Kresťanské učenie I. – zničený obraz Boha

Najznámejšia kniha biskupa J. C. Ryla – Holiness (Svätosť) sa začína týmito výstižnými slovami:

Ten, kto chce správne poňať kresťanskú svätosť, musí začať skúmaním tej širokej a závažnej témy, ktorou je hriech. Kto chce stavať do výšky, musí začať kopaním do hĺbky. Chyba v tomto bode spôsobuje najviac škôd. Za nesprávnymi predstavami o svätosti je väčšinou zlý pohľad na ľudskú skazenosť. Bez najmenších výčitiek začínam toto pojednanie o svätosti niekoľkými jednoduchými faktmi o hriechu.

Holá pravda je taká, že správne pochopenie hriechu je koreňom celého kresťanstva, prinášajúceho spásu. Bez neho sú témy ako ospravedlnenie, obrátenie, posvätenie iba „prázdnymi slovami”, ktoré nedávajú žiaden zmysel. Preto prvá vec, ktorú Boh pri premene človeka na nové stvorenie v Kristovi robí, je, že mu do srdca zosiela svetlo a ukazuje mu, že je vinný hriešnik.

Akú pravdu Ryle má! Nielen z doktrinálneho hľadiska, ale najmä z hľadiska praktickej kresťanskej skúsenosti. Iba keď si začneme uvedomovať, kým sme boli, než sme sa stali kresťanmi (alebo čím by sme prirodzene boli bývali, keby sme neboli kresťanmi), začneme na skutočnosti, že sme nové stvorenia v Kristovi, vnímať niečo nesmierne vznešené.

Aj keby človek nebol upadol do hriechu a skazenosti, my ľudia by sme stále potrebovali Božiu lásku a nežnosť. Závažným problémom evanjelia je, že naša situácia je omnoho vážnejšia a kritickejšia. Nikdy naplno nepochopíme Božie konanie v kresťanskom živote, kým v prvom rade nepochopíme, prečo potrebujeme Božiu milosť.

Účinky hriechu

Písmo používa širokú škálu výrazov na vyjadrenie akéhosi rozkladu nášho vzťahu s Bohom, s našimi blízkymi, so svetom okolo nás a so sebou samými. Hriech spôsobuje, že sa míňame cieľa, ktorý nám Boh vytýčil, a tiež to, že nemáme Božiu slávu, hoci sme boli stvorení, aby sme sa z nej tešili (pozri R 3:23). Znamená to odklon od správnej cesty a postavenie sa pred večného Sudcu, ktorý vyniesol verdikt viny. Jednoducho povedané, znamená to byť vzbúrencom proti spravodlivému a milujúcemu Kráľovi. Znamená to byť zradcom Božej dobroty (R 3:10-18).

Zohyzdený obraz Boha.

V knihe Genesis, v kapitole 1, vo veršoch 26 až 27, je zachytený pôvodný Boží zámer s ľudským životom. Človek bol nositeľom Božej podoby:

Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi.

Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.

Počas histórie cirkvi sa objavilo mnoho názorov na to, čo znamená „Boží obraz”. Má Boh nejaké telesné charakteristiky? Alebo by sme mali odraz trojjedinosti Boha vidieť skôr v myslení, cítení a vôli človeka? Je to vari v tom, že človek má schopnosť myslieť a slovne sa vyjadrovať ako Boh, ktorý hovorí k človeku svoje slovo? „Obraz Boží” pravdepodobne znamená, že Boh pôvodne stvoril človeka tak, aby odrážal jeho svätý charakter a tiež aby odrážal jeho postavenie spravodlivého vládcu nad všetkým stvorením. V tomto zmysle je človek ako Boh.

Predstava, že človek bol stvorený a postavený na tento svet, aby bol osobným reprezentantom Boha na zemi, je úžasná. Už z prvých kapitol knihy Genesis tíško vanie tento duch vzbudzujúci úžas. Človek dostal silu tvoriť (Gen 1:26) a tak ako Boh sa človek stáva kreatívnym tvorcom (Gen 2:15).

Ale v tretej kapitole knihy Genesis sa v každej z týchto oblastí prihodilo niečo, čo narušilo Boží plán milosti. Od momentu, keď človek zhrešil, sa začína jeho životom šíriť zhubná choroba. Človek sa ukrýva pred Bohom v záhrade (Gen 3:8-10); jeho vzťah so ženou a jej vzťah s ním je zdeformovaný na nepekné vzájomné obviňovanie a ohováranie (Gen 3:13-17); zem je prekliata a každodenná práca človeka sa preňho stáva skôr drinou než potešením (Gen 3:17-19). Tieto zmeny sú smutné už samy osebe, no sú navyše ešte sprevádzané zmenou v obraze Boha.

Teológovia v tomto bode často rozoberajú zaujímavú otázku. Učí Písmo to, že človek už nie je na Boží obraz? Alebo skôr ukazuje, že obraz zostáva, ale bol značne zdeformovaný? V mnohých ohľadoch je to ešte tragickejšia vyhliadka. Celkom oprávnene sa môžeme domnievať, že neexistuje väčšia pohroma než to, že by sme mali prestať odrážať podobu Boha. Skutočnosť je však iná. Čo ak sa obraz Boha, vyjadrujúci jeho veľkosť a slávu, zmení na pokrivenú podobu jeho charakteru? Čo ak namiesto odrážania jeho slávy začne človek odrážať presný opak Boha? Toto je v podstate tá urážka, ktorú pre Boha predstavuje padlý človek. Zoberie si všetko, čo mu Boh daroval na to, aby mohol žiť v slobodnej a radostnej poslušnosti, a mení to na zbraň proti svojmu Stvoriteľovi. Dych, ktorý mu vdýchol Boh, zneužíva tisíckrát denne na hriech. Veľkosť jeho hriechu je tiež mierou jeho potreby spásy. Zázrak Božieho plánu spásy tkvie v tom, že on túži po obnovení toho, čo sme my stratili, viac, než si my dokážeme predstaviť.

Ale staré stvorenie musí zomrieť a vzniknúť nové; to, čo bolo stratené v Adamovi, sa musí obnoviť v Kristovi, ak máme mať nádej na účasť na Božej sláve, ktorú sme stratili. Asi žiaden autor nevystihol túto skutočnosť jasnejšie než Ján Kalvín:

Adam bol na začiatku stvorený na Boží obraz, aby mohol odrážať, ako v zrkadle, spravodlivosť Boha. Ale tento obraz, ktorý bol zmazaný hriechom, musí byť teraz obnovený v Kristovi. Obnovenie toho božského v skutočnosti nie je nič iné, než je napísané v Druhom liste Korinťanom, v kapitole 3, vo verši 18; nič iné než znovuvytvorenie Božej podoby v človeku. Ale v tomto druhom stvorení je milosť Boha omnoho bohatšia a mocnejšia než v prvom … Adam stratil tú podobu, ktorú pôvodne dostal, preto je potrebné, aby ju v nás Kristus obnovil. Preto nás učí, že cieľom tejto obnovy je priviesť nás späť od nášho poblúdenia k cieľu, pre ktorý sme boli stvorení.

Človek pod nadvládou hriechu a smrti.

Hrozba hriechu a smrti sa objavila už v knihe Genesis. Podľa Genesis 2:17 Boh svojím príkazom určil človeku skúšobnú dobu: „Zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.” Ale Satan prišiel v podobe hada, aby zničil vzťah medzi Bohom a človekom. Napadol myšlienku, že by človek mohol byť podrobený smrti – „Určite nezomrieš” (Gen 3:4). Spochybnil tiež Božiu dobrotu poznámkou, že Boh znášal ich prítomnosť v jeho záhrade s nevôľou (Gen 3:4-5). V zvyšnej časti tretej kapitoly knihy Genesis je zachytený smutný príbeh toho, ako človek podľahol pokušeniu, a len čo obrátime ďalšiu stranu, objavíme, že „hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť” (Gen 4:7).

Tento obraz predstavuje hriech ako divé zviera, striehnuce na svoju nešťastnú obeť, aby sa na ňu vrhol. Rovnakú pravdu inými slovami predkladá vo svojom učení Ježiš: „Každý, kto hreší, je otrokom hriechu” (Jn 8:34). To isté zdôrazňuje Pavol v Liste Rimanom: ľudia sú „pod hriechom”, ako otroci. V Liste Rimanom, od kapitoly 5, verša 12, po kapitolu 6, verš 23, sa spomína v gréčtine hriech ako „Hriech”, akoby prebral na seba akúsi osobnú charakteristiku. Dôsledkom je bezmocnosť človeka. Aj pri silnej vôli „robím zlo, ktoré nechcem” (R 7:19). Výsledok je výrečne vyjadrený v tom istom liste:

Lebo zmýšľanie tela vedie k smrti … Pretože zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu, nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže. List Rimanom 8:6-8

Človek vinný pred Bohom.

Tieto prvé dve dimenzie postavenia človeka upriamujú našu pozornosť na pôsobenie hriechu v jeho živote. Písmo však tiež zdôrazňuje, že jeho vzťah s Bohom je narušený hriechom. Človek je vinný. Nielenže trpí následkami hriechu v podobe ľudského trápenia, ale dostáva sa aj pod Božie odsúdenie.

Najjasnejšie je to vyjadrené v Liste Rimanom. V kapitole 2, vo veršoch 1-16, predkladá Pavol princípy, ktorými sa Boh riadi, než vynesie rozsudok v našich životoch. Ukazuje, že Boží súd je vždy založený na pravde a skutočnosti (v. 2), že Boh odpláca podľa skutkov (v. 6), a to, že súd ovplyvňuje aj svetlo zjavenia, ktoré ľudia dostali (v. 12-15). Je to súd, ktorý uskutoční Kristus (v. 16), keď bude posudzovať všetky tajné zákutia ľudského srdca. Tieto slová niektorí používajú na to, aby zdôraznili Boží zhovievavý postoj pri súde. Ale to je neporozumenie Bohu a tomu, čo píše Pavol. V tomto bode svojho listu demonštruje vinu všetkých ľudí pred Bohom. Tieto princípy sú nástrojmi na ozrejmenie pravej podstaty hriechu. Žiadne naše skutky nás neospravedlnia.

My nežijeme podľa svetla, ktoré nám Boh dal. Podľa štandardu Kristovho života sme vinní hriešnici. Preto je Boží súd oprávnený. Každým z týchto princípov môže Pavol zdôvodniť verdikt viny a trest odsúdenia. V ten deň, keď sa všetci ľudia ocitnú pred posledným súdom, nebudú platné žiadne výhovorky. Každé ústa budú umlčané a všetci ľudia budú pred Bohom uznaní za vinných (R 3:19).

Pavol svojimi slovami nechce povedať, že by ľudia cítili výrazný pocit viny. Či ho cítia, alebo nie, je vedľajšie. Opisuje božský verdikt, nie ľudskú psychológiu. Tento verdikt je však spojený s niečím ešte hroznejším, lebo po jeho boku prichádza Boží hnev z neba proti bezbožnosti a zlobe (R 1:19). Bez Krista, ako dodáva apoštol lásky, „zostáva Boží hnev” (Jn 3:36).

Človek v područí Satana.

Jednou z axióm Biblie je, že čím väčšie je svetlo Božieho zjavenia, tým výraznejšia je tma opozície vzhľadom k nemu. Svetlo zjavuje pravú podstatu tmy. Toto je bezpochyby pravda pri odhaľovaní mocnosti zla. V Starej zmluve nájdeme zmienky o Satanovi a jeho práci a náznaky o jeho povahe a zlých úmysloch. Ale zdá sa, že iba plné svetlo Krista ho vyháňa, demaskuje a odhaľuje jeho identitu. V Novej zmluve nachádzame prenikavé pasáže v Liste Efezanom, kapitola 2, verš 4. Podľa nich človek nielenže žije v smrti hriechu, pod nadvládou vplyvov tohto sveta, ale tiež pod nadvládou diabla. Ján zachádza až tak ďaleko, že tvrdí, že celý svet je v jeho moci, pričom zdôrazňuje Ježišovo vyjadrenie o Satanovi ako o „kniežati tohto sveta” (1Jn 5:19, Jn 12:31, 16:11). Najväčšou tragédiou ľudského sebaponímania je, že človek verí, že je slobodný, má pocity slobodnej hybnej sily, ale neuvedomuje si, že je otrokom hriechu a slúži vôli Satana.

Aké sú najzákladnejšie potreby, ktoré nachádzajú svoje naplnenie v posolstve evanjelia?

Spása

Sláva evanjelia spočíva v tom, že napĺňa naše potreby. Táto radostná zvesť k nám prichádza v našom hriechu a začína naprávať, čo sme v živote pokazili, aby v nás mohol byť obnovený Boží obraz. Ale tiež nás už vyhlasuje v Kristovi za takých, akými vo svojej podstate budeme po tom, čo budeme pri poslednej veľkej skúške premenení do jeho dokonalej podoby (1Jn 3:1-3).

Jedna z najúžasnejších vecí je azda nasledovná: Boh nás nielenže pozdvihuje z našej vlastnej prirodzenosti k tomu, aký bol Adam v záhrade Eden, ale aj k tomu, čím sa mal Adam stať v Božej prítomnosti a čím by bol býval, keby bol zotrval v poslušnosti. Evanjelium nás nerobí takými, aký bol Adam v jeho nevinnosti – robí nás podobnými Kristovi vo všetkej dokonalosti, s akou odrážal Boha. Toto je podstata spásy, ktorú dáva Kristus a ktorá vytvára podklad kresťanskej skúsenosti a učenia, ktoré nájdeme v Novej zmluve (R 8:29).

Ale ako túto spásu Kristus prináša? Prišiel na svet ako Druhý človek, Posledný Adam (1K 15:45, 47). Mocou Ducha Svätého môžeme čerpať z jeho dokonalého obrazu Božej podoby. Máme účasť na jeho smrti, v ktorej zomrel nadvláde hriechu (R 6:10). On je náš úkryt pred Božím hnevom, lebo on niesol naše viny (G 3:13). On sa pre nás stal hriechom, hoci sám nepoznal hriech, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou (2K 5:21). Zomrel, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu (1Pt 3:18). Na kríži triumfoval nad Satanom a odhalil ho ako nášho nepriateľa (Kol 2:15). V jeho mene preto môžeme aj my víťaziť (Zj 12:10). Kristus je naša múdrosť, spravodlivosť, posvätenie a spása (1K 1:30).

Všetko, čo budeme kedy potrebovať, nám on poskytuje skrze svoju milosť. Zostávajú teda iba dve otázky. Odpovede na ne tvoria základ, od ktorého sa odvíja všetko, čo je napísané na ďalších stranách:

Ako sa dostanem ku Kristovi, aby som prijal túto spásu, ktorá je v ňom? Odpoveď nájdeme skúmaním biblického učenia o tom, ako vstúpiť do kresťanského života.

Ako môžem dostať Kristovu milosť a jeho charakter? Odpoveď na túto otázku preskúmame pomocou biblického učenia o posvätení a praxi kresťanského života.