Človek je totálne skazený tvor, do krvi nenávidiaci Boha

J 3:19-20: “A to je ten súd, že svetlo (Kristus) prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Lebo každý, kto robí zlé, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli trestané jeho skutky.”

Keď ku zbožným židom prišiel sám Boh v ľudskom tele, dali ho zabiť tým najohavnejším spôsobom – pomalou smrťou na kríži, ktorý Rimania vynašli ako smrť hrôzy. Boh si tento ľud, z jedného človeka – Abraháma – vyvolil a pestoval, staral sa oň ako otec o svoje dieťa, a keď príde medzi nich, oni ho zavraždia.

Tu sa ukazuje biblická pravda o totálnej skazenosti človeka. Túto pravdu veľké cirkvi nechcú ani len počuť, nechcú ju počuť ateisti, pohania, vyznávači falošných vier, ale túto pravdu učí jasne Božie slovo a je len málo ľudí na tomto svete, ktorí si priznajú svoj hrozný démonský stav svojej duše.

Boh bol z prvotného ľudstva spred potopy tak znechutený, že mu vyhlásil úplnú genocídu. Prečo? Lebo ich zmýšľanie bolo neustále zlé!

Gn 6:5-6: “Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé, Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi, a zabolelo ho srdce.”

Boh vložil svoj obraz do človeka, ustanovil ho hospodinom, bohom tejto krásnej zeme, dal mu panstvo nad svetom a človek zdivel horšie ako zviera, čo vidíme v dnešnom svete viac, ako kedykoľvek predtým. Pritom tu nejde o rozdelenie medzi – dobrých a zlých ľuďí, ale všetci ľudia prispievajú svojou troškou do zla tohto sveta.

No Boh sa zľutoval nad človekom a zachoval jednu rodinu – rodinu Noeho. Pokiaľ veľké cirkvi hovoria o postave Noe, ako človeku dobrom, ktorý si zaslúžil aby bol zachránený, písmo to takto vôbec nevidí. Noe bol rovnako skazený ako pokolenie v ktorom žil, bol to Boh, kto mu dal milosť:

Gn 6:8: “Ale Noe našiel MILOSŤ v očiach Hospodinových.”

Tu by sme si mohli pomyslieť, že z Noeho vzíde nové ľudstvo, lepšie, nový rod, ale z omylu nás vyvádza slovo Boha hneď potom, ako Noe vyliezol z korába a obetuje mu na oltári:

Gn 8:21: “Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu, riekol si: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo jeho zmýšľanie je zlé od mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil.”

Boh hovorí to isté čo aj pred potopou, že zmýšľanie človeka je už od MLADOSTI zlé! Čo to znamená? Znamená to, že človek je zahľadený sám do seba, všetko čo koná, koná len vo svoj prospech, pre svoje potešenie, svoje ego. Veľmi málo miesta dostáva blížny, zvlášť taký, ktorý nie je z rodiny a už vôbec žiadne miesto nedostáva Tvorca, ktorý ho nielen stvoril, ale sa po celý život o neho stará, lebo bez Boha sa človek ani len nenadýchne, nepohne ako hovorí Pavol:

Sk 17:28: “Lebo Ním (Bohom) žijeme, hýbeme sa a trváme.”

Ak človek koná niečo dobrého, napríklad sa stará o svoje deti, je to len preto, lebo sú jeho vlastníctvom. Ak koná niečo pre iných, dáva peniaze na charitu, pomáha iným, opäť tu myslí na svoj prospech. Mnohí si utešujú svoje zvrátené svedomie, keď si kúpia raz za rok narcis na deň rakoviny, iní si zase zato pripisujú dobré body na svoje konto, keby náhodou nejaký Boh bol, alebo nejaká sila, karma, ktorá by ich mala súdiť, veď oni konali predsa dobro – čo nie je nič iného, iba pokrytectvo. Rovnako tak ľudia chodia do kostolov, do modlitební, veria v UFO, buddhu, Krišnu, mohameda, reinkarnáciu, ezoteriku – teda vo vlastné výmysly, ktoré človek vytvoril a spísal.

Ľudia zvyknú hovoriť, že sa spoliehajú sami na seba, že sa riadia intuíciou a rozumom, pritom nevedia, že celý svet leží v Božom pláne, ktorý bol ustanovený dávno predtým, ako bol svet stvorený a všetky ich skutky a myšlienky, boli dávno predpovedané a zapasované, do geniálneho plánu Tvorcu, ktorý riadi dejiny sveta podľa svojej vôle, ktorá je vždy spravodlivá. Prorok Jeremiáš, ktorému Boh odhalil svoje srdce, a to bol človek vysoko spravodlivý, o ľudskom srdci prehlásil:

Jr 17:9: “Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je – kto sa v ňom vyzná?”

Tým povedal, že všetky naše názory, naše intuície, naše pohľady, naše viery, naše spoliehania sa na seba, naše zjavenia, naše mimozmyslové videnia, sú iba klamom a slepou uličkou. Spoliehať sa na to, čo vynašiel človek, či už ide o filozofiu, vieru, alebo náboženstvo, je spoliehanie sa na bublinu z bublifuku, na ktorej sa má údajne človek do neba.

Človek miluje klamstvo, lži a podvrhy. Aj keď mnohí ľudia hovoria, že chcú poznať pravdu a nič len pravdu, ak skutočnú pravdu počujú, zapchávajú si uši, trasú hlavou zmietaní kŕčmi nevraživosti a v agresii kričia – Boha niet, je to blud, prelud, ja verím v karmu, prevteľovanie, mimozemské civilizácie, astrálne cestovanie! A Boh im hovorí, že sú blázni!

Ž 14:1: “Vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha!”

Boh ľuďom povedal, aby v jednoduchosti pozorovali svet, aby pozorovali prírodu, a z toho usúdili, že to nebolo stvorené náhodou, veľkým treskom, postupným vývojom, inou civilizáciou, ale že za tým stojí Tvorca. Ale človek koná všetko preto, aby Boha poprel a preto si vymyslel za vagón vier, ktoré Tvorcu popierajú. Pavol k tomu hovorí, že preto nebudú ospravedlnení na poslednom súde:

R 1:20: “Lebo čo je neviditeľné z Neho (Boha), Jeho večná moc a božskosť, to od stvorenia sveta rozjímaním (premýšľaním) môžu pozorovať z Jeho diel (prírody a sveta), takže nemajú ospravedlnenie.”

A preto, že ľudia Bohu odporujú, Boh ich vydáva strašným hriechom, ktoré ich budú súdiť. Boh by rád ľuďom dal do srdca svetlo, aby Ho spoznali, ale oni v tvrdohlavosti a v kamennej šiji, Boha neustále popierajú, svetlo uhášajú a tak Boh dopúšťa, aby vlastné skazené srdce človeka ovládalo. Preto Pavol odhaľuje, ako ľudia zmýšľajú:

R 1:28-32: “A keďže nepokladali za hodné zachovať si poznanie Boha, vydal ich Boh prevrátenému zmýšľaniu, aby páchali, čo sa nesluší: naplnení sú všetkou neprávosťou smilstvom, zlosťou, lakomstvom, zlobou, plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní. Poznali síce právny poriadok Boží, že tí, čo pášu takéto veci, zasluhujú si smrť, a predsa nielen sami ich robia, ale aj schvaľujú, keď ich pášu iní.”

Dnešná cirkev hovorí o dobrom pánbožkovi, Boh je láska, Pán Ježiš je plačúci Spasiteľ, pritom opomínajú nepríjemné veci, ktoré im Ježiš hovorí. On ľuďom povedal, že zo srdca vychádzajú tieto zlé veci, pritom nehovorí o žiadnych veciach dobrých:

Mt 15:19: “Lebo zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania.”

Pán Ježiš nepovedal, že zo srdca vychádza láska, ako to dnes učí falošný humanizmus, ale zo srdca človeka vyvierajú všetky tieto zlé veci a tie robia z človeka netvora. Humanizmus v 19. storočí veril, že keď ľudia budú študovať, chodiť do škôl, zloba z človeka bude vzatá, pretože človek sa naučí múdrosti a ľudskosti. A my sme svedkami, že študovaní Nemci, Rusi, Angličania, Francúzi, Američania, Japonci a ďalšie národy, vyvraždili v dvoch svetových vojnách milióny ľudí!

A to nekončilo len týmito vojnami, pokračuje to aj dnes, kedy neexistuje deň, kde by niekde vo svete nebola nejaká vojna alebo konflikt a nezomierali ľudia. Takže kto mal pravdu? Ježiš, ktorý ukazuje na srdce, čo z neho vyviera, alebo humanizmus, čo je ľudským vynálezom, ktorý prepadol na plnej čiare?!

Ale mnohí ľudia hovoria, že oni sú dobrí a tí druhí sú zlí. Oni predsa poctivo pracujú, platia dane, starajú sa o deti, rodiny, platia všetky poplatky. Ale oni nepoznajú a nechú poznať Boha, ktorý je spravodlivý a preto každý jeden hriech, bude súdiť, každé jedno klamstvo, každú jednu krádež, každé jedno ohováranie. Prečo? Lebo je dobrý a spravodlivý, lebo to nie je sudca, ktorý prižmúri oči, ako sudcovia ľudskí, ktorí prepustia vraha na slobodu, alebo zmiernia trest človekovi, ktorý spáchal ťažký zločin. Boh je sudcom dobrým, nepozerá na človeka, jeho hodnosť, jeho postavenie, ale pozerá na hriech a ten súdi a súdi hriech každý jeden!

Preto tí dobrí ľudkovia, ktorí si o sebe myslia, že ak nejaký ten pánbožko existuje, oni obstoja, lebo boli platcami daní a žili v rámci spoločenskej morálky. Taký aký je človek, taký je svet! Ak je svet zlý, plný podvodov, úkladov, vrážd, vojen – odzrkadľuje to srdce každého jednotlivca, ktorý v tomto srdci rovnako drží vojny, podvody, úklady, nevraživosť, smilstvo, klamstvo, čím prispieva k zlosti tohto sveta.

Ani jeden človek nemôže povedať, že je dobrým a spravodlivým, pretože každý jedinec, tento svet tvorí. Pravdu má Boh a nie humanizmus, keď nám ukazuje röntgen ľudského vnútra, ktoré je sebecké a skazené! Pritom si každý človek vo svojej vlastnej lži nahovára, že to s ním nie je až také zlé, pričom sa vidí vo svojich očiach dobrým a spravodlivým. Až takto človek miluje lož!

A opäť cirkvi neradi citujú Pána Ježiša, ktorý hovorí, že my ľudia sme zlí, napriek tomu, že vieme čas od času niečo dobré urobiť, starať sa o svoju rodinu, poslať desať euro na humanitnú pomoc:

Mt 7:11: “Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia!”

Nie je preto divu, že človek Boha nenávidí, lebo nenávidí pravdu. Kto povie človeku, že je horší ako zviera? Cirkev? Štát? Škola? Rodičia? Filozofovia? Falošné viery? Humanizmus? Nie! Boh mu ukazuje takýto stav a preto nie je divu, že sa svet chce Boha zbaviť!

Je preto nejaká šanca, že by človek mohol skončiť v nebeskej vlasti, ktorú mu Boh pripravil? Ako ľahko tento svet hovorí o ľuďoch, ktorí zomreli, že skončili v nebi, lebo to boli dobrí ľudkovia. Boh vynašiel len jeden spôsob, ako sa do neba skutočne dostať. Oživiť duchovne mŕtveho človeka zvnútra, aby sa prestal vzpierať svojmu Tvorcovi, dať mu do srdca Ducha, ktorý aj tak bude mať po celý čas jeho života veľkú prácu, aby ho formoval, pretože srdce a telo sa bude do konca života, tomuto Duchu vzpierať a odporovať. A tento Duch človeka vedie k spoznávaniu Boha a viere v Krista.

Ale čo tí, ktorí tohto Ducha nemajú? Sú to telesní ľudia, ktorí milujú svoje telo, pôžitky, tento svet, svoje názory, filozofie, viery, náboženstvá – milujú všetko možné – len nie Boha. Oni Boha ani nemôžu poznať, keďže ich duchovný stav je v stave smrti! Pavol napísal:

R 8:7-8: “Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva, a ani sa nemôže poddať zákonu Božiemu. Tí teda, čo sú telesní, nemôžu sa páčiť Bohu.”

Keď Ježiš chodil po tomto svete a usvedčoval svet z hriechov, ľudia škrípali zubami okrem tých, ktorí dostali Ducha. Jeho učeníci a mnohí ľudia, ktorí Ho nasledovali, boli oživení zo stavu duchovnej smrti, do stavu duchovného života. Ale väčšina, vrátane náboženských židovských vodcov, Krista nenávidela, pretože im vyhadzoval hriechy na oči:

J 7:7: “Ježiš povedal: vás nemôže svet nenávidieť, ale mňa nenávidí, pretože svedčím o ňom (svete), že jeho skutky sú zlé.”

Tu sa dostávame k pilotnému veršu:

J 3:19: “A v tom je súd, že svetlo (Kristus) prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé.”

Koľko hanenia, ohovárania, popierania, prekrúcania pravdy, si Ježiš vytrpel nielen vo svojej dobe, ale počas celej éry od jeho smrti až podnes! Kristus priniesol pravdu, ktorú človek nenávidí a dôkaz tejto nenávisti je v tom, že ju hneď poprie, prekrúti, prevráti! Je to preto, lebo skazený človek, sám seba korunoval na človeka dobrého a výnimočného, kde tento falošný obraz, ktorému sa klania ako zlatému teľaťu, Kristus rozbíja na márne kúsky. Preto písmo hovorí:

J 3:20: “Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo.”

Celé dejiny sú o prenasledovaní kresťanov. Aj keď by sa nám mohlo zdať, že tu kresťanstvo prekvitalo celé stáročia, nedajme sa pomýliť. Práve tí kresťania, ktorí svoju vieru vložili na Boha podľa pravdy, boli prenasledovaní vlastnou cirkvou, zatváraní, nenávidení, pálení na hranici, zabíjaní! Cirkev po spojení s Rímom po roku 300, ako aj pravoslávie, nikdy Božiu pravdu o totálnej skazenosti človeka neprijala! Augustín bol svetlou výnimkou, posledným bojovníkom, ktorý túto pravdu neochvejne hlásal, po ňom cirkev upadla do humanizmu, kde miesto Boha, položila na trón padlého človeka.

Mnohí kresťania, ktorí dostali Ducha a začali žiť podľa písiem, boli okamžite cirkvou vyhľadávaní a ničení. Existovali v histórii mnohé spoločenstvá, ktoré žili v neprístupných podmienkach, skalistých horách, kde sa tešili pravej kresťanskej viere a predsa – katolícka cirkev ich vyhľadávala, nenechala ich na pokoji, pokiaľ sa k nim nedostala a nezničila ich rodiny! To je dôkaz toho, čo Pán predpovedal, že svet, ktorý diabol ovláda, bude kresťanov hľadať, prenasledovať, zosmiešňovať. K tomu Pán Ježiš hovorí:

J 15:19: “Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.”

Nie ie je čomu diviť, že svet leží v hriechu, leží v zle, v nepriateľstve voči Bohu, prekrýva pravdu ktorú Boh ľudstvu odhalil klamstvami, ktoré vymyslel človek. Pravda o totálnej skazenosti človeka sa po reformácii odhalila verejnosti, ale keďže ide o pravdu, bola rýchlo prikrytá aj takzvanými veriacimi ľuďmi. Tá pravda je na každom liste Božieho slova, ktoré na rozdiel od mytologických spisov, od počiatku odhaľuje ľudstvu jeho biedny stav. Pokiaľ mytológie majú svojich hrdinov, ktorí boli nadľuďmi, konali skutky hodné strojov, správali sa vždy vzorne, stáli na strane dobra a spravodlivosti, písmo odhaľuje človeka tak, ako v skutočnosti je.

Veľký kráľ Dávid, ktorý zabil Goliáša, stal sa hrdinom a miláčikom národa, dal zákerne popraviť vojaka, ktorému prebral doma manželku, zatiaľ čo tento vojak za neho bojoval.

Mojžiš zavraždil Egypťana, odporoval Bohu keď ho povolával pri horiacom kríku, vzoprel sa Bohu ešte raz, za čo videl zasľúbenú zem, ale na ňu nevkročil.

Izaiáš, ktorý bol jedným z najspravodlivejších ľudí v Izraeli a prorokom, uzrel iba lem Božieho rúcha a v smrteľnom strachu prehlásil o sebe to, čo predtým ani len netušil:

Iz 6:5: “Beda mi, som stratený, lebo som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí, pretože Kráľa, Hospodina mocností, videli moje oči.”

Pán Ježiš s kým sa stretol, toho už len jeho osobnosť usvedčovala z hriechu. Peter mu povedal, aby od neho odišiel, lebo je hriešny. Farizeji a zákonníci, boli permanentne usvedčovaní z hriechov svojich, aj hriechov svojho náboženstva a preto škrípali zubami. Keď sa stretol so ženou pri studni, bola usvedčená, že žije v cudzoložstve, kde má už piateho muža. Herodes sa bál Jána Krstiteľa, ktorý mu neustále vykrikoval, že žije v smilstve s cudzou ženou svojho brata. Keď Pán Ježiš predstúpil pred Piláta, ten mal z neho strach, i keď to bol netvor, ktorý nemal problém vykonať genocídu. Napriek tomu sa Ježiša desil a umýval si ruky, že túto vraždu na seba neberie. Jeho žena ho varovala, aby nemal nič spoločné s tým Spravodlivým.

A toto usvedčovanie sa deje podnes. Každý človek sa stretne s Ježišom počas svojho života a nie jeden krát. Jeho svätosť, čistota, Božskosť, vykoná v človeku väčšinou odpor, z ktorého vznikne ohováranie, posmievanie, kričanie – ja verím v niečo iné – nie v teba. Pán Ježiš totiž prichádza k ľuďom preto, aby ich najprv usvedčil z hriechov, aby pochopili svoj zlý skazený stav. Až keď tento stav uznajú, potom sa musia pýtať, ako sa pýtal žalárnik Pavla: Čo mám robiť, aby som bol spasený? Ako sa dostanem do kráľovstva nebeského?

Ak človek nepozná a nechce spoznať svoj biedny stav, ak si o sebe myslí, že je dobrým, alebo že mu stačí prísť do malej búdky a tam povedať niekoľko svojich malých hriechov farárovi – inak ten človek si o sebe myslí že je morálnym – pre takých ľudí spása nie je! Na čo by potrebovali Spasiteľa, keď si vystačia sami so sebou a svojou falošnou dobrotou? Načo by potrebovali liek, keď si myslia, že sú zdraví? Preto Ježiš hovorí, že prišiel volať nie zdravých ľudí, ktorí samých seba klamú, že sú v poriadku – on prišiel volať chorých, ktorí túžia po lekárovi, očištení a spáse:

L 5:31-32: “Ježiš im riekol: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí! Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych.”

Svet Krista zavrhuje, lebo si o sebe myslí, že je dobrý, že nie je hriešny. Preto cirkev Krista zavrhuje, pretože si v nej ľudia myslia, že ak chodia do kostola, na omšu, spovedajú sa z tých istých hriechov, že sú milí Bohu. Ale ak im ukážete túto pravdu o ich totálnej skazenosti – zježia sa ako mačky, že čo si to o nich myslíte. Oni žijú predsa morálne a usporiadane.

Ale kresťan sa pozná podľa toho, že vie o svojej chorobe a svojom príšernom duchovnom stave. Potom príde do chrámu ako colník, ktorý si kľakol a bil sa v prsia hovoriac – odpusť Bože mne hriešnemu. Pred ním stál v posmešku zbožný farizej, dobrý statočný moralista, ateista ktorý verí v humanizmus, reinkarnáciu, astrálne cestovanie, buddhista, hinduista, žid, moslim a ten sa modlí – ja som dobrý človek, žijem morálnym životom, starám sa o rodinu, chodím poctivo do práce, milujem svoje deti a dávam peniaze na dobročinnosti. Nie som ako tento colník za mnou, ktorý tu zjavuje svoju hriešnosť. Ja som človekom dobrým, s malými chybičkami, ale dobrým. A Ježiš hovorí:

Colník odišiel domov ospravedlnený, ale nie farizej!

Amen…