Súperí proti sebe Boh s diablom? Existuje Jin a Jang, alebo je všetko inak? Z knihy Jób

Svet je zaplavený falošnými učeniami všetkého možného druhu. Mnohí kresťania veria, že Boh je súperom diabla, že Boh a diabol vraj bojujú o duše kresťanov, čo nie iná viera, ako východná filozofia Jin a Jang, kde svet je rozdelený na dobro a zlo, dobrých a zlých. Pravda je však taká, že celá ľudská spoločnosť leží v zlom, všetky naše diela, naše chválenia, naše výdobytky techniky, naše morálne učebnice, naše kupovania kvetín na deň narcisov – sú len smiešnou maskou, za ktorou sa ukrýva netvor s menom človek!

Keďže človek, ktorý je oklamaný samým sebou a svojou údajnou dobrotou, vytvoril učenia podľa svojho prevráteného myslenia, z ktorých jedno je o súperení Boha a diabla v domnení, že človek je úbohé chúďa, o ktorého zápasia tak veľké mocnosti, akými sú Boh a satan.

A opäť a opäť musíme ísť do svetla Božieho slova, ktoré je jediným svetlom v tomto temnom svete, aby sme dostali odpovede a pochopili, čo je to absolútna zvrchovanosť Boha, Jeho majestát, Jeho moc a sila, že on celý svet drží svojou silou, že sa nič neudeje bez Jeho zvolenia. Poďme teda do písma.

Jb 1:6: “Istého dňa, keď sa synovia Boží prišli postaviť pred Hospodina, prišiel medzi nich aj Satan.”

Pred Boží trón prichádza satan – je to zvláštne. Prichádza tam rovnako ako synovia Boží, vykúpení Boží ľud. Ibaže satan neprichádza pred Božiu tvár aby Ho oslavoval, lež aby žaloval. Satan je v úlohe oveľa nižšej, podradnejšej, ako ľudia, ktorí sú Božími priateľmi, ktorí sú Božími synmi. Nejaké Jin a Jang, absolútne nepripadá do úvahy. Boh vie, prečo satan prichádza a začína s ním rozhovor. Táto časť v písme je výnimočná, pretože nám odhaľuje pomer medzi Bohom a satanom. Boh sa pýta satana:

– Odkiaľ prichádzaš?
– Z potuliek po zemi a z pochôdzky po nej.
– Všimol si si môjho služobníka Jóba? Lebo na zemi nieto jemu podobného, bezúhonného, úprimného, bohabojného muža, ktorý by sa stránil zlého.

Boh satana provokuje Jóbom, ktorý je bezúhonný pred Bohom. Ak by sme si mysleli, že človek môže byť pred Bohom spravodlivým sám od seba, písmo nás hneď vyvedie z omylu. Satan odpovedá:

– Či je Jób zadarmo bohabojný? Neohradil si ho zo všetkých strán i s jeho domom i so všetkým, čo má? Dielo jeho rúk si požehnal a jeho statok sa rozmnožil v krajine.”

Tu je dôvod Jóbovej spravodlivosti. Boh ho ohradil so všetkých strán a satan nemá k nemu žiaden prístup. Keď sledujeme tie rôzne exorcizmy, kde sa vyháňajú diabli a kňazom sa nedarí ani po mnohý krát diabla vyhnať, musíme si uvedomiť, že táto vec nemá veľa spoločného s Bohom. Boh ak ohradí človeka pred temnými silami, nikto sa k nemu nedostane. Ak Boh dá príkaz diablovi, ten ho okamžite musí poslúchnuť, teda o nejakom naťahovaní tu nie je reč. Diabol žaluje na Jóba, že je požehnaný Bohom a to nielen duchovne, ale aj materiálne. Satan chce od Boha to, aby mohol na Jóba vztiahnuť svoju ruku. Preto hovorí:

– Ale len vystri ruku a dotkni sa všetkého, čo má, či sa ti nebude do očí rúhať?”

Vidíme tu zaujímavý dialóg. Satan nehovorí, aby jemu Boh dovolil položiť ruku na Jóba ale tu tvrdí, že nech Boh položí ruku na Jóba. A Boh to urobí, ale nie tak, že by On trýznil Jóba, lež tak, že odtiahne svoju ruku od neho, zhodí ohradu a satan bude mať voľné ruky. No Boh stanovuje medze, pokiaľ satan môže zájsť:

Jb 1:12: “Vtedy Hospodin riekol Satanovi: Ajhľa, v tvojich rukách je všetko, čo má, len na neho rukou nesiahaj! Nato Satan odišiel spred Hospodina.”

Satan dostal povolenie od Boha, aby mohol Jóba skúšať. Aj to len potiaľ, že môže siahnuť na jeho majetok, nie však na neho samotného.

Tu je použitý biblický princíp ktorý učí, že buď je Boh aktívny ohľadom človeka a spravuje ho podľa svojej vôle, alebo odtiahne svoju ruku od človeka a je v tom prípade dispozícii satanovi a zlým silám. Boh sám nikdy nehreší, nekoná hriech, hriech sa mu protiví. V tomto prípade odťahuje ruku od Jóba len do miery materiálneho vlastníctva.

Po tomto dialógu, ide satan okamžite k Jóbovi, aby mohol vykonať dielo skazy. Satan sa číní a my to dnes poznáme z porekadla o Jóbovkách – Jóbových zvestiach. Jóbové deti oslavujú, spadne na nich dom so strechou a všetci zomrú v troskách. Sú zabití jeho sluhovia a ovce. Napokon Chaldejci ukoristia jeho ťavy, ktoré majú v tom čase veľkú hodnotu. Jób zostáva z minúty na minútu chudobný, osamotený, stráca svojich synov a dcéry, svoju veľkú rodinu

Keď sa toto stane bežnému človeku, stráca nádej, vieru, hromží na nebo, na ľudí, na svet, chce spáchať samovraždu, chce sa pomstiť ani nevie komu. Ale Boh pôsobí milosťou v Jóbovi, nenecháva ho na jeho zlé srdce a preto Jób vyriekne niečo, čo je viac ako obdivuhodné:

Jb 1:20-21: “Vtedy Jób vstal, roztrhol si plášť, ostrihal si hlavu, padol na zem, poklonil sa a povedal: Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa tam navrátim; Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.”

Tento postoj je nadľudský. Jób tu Boha chváli zato, že On má právo dať aj vziať, On má právo nad životom a smrťou. Nech je Boh požehnaný, lebo využil len svoje vlastné právo. Niekto si povie – waaau, iný sa zhrozí. Jób je pod Božou milosťou, inak by niečo také nikdy nevyriekol a my si musíme uvedomiť, čo to vlastne Jób hovorí.

Boh je absolútne zvrchovaný, riadi celé ľudské dejiny do poslednej sekundy a posledného atómu. Čo Boh koná je vždy dobré. To neznamená, že to nemusí byť dobré z nášho pohľadu, ale z pohľadu spásy človeka, alebo pohľadu budúcich vecí, ktoré my nevidíme.

Pastor Busch hovorí o baníkovi, ktorý prišiel v práci o nohy. Bol to majster sveta, vymetač krčiem, kartár, dedinský frajer. Po amputácii nôh sa utápal v alkohole, chlapi ho vzali raz proti jeho vôli k pastorovi, ku ktorému bol zlý a odporný, ale časom sa spriatelili, potykali si a tento baník uveril v Krista. Keď zomieral, pastor bol pri ňom. Ten baník spokojne odchádzal z tohto sveta a pastorovi povedal: ,,Ďakujem Bohu, že mi vzal nohy! Ak by to nebol urobil, nikdy by som sa o nejakého Ježiša nebol zaujímal, nikdy by som nebol spaseným a keby som dnes zomieral bez Krista, desil by som sa smrti!”

Boh vzal baníkovi nohy len preto, lebo poznal jeho životný príbeh a ukončenie života tu na zemi, čo viedlo k dobru pre tohto človeka. Ak by ho Boh nechal samého na seba, nikdy by sa nebol obrátil.

A Jób premýšľa a hovorí v tomto duchu – Boh ak niečo robí, ak niečo koná, vždy to smeruje k dobru. Boh má právo na každého človeka, lebo On je našim majiteľom, či v to niekto verí alebo neverí. Boh tak ako život dáva, si ho aj berie späť. Boh dáva život, dáva deti, dáva prácu, dáva bývanie. No rovnako toto všetko Boh má plné právo od človeka odňať. Boh dal, Boh vzal – nech je Boh požehnaný.

Sotva by sme našli väčšej viery v biblickej histórii. Jób sa Bohu nerúhal, ako satan predpokladal a to len z čírej Božej milosti. Koľkí kresťania plačú na svojimi životmi, pýtajú sa pochabo, prečo sa im stalo v živote to, čo sa im stalo?! Istotne že človek prechádza ľudskou bolesťou zo straty, ale nadto je poznanie Boha ktorý vie čo robí a prečo tak koná.

Diabol v tejto časti neuspel a preto nie je divu, že sa opäť objavuje pred Božou tvárou. Takmer ten istý rozhovor až do bodu, keď Boh opäť hovorí satanovi:

Jb 2:3: “Všimol si si môjho sluhu Jóba? Lebo nieto na zemi jemu podobného bezúhonného, úprimného a bohabojného muža, ktorý by sa stránil zlého. A ešte sa drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny nivočil.”

Satan nikdy človeka nebude obhajovať! On vždy bude hľadať chyby, vyhadzovať na oči jeho hriechy, zlyhania. Preto nie je divu, že diabol ide ďalej, ako je likvidácia materiálnych vecí a rodiny – on chce Jóbové zdravie! Preto hovorí:

Jb 2:4-5: “Kožu za kožu! Človek dá za svoj život všetko, čo má. Ale vystri len ruku a dotkni sa jeho kostí a tela, či sa ti do očí nebude rúhať!”

Tu vidíme, že aj zdravie je v Božích rukách. Ak Boh nedovolí a nedopustí choroby na človeka, človek prežije život v zdraví. Ak Boh odtiahne ruku od človeka, zdravý jedinec, ktorý športoval odrazu dostane nejakú nemoc a o krátky čas zomrie v mladom veku. My sa pýtame – prečo? Je to Božia milosť, že máme zdravie, že sa cítime dobre a nemáme nejaké veľké problémy. Tu si musíme uvedomiť závislosť na Bohu aj v tejto otázke. Boh v tomto prípade necháva voľnú ruku satanovi, nech Jóba postihne nejakou chorobu keď hovorí:

Jb 2:6: “Ajhľa, máš ho v rukách, len život mu zachovaj!”

Opäť je tam obmedzenie, že si satan nemôže robiť čo sa mu zachce. Neexistuje žiadna vec, ktorá by neprešla Bohu pomedzi prsty, všetko musí Boží úrad odklepnúť. Boží úrad odklepol chorobu, neodklepol smrť. A satan beží za Jóbom, aby ho pokoril a trýznil:

Jb 2:7: “Nato Satan odišiel spred Hospodina a Jóba ranil zhubným vredom od päty po temeno.”

Jób trpel ukrutnými bolesťami. Stratil svoju rodinu, svoje deti, svoj majetok a teraz stratil aj zdravie, bol celý posiaty od hnisavých vredov. Jób je v poľutovania hodnej pozícii. Sadol so v bolestiach do popola, vzal si črep a škrabal si boľavé rany:

Jb 2:8: “Vtedy si Jób vzal črep, aby sa ním poškrabal, sediac v popole.”

Jeho žena ho navádza, aby sa vzdal viery v Boha! Aj toto vyšlo od diabla, ktorý chcel dosiahnuť to, aby sa Jób rúhal Bohu. Jeho žena hovorí:

Jb 2:9: “Ešte sa držíš svojej bezúhonnosti? Rúhaj sa Bohu a zomri!”

Posledný človek, ktorého má Jób blízko seba, o ktorého by sa mal oprieť, o svoju vlastnú ženu, mu podhadzuje polená pod nohy a navádza ho na rúhanie sa Bohu. Preto sa Jón naštve keď hovorí:

– Aj ty vravíš ako nejaká bláznivá žena.

Hneď za tým opakuje Jób to, čo povedal hore, že Boh má právo dať, má právo vziať. Tu to pomenováva tak, že človek keď prijíma od Boha má ďakovať, ale aj keď od Boha ho zastihne nešťatie má tiež ďakovať. Preto hovorí:

– Dobré prijímame od Boha, a zlé by sme nemali prijímať?

Ako ľahko aj my ľudia prijímame dobré veci od Boha. Keď sa nám narodí dieťa, keď získame nejakú dobrú prácu, keď sa nám darí v živote finančne, aj duchovne. Len málokto za tieto veci ďakuje, málokto povie – ďakujem Bože Všemocný, že mi dávaš tieto dobré dary!

Ale beda, ak človek stratí prácu, prídu krízy do rodiny, stane sa nejaké nešťastie, zomrie niekto blízky, nebodaj dieťa – koľko rúhania sa vznesie na všetky možné strany. Spomenúť v takomto prípade Boha sa rovná tejto vete:

– Keby nejaký Boh bol, nikdy by nedopustil na mňa takéto nešťastie! Nenávidím Boha, nechcem o ňom nič počuť, neexistuje! Mám právo Ho nenávidieť!

Boh má milión dôvodov, prečo človeku vziať veci, život, rodinu, priateľov, prácu, človek nemá naopak jediný dôvod Ho nenávidieť. Človek proti Bohu neustále hreší, rúha sa od rána do večera tým, že prekračuje desatoro, prekračuje Jeho sväté nariadenia a tým postupne naplňuje pohár Božieho hnevu. Boh má plné právo vziať človeku deti, ktoré sa už ako malé rovnako rúhajú Bohu, konajú zlo od malička, nikto ich to neučí, ale oni to robia preto, lebo to vychádza z ich prevráteného srdca, z ich vnútra.

Nikto nemá právo – tým mám na mysli právny poriadok – aby sa na Boha hneval! Boh vo svojej láske stvoril človeka, dal mu talenty do života, stará sa o neho od bábätka a čo sa mu dostáva za jeho dobrotu? Opovrhovanie, zlosť, nenávisť! Boh, ktorý je tak dobrý, že dáva to najvzácnejšie čo má – svojho milovaného Syna, aby každý, kto v Neho uverí, bol spasený. Ako reaguje človek – preč s Kristom! Je to len jeden z učiteľov, podobný buddhovi! A potom prichádza hrozný, desný Boží hnev, hnev spravodlivý a oprávnený a ľudia plačú – prečo sa mi deje v živote, čo sa mi deje?

Jeden príbeh koloval po sieti o kresťanke, ktorá opustila svojho zákonného muža – nekresťana – a išla bývať za iným mužom – kresťanom, ktorého si zamilovala. Títo kresťania sa dali dohromady a veľmi sa mali radi. Z pohľadu ľudského to bolo správne, nie však z pohľadu Božieho. Tá žena zanechala svojho zákonného muža, aj keď bol neveriaci, nemala na to právo. Svoj príbeh písala na sieťach, ako si dobre s novým mužom rozumie, pritom sa snažili nevidieť to, že žijú v hriechu. Boží hnev sa naplnil, pretože obaja porušili Božie normy a ten jej nový priateľ, dostal ťažkú chorobu, pričom po čase zomiera. Ako príbeh pokračoval už nevieme, ale predpokladám, že to bolo pre túto ženu poučenie. Boh nevykonal túto vec len tak. Otázne je, či táto žena povedala – Boh dal, Boh vzal – nech je pochválený, alebo sa vzoprela Bohu a hľadala iné príčiny, ako svoj ťažký hriech. Určite mal Boh dôvod vykonať túto vec, aby to poslúžilo na jej dobro a možno aj dobro jej neveriaceho muža a Jemu na slávu.

Vo svete sa nič nedeje bez Božieho dopustenia. Akákoľvek vec sa nám udeje v bežnom dni vedzme, že sa neudiala bez toho, že by Boh o tom nevedel. Ani jeden okamžik sa neudeje bez Božej kontroly nad svojim stvorením. Mnoho krát nás Boh skúša skrze ťažké situácie a obrusuje naše správanie, znižuje nám pýchu a ego. Mnohí svätci sa radovali z ťažkostí, ktoré na nich Boh dopúšťal, lebo to brali ako Božie skúšky a nesenie svojho životného kríža, pretože život ľahký nie je.

Boh dáva skúšky, dáva aj potešenie zo skúšok. Nikdy si nesmieme myslieť, že dobré veci sú našim dielom a zlé veci dielom niekoho iného. Všetky veci má Boh pod kontrolou. On má právo nám dať dobré veci, ale aj ich vziať. My sme ľudia špatní a všetko čo dostávame, je nezaslúžený dar.

Tento príbeh nám tiež ukazuje obmedzenosť satana, ktorý môže zájsť len potiaľ, pokiaľ mu to Boh dovolí. Ak Boh niekoho ohradí, diabol je bezmocný, nemôže sa k nemu ani len priblížiť. Preto prichádza pred Boží trón a žaluje – tohto hriešnika si si ohradil, ale skús mu siahnuť na jeho rodinu, jeho zdravie, jeho koníčky, jeho prácu a uvidíš, či sa ti nebude rúhať do očí. Tu prichádza skúška a overuje sa naša viera. Boh ako dáva skúšky, dáva aj nesenie skúšok.

O tom je modlitba – kto Boha prosí o vytrvanie v skúškach, o ochranu, o štít Boží, je vyslyšaný a zvláda všetky ťažkosti života. Boh totiž neodopiera prosby tých, ktorí ku Nemu volajú. Ako sám hovorí – nikomu nepodá hada, keď ho prosí o rybu…

Amen…