Božia osamotenosť (A.W.Pink)

Názov kapitoly tému možno dosť jasne nevystihuje. Je to čiastočne preto, že len málokto zvykne meditovať nad Božou dokonalosťou. Rovnako málo je tých, ktorí aspoň príležitostne čítajú Bibliu a sú si vedomí Božej veľkosti, ktorá vzbudzuje bázeň a podnecuje chválu. Ako všeobecnú vedomosť si mnohí osvojili, že Boh je veľký v múdrosti, podivuhodný v moci, a predsa plný milosti. Zaoberať sa však tým, čo sa približuje k primeranému pomenovaniu Jeho bytia, podstaty a vlastností tak, ako je to zjavené v Písme, je výsadou len veľmi malého počtu ľudí týchto degenerovaných čias. Boh je vo svojej znamenitosti osamotený.

„Hospodine, kto je medzi bohmi rovný Tebe? Kto je tak, ako Ty velebný v svätosti, hrozný v slávnych činoch a robiaci zázraky” (2M 15,11)?

„Na počiatku… Boh” (IM 1,1). Bol čas, ak by sme to mohli nazvať „časom”, keď Boh v jednote svojej podstaty (hoci existujúci rovnocenne v troch osobách) prebýval úplne sám. „Na počiatku… Boh.” Nebolo nebo, kde sa teraz sčasti prejavuje Jeho sláva. Nejestvovala Zem, ktorá by zamestnávala Jeho pozornosť. Nejestvovali ani anjeli, ktorí by spievali na Jeho chválu. Nejestvoval vesmír, ktorý by udržiaval slovom svojej moci. Nejestvovalo nič a nikto, iba Boh; a takto to nebolo len jeden deň, rok alebo vek, ale „od večnosti”. Vtedy bol Boh sám – nezávislý, sebestačný, bez akejkoľvek potreby. Keby potreboval vesmír alebo anjelov či ľudí, bol by ich tiež stvoril na celú večnosť. Tým, že ich stvoril, však k Bohu v podstate nič nepribudlo. On sa nezmenil (Mal 3,6), preto sa Jeho pôvodná sláva nezväčšuje, ani nezmenšuje.

Boh nebol pod tlakom, nemal nevyhnutnosť ani potrebu tvoriť. To, že sa tak rozhodol, bol z Jeho strany čisto zvrchovaný čin, ktorý okrem Neho nespôsobilo nič. Lebo On, ktorého nevymedzovalo nič, len Jeho vlastná láskavá radosť, „…koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle” (Ef 1,11). To, že naozaj tvoril, jednoducho vyvolala Jeho sláva. Ak sa však niekto z našich čitateľov domnieva, že prekračujeme záruky Písma, môžeme sa obrátiť na Starú zmluvu a svedectvo:

„Vstaňte, dobrorečte svojmu Bohu, Hospodinovi od vekov až naveky; nech dobrorečia Jeho slávnemu menu, ktoré je velebnejšie nad všetko dobrorečenie i chválu” (Neh 9,5).

Boh nemá úžitok z nášho uctievania. Nepotreboval takúto vonkajšiu oslavu svojej milosti, ktorá povstáva z Jeho spasených, lebo On je sám osebe aj bez toho dostatočne slávny. Čo ho viedlo k tomu, aby svojich vyvolených predurčil k chvále slávy svojej milosti? Bolo to „podľa jeho milostivej vôle” (Ef 1,5).

Dobre si uvedomujeme, že táto závažná oblasť, o ktorej tu hovoríme, je zrejme pre väčšinu našich čitateľov nová a neznáma, preto budeme postupovať pomaly. Opäť sa pozrime, čo hovorí Písmo. Keď apoštol približuje dlhú rozpravu o spáse skrze zvrchovanú milosť, zároveň sa pýta:

„Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo, kto bol jeho radcom? Alebo, kto mu vopred niečo dal, aby mu to musel vrátiť” (R 11,34-35)? Sila tohto všetkého je v tom, že je nemožné zaviazať si Všemohúceho povinnosťou voči Jeho stvoreniu. Boh z nás nemá nič. „Ak si spravodlivý, čo Mu tým dávaš, alebo čo dostane z tvojich rúk? Tvoja bezbožnosť zasahuje tebe rovného a tvoja spravodlivosť človeka” (Job 35,7-8). Istotne však nemôže pôsobiť na Boha, ktorý je najpožehnanejší v sebe samom. „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Sme neužitoční sluhovia” (Lk 17,10) – naša poslušnosť neprispela k ničomu.

A ďalej, náš Pán Ježiš Kristus nepridal nič k Bohu v Jeho podstatnom bytí a sláve, ani tým, čo vykonal, ani svojím utrpením. Spravodlivý, slávne spravodlivý, zjavil túto Božiu slávu, ale k Bohu nepridal nič. On sám to vyjadruje jednoznačne a proti Jeho slovám niet odvolania: „Niet pre mňa šťastia mimo Teba” (Ž 16,2)! Celý tento žalm je o Kristovi. Kristova dobrota alebo spravodlivosť sa dotýka Jeho svätých na zemi (Ž 16,3), ale Boh bol vysoko nad všetkým.

Je pravda, že ľudia Boha súčasne uctievajú aj potupu-jú, nie v Jeho absolútnom bytí, ale v Jeho oficiálnom postavení. Takisto je pravda aj to, že Boha oslavuje stvorenstvo, prozreteľnosť a spása. O tom sa ani na chvíľu neodvážime pochybovať. To však súvisí s Jeho slávou, ktorou sa prejavuje, a s jej poznaním z našej strany. Predsa len, keby bol Boh taký spokojný, mohol zostať celú večnosť sám, bez toho, že by dal vedieť o svojej sláve svojim stvoreniam. Či to urobí alebo nie, rozhodol iba na základe svojej vlastnej vôle. Bol dokonale požehnaný v sebe samom ešte skôr, než stvoril prvú bytosť. A čím sú pre Neho všetky Jeho bytosti ešte aj dnes? Opäť nám odpovedá Písmo:

Hľa, národy sú sťa kvapka z vedra, treba ich pokladať za prášok na vážkach. Hľa, ostrovy zavážia sťa zrnko piesku, Libanon nestačí na oheň a jeho zverina nestačí na zápaly. Všetky národy sú pred Ním ako nič, úplne nič neznamenajú pre Neho. Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu Mu dáte? (Iz 40,15-18)

To je Boh Písma. Pre nespočetné zástupy ľahostajných však stále zostáva „neznámym Bohom” (Sk 17, 23).

Ten, ktorý tróni nad obvodom zeme – kým jej obyvatelia sú len ako kobylky – Ten, ktorý odvíja nebesá ako závoj a rozprestiera ich sťa stan na bývanie, Ten navnivoč privádza hodnostárov a sudcov zeme mení na márnosť. (Iz 40,22-23)

Ako veľmi sa líši Boh Písma od boha priemernej kazateľne! Svedectvo Novej zmluvy sa však od starozmluvného veľmi nelíši. Ako by sa aj mohlo, keď majú obidve jedného a toho istého autora?

Čítame v ňom tiež:

…ktoré v stanovenom čase ukáže blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich, On, ktorý jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto z ľudí nevidel a ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Amen. (1 Tim 6,15-16)

Takýto Jediný sa má uctievať, nasledovať, zbožňovať. On je osamotený vo svojej velebnosti, jedinečný vo svojej znamenitosti, neporovnateľný vo svojich prednostiach. Udržiava všetko, ale sám je od všetkého nezávislý. On dáva všetkým, Jeho však neobohacuje nič.

Takéhoto Boha nemôžeme nájsť hľadaním. Môžeme Ho spoznať len vtedy, ak sa odhalí srdcu Duchom svätým skrze slovo. Je pravda, že stvorenie dokazuje Stvoriteľa aj, že ľudia sú „bez ospravedlnenia”. A predsa musíme stále s Jóbom hovoriť: „Toto sú, hľa, len okraje Jeho ciest, a len tichučké slovo sme z toho počuli. Kto však pochopí hrmenie Jeho sily” (Job 26,14)?

Takzvaný dôkaz, ako veríme, dobre zmýšľajúcich apologétov, narobil oveľa viac škody než dobra. Veľkého Boha sa pokúsili preniesť na úroveň obmedzeného chápania, a tak stratili z dohľadu Jeho jedinečnú dokonalosť.

Ktosi sa pokúsil o analógiu s divochom, ktorý nájde v piesku hodinky a z ich detailného preskúmania vydedukuje povahu hodinára. Potiaľ je všetko v poriadku. Uvažujme však ďalej. Predpokladajme, že divoch sedí na piesku a snaží sa hodinára pomenovať, jeho osobné sklony a zvyky, povahu, znalosti a mravnú podstatu, všetko, čo tvorí jeho osobnosť. Mohol by si dokonca vymyslieť skutočného človeka, ktorý hodinky vyrobil; mohol by si povedať „zoznámil som sa s ním”? Táto otázka sa zdá malicherná, možno však ľudským rozumom pochopiť večného a nekonečného Boha? Samozrejme, že nie. Boha Písma môžu poznať len tí, ktorým to On sám umožní.

Boha rovnako nemožno spoznať ani rozumom. „Boh je Duch” (Jn 4,24), a preto Ho možno spoznať iba duchovne. Padlý človek však nie je duchovný, ale telesný, teda pre všetko, čo je duchovné, mŕtvy. Kým sa znova nenarodí a nadprirodzene sa neprenesie zo smrti do života, kým sa zázračne nepresunie z tmy do svetla, Božie veci ani len neuvidí (Jn 3,3), a už vôbec ich nebude schopný vnímať (1K 2,14). Svätý Duch musí žiariť v našich srdciach (nie v rozumoch), aby nám dal „poznanie slávy Božej na tvári Ježiša Krista” (2K 4,6). Aj takéto duchovné poznanie je však len čiastkové. Obnovená duša musí v milosti a v poznávaní Pána Ježiša rásť (2Pt 3,18).

Základnou modlitbou a cieľom kresťanov by mal byť život podľa slov apoštola: „Aby ste žili hodní Pána a páčili sa mu vždy, keď budete prinášať ovocie v každom dobrom skutku a hlbšie poznávať Boha” (Kol 1,10).