premenila.

Niet pochýb o tom, že človek môže voči ľuďom okolo seba vykonať viac zlých skutkov, ako koná. Ale ak ho od vykonania väčšieho množstva zlých skutkov zdržujú motívy, ktoré nie sú dôsledkom radostného poddania sa Bohu, potom je aj táto “cnosť” zlá v Božích očiach.

Rimanom 14,23 hovorí: “A čokoľvek nie je z viery, je hriech.” To je radikálne obvinenie všetkých prirodzených “cností”, ktoré nepramenia zo srdca, ktorá je pokorne závislé od Božej milosti.

Hrozné postavenie ľudského srdca nebude nikdy rozpoznané ľuďmi, ktorí toto postavenie vidia len vo vzťahu k druhým ľuďom. Rimanom 14,23 dáva jasne najavo, že skazenosť je naše postavenie predovšetkým vo vzťahu k Bohu a až na druhom mieste vo vzťahu k ľuďom. Ak nezačneme na tomto mieste, nikdy nepochopíme úplnosť našej prirodzenej skazenosti.

Skazenosť človeka je úplná prinajmenšom v štyroch oblastiach.

1. Naša vzbura voči Bohu je úplná.

Bez milosti danej Bohom neexistuje žiadne potešenie v Božej svätosti a neexistuje žiadne radostné poddanie sa zvrchovanej Božej autorite.

Samozrejme, že úplne skazený človek môže byť veľmi nábožný a veľmi dobročinný. Ako povedal Ježiš (Mt 6, 1-16), taký človek sa môže modliť, dávať almužny a postiť sa. Ale samotné jeho náboženstvo je vzburou proti právam jeho Stvoriteľa, ak nepochádza z detského srdca, ktoré verí Božej milosti udelenej zdarma. Náboženstvo je jedným z hlavných spôsobov, ako človek skrýva svoju neochotu opustiť spoliehanie na seba samého a vložiť všetky svoje nádeje na nezaslúženú Božiu milosť (Lk 18, 9-14; Ko 2, 20-23).

Úplnosť našej vzbury je možné vidieť v Rímskym 3, 9-10.18: “Veď sme už skôr obvinili ako Židov, tak Grékov, že všetci sú pod hriechom, ako je napísané: Niet spravodlivého, niet ani jedného … Niet, kto by hľadal boha … Pred ich očami nie je Božej bázne. ”

Je to len mýtus, že človek vo svojom prirodzenom stave hľadá Boha pravdivo a nefalšovane. Ľudia hľadajú Boha. Ale nehľadajú ho preto, kým On je. Hľadajú ho na poslednú chvíľu ako niekoho, kto ich môže zachovať od smrti alebo rozmnožiť ich svetské pôžitky. Bez obrátenia nikto do Božieho svetla nevstúpi.

Niektorí predsa len prichádzajú k Bohu. Ale počúvajte, čo o nich hovorí Ján 3, 20-21: “Každý, kto koná zlo, totiž nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, že koná v Bohu.”

Áno, sú takí, ktorí prichádzajú k svetlu – konkrétne tí, ktorých skutky sú Božím dielom. “Vykonané v Bohu” znamená urobené Bohom. Bez tohto Božieho milostivého diela všetci ľudia nenávidia Božie svetlo a neprídu k nemu, aby nebolo odhalené ich zlo – to je úplná vzbura. “Nie je, kto by hľadal Boha … Pred ich očami nie je bázne Božej!”

2. V tejto úplnej vzbure je hriech všetko, čo človek robí.

V Rimanom 14,23 hovorí Pavol: “A čokoľvek nie je z viery, je hriech.” Ak sú všetci ľudia v úplnej vzbure, potom všetko, čo robia, je výsledkom tejto vzbury a nemôže to byť k Božej cti, ale len súčasťou ich hriešnej vzbury. Keď kráľ vyučuje svojich poddaných, ako znamenite bojovať, a potom sa títo poddaní vzbúria proti svojmu kráľovi a použijú schopnosti, ktoré ich on učil, k tomu, aby mu vzdorovali, potom sa aj tieto schopnosti stávajú zlými.

A tak človek robí veľa vecí, ktoré môže robiť len preto, že je stvorený na Boží obraz, a ktoré by v službe Bohu došli pochvaly. Avšak v službe ľudskej samospravodlivej vzbury, sú aj tieto veci hriešne.

V Rimanom 7, 18 Pavol hovorí: “Viem totiž, že vo mne (to jest v mojom tele), neprebýva nič dobré.” To je zásadné vyznanie pravdy, že v našej vzbure nič, čo si myslíme alebo čo cítime, nie je dobré. Všetko je súčasťou tejto vzbury. Skutočnosť, že Pavol vymedzuje svoju skazenosť slovami “to jest v mojom tele”, ukazuje, že je ochotný potvrdiť dobrotu čohokoľvek, čo v ňom pôsobí Duch Boží (Rímskym 15, 18). “Telo” sa vzťahuje na človeka v jeho prirodzenom postavení, na rozdiel od diela Božieho Ducha. Takže to, čo Pavol hovorí v Rimanom 7, 18, znamená, že nič, čo si myslíme, cítime a robíme bez konania Božieho Ducha, nie je dobré.

Poznámka: Uvedomujeme si, že slovo “dobré” má veľké množstvo významov. Budeme ho musieť používať v zúženom zmysle, keď budeme odkazovať na mnohé činy padlých ľudí, ktoré vo vzťahu k Bohu v skutočnosti nie sú dobré.

Napríklad musíme povedať, že je dobré, že väčšina neveriacich nezabíja a že niektorí neveriaci konajú dobročinné skutky. To, čo myslíme tým, keď nazývame takéto činnosti dobrými, je skutočnosť, že viac či menej zodpovedajú vonkajšiemu vzoru života, ktorý Boh prikázal v Písme.

Napriek tomu však takéto vonkajšie prispôsobenie sa zjavenej Božej vôli nie je spravodlivosťou vo vzťahu k Bohu. Nie je vykonané v závislosti na ňom a pre Jeho slávu. Nie je to z dôvery v Jeho zdroje, hoci On dáva všetko. Ani Jeho česť nie je vyvýšená, hoci to je jeho vôľa vo všetkých veciach (1. Korintským 10, 31). Preto sú aj tieto “dobré” skutky súčasťou našej vzbury a nie sú dobré v tom zmysle, ktorý nakoniec rozhoduje – vo vzťahu k Bohu.

3. Ľudská neschopnosť poddať sa Bohu a konať dobro je absolútna.

Ak pokračujeme ďalej od vyššie spomenutého pojmu “telo” (človek oddelený od Božej milosti), nachádzame Pavla, ako prehlasuje, že telo je touto vzburou úplne zotročené. V Rimanom 8, 7-8 hovorí: “Zmýšľanie tela je preto nepriateľské voči Bohu, lebo nie je a vlastne ani nemôže byť podrobené Božiemu zákonu. A tak tí, ktorí sú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu.”

Toto “zmýšľanie tela” je myseľ človeka, v ktorom neprebýva Duch Boží ( “Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak vo vás prebýva Duch Boží.” Rimanom 8, 9). Takže prirodzený človek má myseľ, ktorá sa nepoddáva a nemôže poddať Bohu. Človek nemôže zreformovať sám seba.

Efezkým 2, 1 hovorí, že kedysi sme my kresťania boli “mŕtvi v previneniach a hriechoch”. Táto smrť znamená, že sme boli neschopní akéhokoľvek života s Bohom. Naše srdcia bola voči Bohu ako kameň (Efezkým 4, 18; Ezechiel 36, 26). Naše srdcia bola slepé a neschopné vidieť Božiu slávu v Kristovi (2. Korintským 4, 4-6). Boli sme totálne neschopní sami seba zreformovať.

4. Naša vzbura si úplne zasluhuje večný trest

Efezkým 2, 3 ďalej hovorí, že vo svojej (duchovnej) smrti sme boli “deťmi hnevu”. To znamená, že sme boli pod Božím hnevom kvôli skazenosti našich sŕdc, ktorá spôsobila, že pred Bohom sme vlastne mŕtvi.

Realita pekla je jasné Božie obvinenie nekonečnosti našej viny. Ak by naše porušenie nezasluhovalo večné potrestanie, bol by Boh nespravodlivý, keby nám hrozil potrestaním tak vážnym, ako je večné trápenie. Ale Písmo nás učí, že Boh je spravodlivý v tom, že zatracuje do večného pekla neveriacich (2. Tesalonickým 1, 6-9; Matúš 5, 29 N .; 10, 28; 13, 49n .; 18, 8N .; 25, 46 a Zjavenie 14, 9-11; 20, 10). Musíme o sebe zmýšľať ako o tých, ktorí si toto obvinenie bez zachraňujúcej Božej milosti absolútne zaslúži do tej miery, do akej peklo predstavuje rozsudok večného zatratenia.

V súhrne teda úplná skazenosť znamená, že naša vzbura proti Bohu je úplná a že všetko, čo vo svojej vzbure robíme, je hriech. Naša neschopnosť poddať sa Bohu alebo napraviť seba samého je úplná, a my si preto úplne zasluhujeme večný trest.

Je skoro nemožné zveličiť to, aké je dôležité, aby sme priznali, že je naše postavenie tak zlé. Pokiaľ o sebe budeme zmýšľať ako o tých, ktorí sú v podstate dobrí alebo o niečo menej ako v úplnom rozpore s Bohom, bude naše chápanie Božieho diela vykúpenia neúplné a nedokonalé. Ak sa však pokoríme pod touto desivou pravdou našej úplnej skazenosti, budeme v postavení, v ktorom uvidíme a oceníme slávu a div Božieho diela, preberaného v ďalších bodoch.