Božie predzvedenie, Božia predvídavosť

Aké spory táto téma v minulosti vyvolávala! Ktorá pravda Svätého Písma však nebola príležitosťou na teologické a cirkevné zápasy? Božstvo Krista, Jeho panenské narodenie, Jeho smrť zmierenia, Jeho druhý príchod; ospravedlnenie, posvätenie a istota veriaceho; cirkev, jej organizácia, hodnostári, sústava pravidiel; krst, Pánova večera a mohli by sme spomenúť ešte množstvo vzácnych právd. A predsa spory, ktoré sa o nich viedli, nezavreli ústa verným Božím služobníkom. Prečo by sme sa teda mali vyhýbať znepokojujúcej otázke Božej predvídavosti len preto, že nás niektorí obžalujú z podnecovania nepokojov? Nechajme ostatných, nech sa škriepia, ak chcú. Našou povinnosťou je svedčiť podľa svetla, ktoré nám bolo dané.

Sú dve veci, ktoré sa týkajú Božieho predzvedenia, o ktorých mnohí nevedia: význam tohto termínu a jeho zmienka v Písme. Keďže táto nevedomosť je taká rozšírená, pre kazateľov a učiteľov je ľahké vyrukovať s prekrútením tejto témy aj pred Božím ľudom. Proti takémuto omylu je len jedna ochrana založená na viere. Lebo je potrebné modliť sa, usilovne študovať a s pokorou prijímať načerpané slovo Božie. Len tak sa opevníme proti útokom tých, ktorí nás napádajú.

Sú takí, čo zneužívajú túto absolútnu pravdu, aby zdiskreditovali a popreli absolútnu suverenitu Boha pri spáse hriešnikov. Tak, ako literárni kritici Biblie neuznávajú Božskú inšpiráciu Písma a evolucionisti Božiu prácu na stvorení, tak niektorí pseudoučitelia Biblie prevracajú Jeho predzvedenie, aby zrušili Jeho nezištné povolanie do večného života. Keď sa vysvetlí požehnaný predmet Božieho predurčenia, keď sa večná Božia voľba istých ľudí, ktorí sa majú prispôsobiť obrazu Jeho Syna, udá dopredu, nepriateľ vysiela niekoho, aby sa hádal o tom, či je táto voľba naozaj založená na Božom predzvedení.

Toto predzvedenie sa interpretuje tak, že Boh predzvedel istých ľudí, ktorí budú poddajnejší než iní a na snaženie Ducha budú reagovať ochotnejšie. Takže preto, lebo Boh vedel, že budú veriť, predurčil ich na spásu. Takáto logika je však celkom scestná. Odmieta pravdu o úplnej mravnej skazenosti, lebo argumentuje tým, že v niektorých ľuďoch je niečo dobré. Odníma nezávislosť Božiu, lebo Jeho ustanovenia by sa opierali o to, čo objavuje vo svojom stvorení.

Celkom obracia veci naruby, lebo ak povieme, že Boh predvídal istých hriešnikov, ktorí budú veriť v Krista, a preto ich predurčil k spáse, úplne tým prevraciame pravdu. Písmo potvrdzuje, že Boh vo svojej zvrchovanosti vyčlenil istých ľudí, aby boli prijímateľmi Jeho charakteristických výhod (Sk 13,48), preto určil, aby sa im udelil dar viery. Falošná teológia vytvára z Božieho predzvedenia našej viery príčinu Jeho povolania k spáse. Príčinou je však Božie povolanie. Naša viera v Krista je dôsledkom.

Skôr než v tejto očividne nepochopenej téme prejdeme ďalej, zadefinujme si niektoré pojmy. Čo znamená „predzvedenie”? Okamžitá odpoveď mnohých je „poznanie vopred”. Nesmieme sa však unáhľovať v záveroch, ani obracať k výkladovým slovníkom ako definitívnemu odvolaciemu súdu, lebo tu nejde o etymológiu použitého pojmu. My potrebujeme zistiť, ako sa toto slovo používa v Písme. Použitie akéhokoľvek pojmu Duchom svätým vždy definuje jeho význam a pole pôsobnosti. Chyba pri použití tohto jednoduchého pravidla môže za množstvo zmätku a omylov. Veľa ľudí sa domnieva, že už pozná význam nejakého slova, ktoré sa používa v Písme, a pritom priveľmi váhajú porovnať si svoje domnienky s biblickou konkordanciou. Rozvinieme

Napríklad slovo „telo”. Jeho význam sa zdá taký zrejmý, že by mnohí považovali za stratu času vyhľadávať jeho rôzne spojenia v Písme. Chvatne sa považuje za synonymum fyzického tela, preto ďalej nepátrajú. Telo však v Písme v skutočnosti veľmi často zahŕňa oveľa viac než telesné;,všetko, čo tento pojem zahŕňa, môžeme vymedziť iba starostlivým porovnávaním každej jeho zmienky a štádiom každého jedného kontextu.

Alebo si nájdime slovo „svet”. Bežný čitateľ Biblie si predstaví toto slovo ako ekvivalent ľudskej rasy a následne si mnohé pasáže, kde sa toto slovo nachádza, chybne interpretuje.

Alebo slovo „nesmrteľnosť”. Naozaj si nevyžaduje žiadne štúdium? Obyčajne je odkazom na nezničiteľnosť duše. Je však chybné domýšľať si niečo, čo sa týka Božieho slova. Ak si dá čitateľ námahu a pozorne preskúma každú pasáž, kde sa nachádzajú slová „smrteľný” a „nesmrteľný”, bude jasné, že tieto slová sa nikdy neaplikujú na dušu, ale vždy na telo.

To, čo sme teraz povedali o „tele”, „svete” a „nesmrteľnosti” sa dá rovnako aplikovať aj na pojmy „poznanie” a „predzvedenie”. Nepredstavujme si, že tieto slová neznamenajú nič viac než jednoduché poznávanie, ale pozorne uvažujme nad rôznymi biblickými miestami, na ktorých sa objavujú. Slovo „predzvedenie” sa v Starej zmluve nenachádza. „Poznanie” sa tam však objavuje často. Keď sa tento pojem používa v spojení s Bohom, často znamená dívať sa na človeka s priazňou, nielen vo význame poznávania, ale aj oddanosti skúmaného predmetu alebo osoby.

„Poznám ťa podľa mena” (2M 33,17). „Priečili ste sa Hospodinovi odo dňa, čo som vás poznal” (5M 9,24). „Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa” (Jer 1,5). „Ustanovili si kniežatá, ale bez môjho vedomia” (Oz 8,4). „Len vás som si vyvolil zo všetkých čeľadí zeme” (Am 3,2). V týchto pasážach „poznal” znamená buď „miloval” alebo „vyvolil”.

Podobne sa slovo „poznať” v rovnakom význame, ako v Starej zmluve často, používa aj v Novej zmluve. „Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal” (Mt 7,23). „Ja som dobrý pastier. Poznám svojich a moji poznajú mňa” (Jn 10,14). „Ak však niekto miluje Boha, toho pozná Boh” (1K 8,3). „Poznal Pán tých, ktorí sú jeho” (2Tim 2,19).

Slovo „predzvedenie”, ako sa používa v Novej zmluve, je menej nejednoznačné, ako je to v prípade jeho jednoduchého tvaru „poznať”. Ak pozorne študujete každú pasáž, v ktorej sa nachádza, zistíte, že je sporné, či sa odvoláva na číre vnímanie udalostí, ktoré sa ešte len majú stať. Skutočnosťou je, že predzvedenie sa v Písme nikdy nepoužíva v spojení s udalosťami alebo skutkami; ale vždy sa odvoláva na osoby. Sú to osoby, o ktorých Boh povedal, že ich „predzvedel” a nie ich skutky. Dokážeme to tak, že budeme citovať každú pasáž, kde sa tento výraz nachádza.

Prvý sa objavuje v Skutkoch apoštolov 2,23: „A tohto muža, vydaného na základe určeného Božieho zámeru a predzvedenia, ste vy zmámili tým, že ste ho rukou zločincov pribili na kríž.” Veľká pozornosť, ktorú venujeme štylizácii tohto verša ukazuje, že apoštol nehovorí o Božom predzvedení skutku ukrižovania, ale o ukrižovanej osobe: „A tohto muža (Krista), vydaného…”

Druhý je v Liste Rimanom 8,2930: „Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.” Dobre zvážte tu použité zámeno „on”. Nehovorí sa tu o tom, čo Boh poznal vopred, ale koho predurčil. Nejde o odovzdanie ich vôle, ani o vieru v ich srdciach, ale o osoby ako také.

„Boh nezavrhol svoj ľud, ktorý vopred poznal” (R 11,2). Ešte raz uvádzame jasný odkaz na osoby a výhradne na osoby.

Posledná zmienka je v 1. liste Petrovom 1,2: „…ktorých Boh Otec vopred poznal”. Kto sú tí vyvolení podľa predzvedenia Boha Otca? Predchádzajúci verš nám hovorí, že odkaz sa vzťahuje na „žijúcich ako cudzincov”, napríklad v diaspóre, vo vyhnanstve, na veriacich židov. Preto sa tento odkaz vzťahuje na osoby a nie na predzvedené skutky.

Teda, aké je zázemie vo svetle týchto pasáží (a viac ich nie je), Písma, aby mohol niekto povedať, že Boh „predzvedel” skutky jedných, napríklad ich „ľútosť a vieru” a na základe týchto skutkov ich vyvolil pre spásu? Odpoveď je: žiadne. Písmo nikdy nehovorí o ľútosti a viere, že ich Boh predzvedel alebo pozná vopred. Pravdupovediac, po celú večnosť On naozaj vie, že niektorí budú ľutovať a veriť, a predsa to nie je to, čo Písmo spomína ako predmet Božieho predzvedenia. Toto slovo sa jednoznačne vzťahuje na Božie predzvedenie osôb; potom teda „za vzor zdravých rečí majme to, čo sme počuli” (2Tim 1,13).

Ďalej chceme upozorniť najmä na to, že prvé dve vyššie citované pasáže jasne poukazujú a nepriamo učia, že Božie predzvedenie nezdôvodňuje a namiesto toho, aby ešte niečo bolo za ním, ju predchádza niečo, čo je Jeho vlastným zvrchovaným ustanovením. Kristus bol „vydaný na základe (1) určeného Božieho zámeru a (2) predzvedenia” (Sk 2,23).

Jeho zámer alebo ustanovenie bolo založené na Jeho predzvedení. Tak je to aj v Liste Rimanom 8,29. Tento verš začína slovkom „lebo”, čo nám napovedá, aby sme sa obzreli späť za tým, čo je hneď predtým. Čo teda hovorí predchádzajúci verš? „Všetky veci slúžia na dobro tým … ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.” Božie predzvedenie je teda založené na Jeho „predsavzatí” alebo ustanovení (pozri Ž 2,7).

Boh pozná vopred, čo bude, lebo to On ustanovil. Obrátené poradie, čiže zapriahnutie voza pred koňa, je v Písme preto, aby sa potvrdilo, že Boh si vyvoľuje, lebo ľudí pozná vopred. Pravdou je, že pozná vopred, lebo už si vyvolil. Takto sa odstraňuje dôvod povolania z viditeľnej stránky stvorenia a umiestňuje sa na samotnú zvrchovanú Božiu vôľu. Boh si zaumienil, že si vyvolí istých ľudí nie preto, že je v nich alebo od nich niečo dobré, či už je to prítomné alebo predzvedené, ale výhradne pre svoju vlastnú radosť.

Prečo si vybral práve týchto, nevieme. Môžeme len povedať: „Áno, Otče, tak sa ti to zaľúbilo” (Mt 11,26). Úplne pravdivé v liste Rimanom 8,29 je to, že pred založením sveta si Boh vyvolil istých hriešnikov a určil ich na spásu (2Tes 2,13). Vyplýva to z posledných slov verša „…tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna”. Boh nepredurčil tých, o ktorých predzvedel,, že sú podobní. Naopak tých, ktorých predzvedel (miloval alebo vyvolil), predurčil, „aby boli podobní obrazu jeho Syna”. Ich podobnosť s Kristom nie je dôvodom, ale následkom Božieho predzvedenia a predurčenia.

Boh si nevyvolil žiadneho hriešnika preto, že predzvedel jeho vieru, a to z jednoduchého, no dostatočného dôvodu, totiž preto, že žiadny hriešnik nikdy neverí skôr, ako mu Boh dá vieru; práve tak, ako žiadny človek nevidí, kým mu Boh nedá zrak. Zrak je Boží dar, videnie je dôsledkom toho, že používam Jeho dar. Takže viera je Boží dar (Ef 2,89). To, že verím, je dôsledkom toho, že používam Jeho dar. Keby bola pravda, že Boh si vyvolil niektorých, aby boli spasení, lebo v stanovenom čase budú veriť, potom by sa z uverenia stal záslužný skutok. V takom prípade by mal spasený hriešnik dôvod „vychvaľovať sa”, čo však Písmo dôrazne popiera (Ef 2,9).

Božie slovo je istotne dostatočne jasné v učení, že viera nie je záslužným skutkom. Potvrdzuje to skutočnosť, že kresťania sú ľuďia, „čo vďaka milosti uverili” (Sk 18,27). Ak teda uverili „vďaka milosti”, na uverení nie je nič záslužné; ak niet zásluhy, nejestvuje dôvod ani príčina, ktorá by Boha prinútila vybrať si ich. Nie, Božia voľba nepochádza z ničoho v nás alebo z nás, ale z Jeho vlastnej zvrchovanej radosti. Ešte raz čítame o „zvyšku podľa vyvolenia z milosti” (R 11,5). Je to dosť jasné.

Vyvolenie samo osebe je z milosti a milosť je nezaslúžený prejav priazne, niečo, na čo sme si u Boha neuplatňovali nijaký nárok.

Je pre nás veľmi dôležité, aby sme na Božie predzvedenie mali jasný a biblický pohľad . Mylné koncepcie s týmto spojené vedú nevyhnutne k myšlienkam, ktoré Ho najviac zneucťujú. Populárna myšlienka Božieho predzvedenia je vcelku neprimeraná. Boh nielenže pozná koniec od počiatku, ale od počiatku aj všetko naplánoval, stanovil a predurčil. A tak, ako z príčiny vyplýva dôsledok, tak aj Boží zámer je základom Jeho schopnosti predzvedieť.

Ak je teda čitateľ skutočný kresťan, je to tak preto, že si ho Boh vybral v Kristovi ešte pred ustanovením sveta (Ef 1,4), nie preto, že predzvedel, že bude veriť, ale jednoducho preto, že to tak chcel; vybral si vás bez ohľadu na vašu prirodzenú nevieru. Ak je to tak, celá sláva a chvála patrí iba Jemu. Niet dôvodu pripisovať si nejakú zásluhu. Uverili ste „vďaka milosti” (Sk 18,27), a to preto, že vaše prvé vyvolenie pochádzalo „z milosti” (R 11,5).