Kresťanské učenie II. – Plán Božej milosti

Študenti kresťanského učenia zvykli hovoriť o tzv. poriadku spásy, pláne spásy. Mali tým na mysli, že Boh pôsobí na ľudí podľa určitého vzoru, ktorý je viac-menej nemenný. Jednoducho povedané, že Boh má s každým človekom svoj plán. Samozrejme, tým nechceli povedať, že by Boh postupoval podľa akýchsi stereotypov, alebo že by ľudí považoval iba za číselká v počítačovom programe. Mali na mysli skôr to, že hriešnici, obnovení na Boží obraz, budú prežívať Božiu milosť v podstate podobným spôsobom, lebo ich potreby sú v konečnom dôsledku rovnaké.

Keď si uvedomíme, že Boh uskutočnil dôsledne naplánovanú stratégiu v živote svojho vlastného Syna, môže nám to pomôcť k tomu, aby sme videli, že spomínaný plán môže byť hlboko osobnou vecou. Vtelenie nebolo náhodné, ani nebolo výsledkom nejakého dodatočného nápadu. Ježišov život nebol náhodný. Ježiš sa znova a znova zreteľne odvolával na plán a cieľ, ktoré určovali jeho život. Tento cieľ s obľubou spomínal ako určitú zvláštnu hodinu, ku ktorej smeroval a v ktorú mal zavŕšiť všetko, na čo sa pripravoval. Zdržiaval sa určitých aktivít, lebo si bol vedomý Božieho načasovania (Jn 2:4, 7:30, 8:20, 12:23, 27). Ešte skôr než začala „kniha o utrpení” (Jn 13-21), Ježiš vedel, že „prišla jeho hodina, aby odišiel z tohto sveta k Otcovi” (Jn 13:1), a preto sa modlil: „Otče, prišla hodina” (Jn 17:1).

Tento uhol pohľadu na život nášho Pána prevažoval v chápaní ranej cirkvi, keď spomínali na jeho utrpenie. Jeho smrť takisto nebola žiadna náhoda. Peter to vyjadril v prvej kázni v deň Letníc: „a tohto muža, vydaného na základe určeného Božieho zámeru a predzvedenia, ste vy zmámili” (Sk 2:23).

Neskôr, keď prenasledovaná cirkev pozdvihla svoje srdce k Bohu v modlitbe, zdôraznili rovnakú skutočnosť:

Veď v tom meste sa Herodes a Pontský Pilát naozaj spolčili s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko to, čo tvoja ruka a tvoje rozhodnutie vopred určilo, že sa má stať. Skutky 4:27-28

Boží plán

Viera, že Boh je ten, kto plánuje, tvorí základ kresťanského zmýšľania. Sám Pán žil v úteche tohto poznania. Prijatie tohto jarma do našich vlastných životov by pre nás nemalo znamenať frustráciu.

Biblia jasne rôznymi spôsobmi ukazuje, že Boží plán pre život jeho detí obsahuje určité nemenné body. Aby sme pochopili celú hĺbku toho, čo urobil pre nás Boh v Kristovi, musíme tento plán spásy skúmať. Skôr než prejdeme k priblíženiu významu veľkých biblických slov, ktoré sa spájajú s kresťanským životom, ako ospravedlnenie, znovuzrodenie, posvätenie atď., musíme preskúmať, ako toto učenie a skúsenosti, ktoré opisuje, navzájom súvisia.

Toto má svoje úskalia, spočívajúce najmä v tom, že keď už pochopíme Božiu milosť a jej plán pôsobenia vo svojom živote, môžeme si to zameniť za skutočné zažívanie Božej milosti. Medzi poznaním pravdy v tomto systematickom zmysle a osobným zažívaním jej moci je však obrovský rozdiel. Je tu tiež nebezpečenstvo, že sa budeme snažiť vtesnať všetko do akejsi schémy, zatiaľ čo Písmo nám na to nemusí poskytnúť dostatok informácií. Ale, na druhej strane, môžeme z toho získať veľký úžitok. Jedným z najväčších požehnaní je to, že nám ukazuje Boží pohľad na náš život. Dvíha náš zrak od našich malých rozmerov zažívania Božej milosti, aby sme mohli zbadať veľkosť plánov, ktoré má pre nás pripravené. Potom objavíme, ako hovorí Pavol, že „teraz je naša spása bližšie, ako keď sme uverili” (R 13:11), a tiež, že teraz je väčšia, než keď sme uverili!

V Novej zmluve sú tri významné state, ktoré z rôznych pohľadov všeobecne rozoberajú otázku spásy.

(1.) List Rimanom 8:28-30

Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, ktorí milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia. Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.

K uvedeným veršom sa v našej štúdii vrátime neskôr, ale v tomto bode načrtneme ich dôležitosť. V prvom rade je zjavné, že plán spásy, ktorý tu Pavol nazýva „predsavzatie”, je pre Božie dieťa zdrojom veľkého povzbudenia. Tieto ťažké teologické výrazy: „plán”, „poznanie vopred”, „predurčenie”, „povolanie”, „ospravedlnenie”, „oslávenie” neboli diktované človekom, ktorého záujem o teológiu by sa dal prirovnať k lúšteniu krížoviek. Krížovky nemožno zhudobniť, no tieto slová samy osebe vytvárajú pieseň. Majú v sebe niečo úderné. Pokiaľ ich považujeme len za zdroj teologických rozporov, s naším chápaním Písma nie je niečo v poriadku.

Pouvažujme nad tým, o čom tie slová hovoria. Všeobecne povedané nás učia, že nič neunikne všetko zahrňujúcemu Božiemu plánu pre jeho ľud. Všetky okolnosti môjho života nielenže Boha neprekvapujú, ale on ich v skutočnosti používa na moje požehnanie. Splieta ich dokopy ako Majster Tkáč, spájajúci vlnené priadze rôznych farieb. Vytvára zložitý vzor, ktorý bude zjavný až vtedy, keď hotové dielo vystaví pred zrakmi prizerajúcich sa obdivovateľov. Toto samo osebe je útechou v najtemnejšej chvíli.

Pavlovým úmyslom je objasniť to, čo má na mysli Boh. Ako môže Boh pôsobiť tak, že všetko slúži na dobré? Odpoveď máme naporúdzi, je to preto, že najvyšším cieľom Boha je urobiť nás podobnými Kristovi. Jeho cieľom je úplné obnovenie Božieho obrazu v jeho dieťati! Také veľké dielo si vyžaduje všetky prostriedky, ktoré Boh nachádza v celom vesmíre, kde dôkladne vyhľadáva možnosti radosti aj smútku, aby v nás reprodukoval Ježišov charakter. Vynára sa však otázka: Ako môže Boh zaručiť také dokonalé finálne produkty pri takom úbohom materiáli? Odpoveď znie, že pri všetkých rozdieloch, ktoré medzi Kristovými nasledovníkmi nájdeme, určité veci sú trvalá pravda pre každého. Boh ich vopred poznal a predurčil. Povolal ich do svojho kráľovstva a ospravedlnil ich. Práve títo budú odrážať podobu jeho Syna v Deň slávy.

Pavlov výrok obsahuje určité pevné body, na ktoré sa odvoláva. Jeho slová sa vzťahujú na všetkých kresťanov („tí, ktorí ho milujú”). Čo majú spoločné, je, že na základe toho, že ich Boh vopred poznal, ich aj predurčil, povolal, ospravedlnil a oslávil. Apoštol pred nás predkladá dimenzie Božej spasiteľnej milosti. V plnom rozmere ju môžeme vidieť v Božom pláne spásy. Jeho láska k nám začala ešte pred úsvitom časov a siaha až po uplynutie posledného roka v histórii času.

(2.) List Efezanom 1:3-14

Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým duchovným požehnaním v nebeských veciach. Veď ešte pred založením sveta nás v ňom vyvolil, aby sme boli pred ním v láske svätí a bezúhonní. Podľa svojej milostivej vôle nás predurčil, aby sme boli jeho synmi skrze Ježiša Krista na chválu jeho slávnej milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie priestupkov podľa bohatstva jeho milosti. V nej nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, keď nám dal poznať tajomstvo svojho zámeru podľa svojej blahovôle, ako si v ňom vopred predsavzal uskutočniť plnosť časov, aby v Kristovi ako v Hlave bolo zjednotené všetko, čo je na nebi i na zemi. V ňom sme sa stali aj dedičmi, predurčenými podľa predsavzatia toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy; my, ktorí sme už predtým mali nádej v Kristovi. V ňom aj vy, ktorí ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, keď ste v neho uverili, dostali ste pečať zasľúbeného Ducha Svätého. Ten je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako jeho vlastníctvo boli vykúpení na chválu jeho slávy.

Ak by sa ôsma kapitola Listu Rimanom mohla dať zhudobniť, tieto verše by sa rozhodne zhudobniť mali! Obsahujú dokonca refrén „na chválu jeho slávy”. Podobne ako List Rimanom, kapitola 8, verše 28-30, aj tieto verše ľudia často skúmali, pretože odrážajú večné plány Boha. Skôr než sa ich pokúsime analyzovať ako vedeckí teológovia, pokochajme sa trocha v ich „slnečnom svite” ako veriaci! Ich skúmanie, ktoré je opodstatnené, by nás nemalo pripravovať o pôžitok z nich.

V Liste Efezanom sa Pavol postavil k téme spásy dosť odlišne od metódy, ktorú použil v Liste Rimanom. Tam sa celý list začína potrebou človeka, ktorý je pod Božím hnevom a odsúdením. Až po objasnení tejto potreby, jej riešenia pomocou milosti a po vymenovaní zdrojov, ktoré nám patria v Kristovi, vzťahuje Pavol toto všetko na večný Boží plán, a to v chválospeve v ôsmej kapitole, ktorým zakončuje prvú väčšiu časť listu. List Efezanom, naopak, začína plánom spásy a namiesto opisu jeho mnohostranných súčastí (predpoznanie a predurčenie vedúce k povolaniu, ospravedlneniu a osláveniu ako v R 8) mu Pavol dáva Kristologické zameranie: všetko duchovné požehnanie je naše v Kristovi. V Liste Rimanom, kapitola 8, sú tieto veľké témy učenia ohnivkami reťaze. V Liste Efezanom, kapitola 1, sú skôr osami kolesa, ktoré má uprostred Krista. V Kristovi sme požehnaní, vyvolení, predurčení, aby sme boli synmi, ktorí sú omilostení, osvietení, zahrnutí, označení pečaťou. Dôraz tu nie je na chronológii.

Pavol tu skôr vyratúva plnosť milosti, ktorá sa stáva našou, keď sme my Kristovi. Treba si však tiež všimnúť, že Pavol pridáva aj ďalšie dimenzie mimo tých, ktoré sme videli v Liste Rimanom, v kapitole 8, vo veršoch 28-30. V Liste Efezanom, v kapitole 1, vo veršoch 13-14, naznačuje, že viera je dôsledkom povolania, a tvrdí tiež, že obdržanie Ducha Svätého je skúsenosťou tých, ktorí uverili v Ježiša. Preto začal rozširovať našu pôvodnú mapu Božích plánov. Ak by sme mali rozšíriť List Rimanom, kapitolu 8, verš 30, bolo by tam asi niečo takéto: „Tých, ktorých si Boh vyvolil a predurčil, aj povolal; tí, ktorých povolal skrze svoje slovo, uverili, boli ospravedlnení a označení pečaťou Ducha. Títo sú aj oslávení.”

(3.) Evanjelium podľa Jána 1:12-13

Tým však, čo ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi; tým, čo veria v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha.

V Evanjeliu podľa Jána ide o prvý náznak učenia o znovuzrodení, ktoré je charakteristické pre toto evanjelium aj pre Prvý list Jánov.

Ján učí, podobne ako Pavol, že Krista prijímame vierou (Kol 2:6-7). Ján pridáva k Pavlovmu náčrtu to, že viera so sebou prináša výsadu adopcie a, paradoxne, tá istá viera je aj ovocím zrodenia, ktoré pochádza od Boha! Tí, ktorí prijmú Krista a vstúpia do adoptívneho vzťahu, sa nenarodili „ani z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha”.

Podobný dôraz možno zachytiť v slovách nášho Pána Nikodémovi, keď Ježiš vyzdvihuje fakt, že bez nového narodenia nemôže nik uzrieť Božie kráľovstvo ani doňho vojsť (Jn 3:3, 5). Ján teraz prehlbuje poznanie o tom novom živote, o ktorom nás Pavol učí, že vedie od Božieho plánu, ktorý sa začal uskutočňovať pred vekmi až po jeho zavŕšenie na konci časov. Naznačuje, že naša osobná skúsenosť s ním začína vtedy, keď sa Boh vo svojej úžasnej obnovujúcej moci dotkne nášho života.

Vidíme teraz tú širokú škálu učenia, ktoré spolu vytvára učenie o kresťanskom živote. Pri povolaní sa nášho života dotýka večná Božia láska, ktorá sa prejavila vyvolením. Dáva nový zrod, ktorý nám skrze pokánie a vieru umožňuje vstúpiť do Božieho kráľovstva. Keď sa kajáme a veríme, Boh nás ospravedlňuje. Adopcia je ďalší dar, aby sme mohli ako deti s istotou žiť životy posväcovania až do dňa nášho oslávenia. Toto je v hrubých črtách plán spásy. V takomto poradí budeme tiež študovať jednotlivé predmety učenia.

Všetko v Kristovi. Tu získavame všetky požehnania kresťanského života. V ňom sme vyvolení. V ňom sme predurčení, aby sme boli ako on. V Kristovi sme povolaní a znovuzrodení k novému životu (lPt 1:3). V ňom máme vieru a dostávame Ducha Svätého. V ňom dostávame privilégiá bratstva v Božej rodine. V Kristovi je naše posvätenie (1K 1:30). Keď ho uzrieme, budeme mu pripodobnení, lebo keď sa zjaví v sláve, my sa tiež zjavíme s ním (ljn 3:2; Kol 3:4). Všetko požehnanie od začiatku do konca je naše v Kristovi.

Praktické dôsledky

Už sme spomínali, že táto analýza je viac ako len akademické cvičenie. Jej zámerom je priviesť nás k väčšej vďačnosti za to, čím sme sa stali odvtedy, čo v našom živote začal vládnuť Kristus. Keď budeme sledovať tento plán, uvidíme zreteľnejšie, že jasnejšie poznanie toho, čo znamená byť kresťan, by malo v našich životoch upevniť charakteristické znaky toho, že sme kresťania.

Toto by nás malo priviesť k väčšej pokore. Pokora nie je len pocit malosti a neužitočnosti – niečo ako komplex menejcennosti. Znamená to uvedomiť si, aký veľký a slávny je Boh, a vidieť seba v tomto svetle. Pokora je v Písme ovocím milosti, nie strachu. Je to Božia láska, ktorá robí človeka skutočne pokorným. Písmo zdôrazňuje spomínané aspekty kresťanského života, aby nám ukázalo hĺbku a dĺžku, šírku a výšku Božej lásky. Keď to vidíme, vedomie, že Boh sa o nás tak veľmi stará, nás robí pokornými.

Toto by nás malo priviesť aj k väčšej istote. Nedostatok istoty je často zapríčinený, tak ako aj pocit menejcennosti, prílišnou zameranosťou na seba. Ale naša istota nespočíva v tom, kým sme, či sme malí, alebo veľkí. Spočíva v tom, čo Boh urobil vo svojom pláne spásy, aby nám dal istotu v sebe. „Ver Božiemu slovu a moci viac, ako veríš svojim vlastným pocitom a skúsenostiam,” píše Samuel Rutherford istému človeku. „Tvojou Skalou je Kristus, a to, čo v Tvojom živote priteká a odteká, nie je tá skala, ale Tvoje more.” Čím viac poznáme silu našej Skaly a chápeme, že v ňom máme zaistené všetko požehnanie kresťanského života, tým pevnejšia bude naša istota a tým väčšia naša radosť.

Porozumenie plánu spásy nás tiež vedie k chvále. Nie je práve toto konečným cieľom ôsmej kapitoly Listu Rimanom a prvej kapitoly Listu Efezanom? Smieme chváliť Boha napriek všetkým nepriateľom. Môžeme žehnať Bohu, čiže doslova „hovoriť dobre” o ňom a zisťovať, že láska k nemu je naším najväčším potešením a služba jemu v nás vyvoláva tú najväčiu spokojnosť.

To, ako sa tento plán spásy začne dotýkať nášho života, je prvá vec, o ktorej musíme uvažovať. Stali sme sa kresťanmi, lebo sme počuli Krista, ktorý nás zavolal, aby sme ho nasledovali. Čo to konkrétne znamená, je predmetom ďalšej kapitoly.