Povolaní Bohom III. – Kresťanské učenie

Keď pieseň Onward Christian soldiers (Vpred, kresťanskí vojaci) popisuje cirkev ako „vyvolenú, povolanú a vernú”, vnáša do slov Biblie malú zmenu. V knihe Zjavenie Jána je iné poradie. Tam sú kresťania „povolaní, vyvolení a verní” (Zjv 17:14). Znamená to, že Písmo učí, že ľudia sú najskôr povolaní a potom vyvolení? Vo svetle úryvkov z Listu Rimanom a Listu Efezanom, ktoré sme rozoberali v predošlej kapitole, to asi takto nebude. V každom prípade môže slúžiť len na úžitok, keď budeme v skúmaní kresťanských právd venovať pozornosť učeniu o povolaní Bohom, skôr než prejdeme k detailnejšiemu skúmaniu citlivejších oblastí biblického učenia, zahŕňajúcich vyvolenie a predurčenie.

Dôvodom pre to nie je len snaha odsunúť kontroverziu až na koniec knihy. Mnohých kresťanov prekvapí zistenie, že Ján Kalvín (reformátor, ktorého meno je neoddeliteľne späté s učením o predurčení) často zápasil s problémom, kde zaradiť učenie o vyvolení. Vo svojom najväčšom diele Inštitúcie ju nakoniec umiestnil na záver rozboru kresťanského života!

Takéto zaradenie je úplne rozdielne v porovnaní so systémom, uvádzajúcim zvyčajne učenie o vyvolení na začiatku, čo je logickejšie (ako napr. vo Westminsterskom vyznaní). Spomínané učenie zaradil Kalvín podobne, ako sa uvádza v Liste Rimanom. Čo sa týka Listu Efezanom, tu nachádzame solídny biblický precedens pre uvádzanie vyvolenia na začiatku teologického učenia. V určitom zmysle Písmo obsahuje oba prístupy.

Jedna skutočnosť však hovorí v prospech odloženia témy predurčenia na neskôr. Ide o to, že keď sa nejaké učenie stane predmetom kontroverzií, kresťania majú často problém prijímať ho v náväznosti na celé Písmo i v náväznosti k ostatným príbuzným témam učenia. V prípade vyvolenia je takmer nemožné pochopiť jeho skutočný význam bez toho, aby sme mali všeobecný prehľad a pociťovali vďačnosť za celú šírku kresťanského života. Z tohto dôvodu ho na chvíľu obídeme a vrátime sa k nemu, až keď si ozrejmíme celkovú líniu ďalšieho biblického učenia. V tejto kapitole budeme skúmať Božie povolanie.

Povolanie Boha

Stali sme sa kresťanmi, lebo nás povolal Boh. Peter nám hovorí:

Vy však ste vyvolený rod, kráľovské kňažstvo, jeho vlastný svätý národ, aby ste zvestovali veľké skutky toho, ktorý vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla. Prvý list Petrov 2:9

Na stránkach Novej zmluvy sa často používa rovnaký obraz.

Výzva nášho Pána Ježiša Krista k mužom aj ženám, aby vošli do Božieho kráľovstva, sa niekedy nazýva „povolaním”. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov” (Mt 9:13). Nechce tým povedať, že svoju výzvu adresuje iba časti ľudstva, lebo všetci ľudia sú povolaní, aby sa kajali a verili evanjeliu. Kristovo povolanie však „má otvorené dvere” v srdciach ľudí, ktorí sú si vedomí svojej biedy a hriešnosti. Títo ľudia „počujú” hlas Krista, ktorý ich volá. Tí druhí sú voči jeho overtúram hluchí. Podobnú myšlienku vyjadruje Ján v obraze Krista ako Dobrého pastiera:

Kto však vchádza dverami, je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď vyženie všetky svoje ovce, kráča pred nimi a ony ho nasledujú, lebo poznajú jeho hlas. Cudzieho však nebudú nasledovať, ale ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú. Evanjelium podľa Jána 10:2-5

Tí, ktorí Ježiša počúvali, nerozumeli, čo mal na mysli. Jeho slová by však nemalo byť ťažké pochopiť. Opisuje obrazným jazykom, čo to znamená stať sa kresťanom. Je len málo vecí, ktoré nás dokážu uchvátiť tak, ako prvé momenty, keď si začneme uvedomovať, že Niekto nás oslovuje. Pre mnohých ľudí je tou chvíľou vypočutie si kázne, čítanie knihy alebo nejakého úryvku z Biblie, keď si uvedomia, že sa prihovára práve k nim. Kazateľov niekedy obviňujú z odhaľovania životov poslucháčov, hoci oni o tom človeku, ktorého ich slová rozrušili, vôbec nič nevedeli. Poslucháča sa dotkla ostrá čepeľ Božieho slova! Keď začneme v hlase posla rozoznávať Toho, kto prehovoril, pomaly nám dochádza, že hlas, ktorý sme počuli, bol hlas Pastiera, ktorý nás volá po mene. V tej chvíli začujeme, ako nás volá do svojho stáda, a stávame sa jeho ovečkami. Potom sa snažíme načúvať jeho neomylným príkazom po celý svoj život (Jn 10:27).

Toľko o našej skúsenosti s volaním Krista. Ale biblické učenie o povolaní je širšou a hlbšou témou, než sme doteraz naznačili.

Pozadie Starej zmluvy.

V Starej zmluve znamená sloveso – qara „menovať” (napr. Gen 1:5, 8, 10) a „vyzvať” (napr. Gen 3:9). V celej Starej zmluve sa vyskytujú oba významy vedno. Ale zvlášť v prorockých knihách je Božie volanie prítomné v podobe príkazu počúvať jeho hlas a poslušne ho nasledovať. Proroci vyzývajú ľudí k návratu k vernosti Bohu a jeho zmluve. Často sa odvolávajú na posolstvo Božej zmluvy s Izraelom, zaznamenané v knihe Deuteronomium, od kapitoly 26, verša 16, až po kapitolu 31, verš 13. Keď však proroci uvažujú nad zmluvou, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom na hore Sinai, začínajú si uvedomovať nové bremeno. Kvôli neposlušnosti ľudu sa začína objavovať nová skutočnosť. Proroci vidia, že Boh urobil viac než len to, že povolal ľud a prehovoril k nim. Ponajprv to bolo jeho volanie, ktoré ich povolalo k tomu, aby boli a žili.

Ako bol povolal svojím hlasom k bytiu vesmír, takisto povolal k bytiu ľud na spôsob verného obrazu jeho lásky a slávy. Zavolal Izrael po mene. Izrael je jeho (Iz 43:12).

„Keď bol Izrael mladý, zamiloval som si ho, z Egypta som povolal svojho syna” (Oz 11:1).

Božie volanie nebola iba výzva. Božie volanie má v sebe tvorivú moc. Popri tomto aspekte sa objavuje aj istá záhada. Boh vysiela i volanie, ktoré však zostáva bez odpovede. Izaiáš zdôrazňuje niektoré z jatrivých slov, čím opisuje pálčivosť tejto situácie:

Vás určím pod meč, vy všetci sa skloníte na jatke. Lebo volal som, a neodpovedali ste, hovoril som, a nepočúvali ste. Ja si vyvolím to, že zle naložím s nimi, uvediem na nich, čoho sa hrozia, a uvalím na nich, čoho sa strachujú. Pretože som volal, a nik sa neozval, hovoril som, a nepočúvali, ale konali, čo sa mi nepáči, a volili si to, v čom nemám záľubu. Izaiáš 65:12; 66:4

Jeremiášov citlivý prorocký duch zjavne niesol rovnaké bremeno:

Teraz však, pretože ste páchali všetky tieto skutky, znie výrok Hospodinov, a pretože ste nepočúvali, hoci som sa vám ustavične prihováral, a neozývali ste sa, hoci som vás volal… Ty sa však nemodli za tento ľud, nevysielaj zaň prosbu ani modlitbu, a nenaliehaj na mňa, lebo ťa nevypočujem. Preto takto vraví Hospodin, Boh mocností, Boh Izraela: Ajhľa, ja privediem na Júdu a na všetkých obyvateľov Jeruzalema všetko nešťastie, ktorým som im pohrozil, preto – že som hovoril k nim, ale neposlúchali, volal som, ale neodpovedali. Jeremiáš 7:13; 16; 35:17

Nachádzame tu zvláštnu dvojznačnosť. Zdá sa, že Božie volanie má na jednej strane vlastnú tvorivú moc. Na druhej strane Boh otvára svoju náruč a srdce rebelom, ktorých povoláva, ale, ako sa zdá, jeho výzva padá do neúrodnej pôdy a nenachádza pozitívnu odpoveď. Je neodolateľná, a predsa sa dá odmietnuť ju!

Aj v Novej zmluve existuje táto dvojznačnosť. Ježiš hovorí, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených (Mt 22:14). Je tu zdanlivý kontrast medzi väčším množstvom tých, ktorí sú povolaní, a menším množstvom tých, ktorí na povolanie reagujú pozitívne. Pavol kontrastne vo svojich listoch Božie „volanie” takmer vždy spomína ako mocné a účinné.

Tieto dva zjavne rozdielne účinky povolania často opisujeme termínmi všeobecné povolanie a. účinné povolanie. Čo sa za výrazmi skrýva?

Všeobecné povolanie

Boh vyzýva ľudí, aby uznali, že je. „Prihovára sa” cez stvorenie a prozreteľnosť. Starý zákon vyjadruje túto skutočnosť v Žalme 19:

Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas. Ich posolstvo znie po celej zemi a ich oznamy doletia až po končiny sveta. Žalm 19:2-5

Toto nemá byť argument dokazujúci existenciu Boha. Bolo by prekrúcaním Písma, ak by sme tieto verše chceli považovať za primitívnu formu argumentu za stvorenie sveta! Žalm predpokladá, že Boh sa v priebehu histórie zjavil svojmu ľudu – židom. Vyhlasuje tiež, že ten istý Boh, ktorý sa zjavuje skrze skutky a slová, je Boh, ktorého rukopis vidno v nebesiach. Povolanie určené všetkým ľuďom, ktoré ohlasuje Božiu existenciu, jeho slávu a jeho majstrovské diela, preklenuje bariéry jazyka i kultúry. Takéto Božie zjavenie sa ponúka všetkým ľuďom, na každom mieste, v každom čase. Pavol o tom hovorí v prvej kapitole Listu Rimanom, vo verši 20. Božia večná moc a božstvo sú jasne vpísané vo všetkom, čo stvoril. Aj samotná ľudská bytosť, hoci narušená prvotným pádom, je svedectvom o Bohu a útržky Božieho zákona, pri stvorení vpísaného do sŕdc, naďalej z času na čas prebleskujú (R 2:12-16).

Okrem tohto všeobecného Božieho zjavenia sa ľudstvu sa má všetkým ohlasovať aj zvesť o kríži. Je povinnosťou kresťanskej cirkvi v každej dobe a na každom mieste ohlasovať každému, že v Kristovi je naplnenie všetkých potrieb. Povinnosťou prvých učeníkov bolo poslúchať a šíriť príkaz svojho Majstra: Choďte do celého sveta a ohlasujte dobrú zvesť všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.

Toto pozvanie k spáse sme dostali v Kristovom evanjeliu (Sk 2:38; 17:30; Mt 11:28-30). Nie vždy sa stretne s prijatím. Veľa je povolaných, ale málo „vyvolených”. Dôsledkom šírenia tohto posolstva v kázňach je často namiesto obmäkčenia srdca a pritiahnutia ku Kristovi skôr zatvrdenie, rastúce s odmietnutím milosti, ktorú dobrá správa ponúka. Toto bola jedna z nevysvetliteľných skutočností v službe staro – aj novozákonných prorokov. V tomto si boli Izaiáš a Ježiš zajedno (pozri Iz 6:9-10; Mk 4:12).

Je však zjavné, že v Písme sa rovnaký jazyk používa na opísanie povolania, ktoré má veľmi odlišné účinky.

Účinné povolanie

Jednou z najrozšírenejších jednoslovných charakteristík kresťana v Novom zákone je – „povolaný”. Veriaci v Ríme (R 1:6, 7); Korinte (1K 1:2); Galácii (G 1:6); Efeze (Ef 4:1, 4), Filipách (F 3:13-14); Kolosách (Kol 3:15); Solúne (2Tes 1:11), tí všetci sú „povolaní” a pri každom jednom prípade je očividné, že Božie volanie dosiahlo cieľ. Je zrejmé, že práve tento význam slova mal Pavol na mysli v spomínanej veľkej „reťazi” spásnych skutkov v ôsmej kapitole Listu Rimanom, vo verši 28. Existuje nejaké východisko z napätia medzi spomínanými dvomi dimenziami? Volá nás Boh dvoma rozličnými spôsobmi? Najlepším riešením je asi to najjednoduchšie. Existuje povolanie, prichádzajúce od Boha ku všetkým ľuďom skrze mnohé dôkazy jeho prítomnosti vo svete. Avšak stáva sa aj to, že Boh namiesto „pripomienok” posiela „žiadanky”: prichádza osobne klopúc namiesto toho, aby posielal obežník!

V tejto skúsenosti je prvok tajomstva. Vieme, čo znamená, keď nás Boh osloví mocne, osobne prostredníctvom pasáže z Biblie alebo prostredníctvom kázne, ktorú počúvame. Ale keď sa o tej pasáži či kázni rozprávame s druhými, zistíme, že ich to vonkoncom nepohlo. Nevieme si vysvetliť, prečo k nám prehovoril Boh takýmto jasným spôsobom, a k iným nie. Vieme iba, že to vo svojej zvrchovanej múdrosti urobil. Vieme, že dvaja ľudia môžu počuť tú istú evanjelizačnú kázeň, pričom jeden počuje hlas Krista, ktorý ho povoláva k viere, kým iní počujú iba slová kazateľa. Čiže – nevieme, prečo sa to deje. Nie sme schopní pochopiť rozdiel medzi všeobecným povolaním a mocným, osobným povolaním. Vieme iba, že existuje rozdiel.

Keď sa na to pozeráme z tohto uhla, treba dodať ešte niekoľko dôležitých poznámok.

(1) Povolaní Bohom Otcom.

Mnohé verše v Novej zmluve ukazujú, že pozvanie k tomu, aby sme sa stali kresťanmi, vychádza od Otca. To má väčší význam, než sa na prvý pohľad zdá. Poukazuje na skutočnosť, že Otec nás s láskou pozýva k sebe. Ak pochopíme tento fakt, zbavíme sa podozrenia voči Bohu, ktoré je v mnohých kresťanoch hlboko zakorenené. Kedysi v minulosti sa evanjelium často prezentovalo tak, že viedlo k deformovaniu obrazu Boha u ľudí. Otec bol totiž prezentovaný ako niekto, kto iba neochotne a s nevôľou súhlasil so spásou ľudí, a to iba vďaka vytrvalým žiadostiam jeho milujúceho Syna. Ale verše z Listu Rimanom, kapitola 1, verš 6 až 7; kapitola 8, verš 28, Prvý list Korinťanom, kapitola 1, verše 2 a 24; List Hebrejom, kapitola 9, verš 15; List Júdu, kapitola 1, všetky ukazujú, že Boh – Otec Ježiša Krista – je Ten, ktorý pozýva k sebe. On nás miluje, povoláva, dáva nám spásu práve tak, ako to robí náš Pán Ježiš Kristus. Mnohé deti majú skúsenosť s tým, že keď ich otec zavolá od hry, neochotne sa vlečú v ústrety jeho hnevu, lebo si uvedomia, že sú mokré a špinavé a že meškajú! Ale nás Boh Otec nevolá preto, aby nám vynadal, ale preto, aby nás tuho objal!

(2) Povolaní v moci Ducha.

Božie povolanie je prejavom veľkej moci. Vedomie Božej autority sa nesie Pavlovými slovami v Liste Rimanom, v kapitole 8, vo verši 30, ako stopy Boha, ktorý napĺňa svoje plány. V moci Ducha sme boli vyvedení z tmy do svetla (lPt 2:9) a oslobodení spod kráľovstva a vlády moci temnosti (Kol 1:13). Sme tiež povolaní zo smrti do života, ako to ukazuje náš Pán: už nastal ten čas, kedy (duchovne) mŕtvi budú počuť jeho hlas (Jn 5:25). Tu je živo vykreslený veľký paradox povolania, lebo veď ako môžu mŕtvi ľudia počuť? Ale ten, ktorý ich volá, im dáva aj schopnosť odpovedať, aby ich v samotnom akte povolania voviedol do nového života. Najlepší príklad tohto sa nachádza na konci Evanjelia podľa Jána, v príbehu o vzkriesení Lazára. Ako mohol mŕtvy človek odpovedať na Ježišov hlas? V tomto zázraku je niečo, čo úplne presahuje naše chápanie. Ale Lazárov príbeh nám ukazuje, čo sa odohráva v duchovnej rovine, keď nás Boh uvedie do svojho kráľovstva a dá nám nový život. Povoláva nás z otroctva na slobodu. Kedysi sme boli otrokmi hriechu (Ef 2:3), ale teraz nás Kristus oslobodil, aby sme mu mohli slúžiť. V Liste Galaťanom, v kapitole 5, vo verši 13, dáva Pavol kresťanskú slobodu do súvisu s Božím povolaním: „Lebo vy ste povolaní k slobode, bratia.” Ježiš hovorí: „ak vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní” (Jn 8:36).

(3) Povolaní milosťou k svätosti a do neba.

Božie povolanie je z milosti v tom zmysle, že nám ukazuje Božiu milosť. Ale tiež preto, že je úplne nezaslúžené, v skutočnosti z našej strany viac než nezaslúžené. Byť povolaný znamená prijímať milosť (2Tim 1:9). Spomeňme si na Pavlov silný príhovor ku Korinťanom, keď obhajuje túto skutočnosť – Boh nepovolal veľa „mocných” tohto sveta, ale svoje božské povolanie určil pre chudobných a slabých. Akoby tým hovoril, že Božie povolanie voči ľuďom nevychádza z ničoho iného než z jeho vlastnej lásky a priazne voči hriešnikom (1K 1:26-29).

Božie povolanie je sväté. Sme „povolaní svätí”. Dozaista sme povolaní ku svätosti, ale keď Pavol používa tento výraz, má na mysli bezpochyby niečo viac. Božie povolanie nás oddeľuje pre Boha, posväcuje nás. Žiť v zmysle povolania preto znamená vydať sa na cestu života svätosti a lipnúť k ceste poslušnosti vedúcej k nebeskému kráľovstvu. Je dôležité uvedomiť si, že charakter nášho povolania je určujúcim faktorom toho, aké bude naše svedectvo. Sme povolaní, aby sme žili tak, že bude vidno Božiu slávu (lPt 2:9), a sme tiež povolaní trpieť s Kristom napodobňovaním jeho života (lPt 2:21).

Čo sa týka jeho zamerania, Božie povolanie je nebeské. Sme účastníkmi nebeského povolania (Hb 3:1) a toto je „nádej, ku ktorej vás povolal” (Ef 1:18), na ktorej sme už začali mať podiel tu a teraz (por. Ef 4:4). Sme povolaní pre Božie kráľovstvo a jeho slávu (2 Tes 2:14) a dostali sme uistenie, že „Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristu Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ” (l Pt 5:10). Je zjavné, že Božie povolanie je niečo, čo uvádza človeka do kresťanského života, a zároveň aj určuje podobu tohto života na každej úrovni jeho vývoja.

Dôsledky

Aké dôsledky teda vyplývajú z Božieho povolania? Toto povolanie v prvom rade zdôrazňuje, že iniciatíva v duchovných skúsenostiach je Božia, nie ľudská. Nemáme nárok ani právo na jeho milostivé povolanie, tak ako ani neforemná masa tmy a chaosu si v dávnoveku nemohla robiť nárok na Boha, aby tam vniesol svetlo a zaviedol poriadok. Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnôt zažiari svetlo!, zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie slávy Božej na tvári Ježiša Krista (2K4:6).

Po druhé, s Božím povolaním súvisí zmena morálky. Musíme žiť životy hodné nášho povolania, vyjadrovať životný štýl vychádzajúci z milosti, ktorú sme dostali na začiatku našej púte. Lúč svetla svietiaci na nás zo Siona a vedúci k životu, nám niekedy ukazuje iba veľmi úzku cestu. Ale nebeský reflektor, akokoľvek náznakový sa bude v duchovnej tme jeho lúč zdať, nás privádza stále bližšie k večnému Zdroju. Objavíme, že čím bližšie sa k tomuto Zdroju dostaneme, tým jasnejšie sa nám bude zjavovať Božia nekonečná milosť. Ten istý Šimon Peter, ktorý kedysi zakolísal pri napĺňaní svojho povolania a v strachu pred ľuďmi sa ukryl v jeruzalemskej tme, sa mohol neskôr radovať, keď videl, že aj on bol povolaný z tejto tmy do úžasného Božieho svetla (lPt 2:9)!

Po tretie, Božie volanie si vyžaduje odpoveď: žiada potvrdenie v našich životoch. Peter na nás znova nalieha, aby sme upevnili svoje povolanie a vyvolenie (2Pt 1:10). Jediný spôsob, ako môžeme identifikovať už spomínaný hlas a uistiť sa, že sme ho skutočne počuli, je odpovedať tak ako Samuel: „Hovor, lebo Tvoj služobník počúva” (1S 3:10). Poslušnosť je skúškou nášho duchovného načúvania.