Iba v Ježišovi je možné vidieť Boha. Nie bez Neho, nie v Taovi, buddhovi, Mohamedovi…

J 14:8: “Povedal Mu Filip: Pane, ukáž nám Otca, a postačí nám to.”

Filip mal skreslené predstavy o Pánovi Ježišovi. On Ježiša oddeľoval od Boha. Myslel si, že Boh je kdesi v nebi a Ježiš tu na zemi, ako posol, ako obyčajný (i keď trochu neobyčajný) človek. Mnohé sekty rovnako zmýšľajú ako Filip. Oddeľujú Ježiša od Boha Otca. Ježiš im, ako aj Filipovi odpovedá:

J 14:9: “Ježiš mu riekol: Taký dlhý čas som s vami, a nepoznal si ma, Filip? Kto mňa videl, videl Otca. Akože môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?”

Kto Ježiša videl, Boha videl, kto Ježiša vidí, Boha vidí, kto sleduje ako Ježiš koná, rozpráva, učí – Boha vidí konať, rozprávať a učiť. Nie je divu, že cirkev ustanovila Trojicu, kde Boh je jeden, ale v Troch osobách – v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom.

Nielen kresťanské sekty nevidia Boha v Kristovi, kde oddeľujú Syna a Otca, ale aj iné náboženstvá a viery. Židia Krista odmietli. Aj keď bolo mnoho židov, ktorí uverili, veď všetci apoštoli boli židia – drvivá väčšina židov, v Krista neverí podnes. Ba dokonca sa stavajú ku Kristovi, ako k falošnému mesiášovi, opovrhujú Ním a posmievajú sa z Neho. Oni zostali pri Bohu starozákonnom, ktorý bol skrytý, zahalený, nedostupný. Tým pádom, že Boha nepoznajú v Kristovi, samých seba ochudobnili o Božie poznanie a preto majú viac predstáv o Bohu, ako skutočností. Ak by sme nemali nový zákon, Boh by bol pre nás zvláštny, možno viac prísny a spravodlivý, čo sú zaiste Božie dokonalé vlastnosti, no menej by sme poznali Boha ako Otca milostivého a milosrdného.

Pokiaľ židia poznajú Boha ako prísneho Sudcu, naproti nim mnohí kresťania padli na opačnú stranu a Boha považujú len za láskavého Otca. Musíme sa vystríhať oboch týchto krajností, pretože Boh zostáva spravodlivým a prísnym, zároveň je aj milosrdný Otcom pre vyvolených.

Tým, že židia odmietli Krista, odmietli zároveň Boha. Písmo ide totiž ďalej, kde sa Boh nielenže zjavuje vo svojom Synovi, On dáva aj spásu len v Svojom Synovi. A to je posun od starej zmluvy k novej. Nie je možné byť spasený zo starej zmluvy, ktorá je postavená na skutkoch, teda na výkone človeka. Nová zmluva všetky skutky vkladá na Ježiša, čím sa spása prenáša z človeka, na Božieho Syna. Preto čítame tieto verše:

J 14:6: “Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.”

Tu stará zmluva bola naplnená v Synovi! Aj keď mnohí starozákonní svätí boli spasení – nie zo svojich skutkov – ale z viery v zasľúbenia, ktoré Boh dal, zvlášť z viery v Mesiáša, ktorý príde. Príchodom Krista – Mesiáš – končí nejasnosť a nevedomosť, pretože Boh vkladá spásu skrze svojho Syna, ako čítame v hornom verši. Preto nie je možná spása mimo Krista! Ježiš povedal:

J 10:9: “Ja som dvere. Keď cezo mňa vojde niekto, bude spasený; vojde i vyjde a nájde pastvu.”

Náboženstvá sa nazdávajú, že si spásu môžu kúpiť svojim životom, teda svojimi skutkami. Ale Boh určil spásu inak – Jeho Syn si spolu s ľuďmi sadá na lavicu obžalovaných a všetky tresty, ktoré by im Boh naparil ako pokutu za ich hriešny život, berie Ježiš na seba miesto nich.

Boh vie aké utrpenie je vo svete, aký je život ťažký, aké to je mať bolesti, choroby, starnutie, smrť a preto spolu s človekom, v Kristovi prechádza týmto svetom, v týchto strastiach, až na Golgotský kríž.

Tu sa ukazuje oveľa plnšie poznanie Boha, ako bolo zaznamenané v starej zmluve. Pokiaľ v starej zmluve bol Boh oddelený od človeka, ktorý hľadel z neba na ľudské skutky a hľadal chyby v konaní každého človeka, v novej zmluve Boh kráča po zemi, spolu s človekom, v ľudskom tele.

Dnes je veľa kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že spasenie je možné mimo Krista. To vychádza z nesprávneho predpokladu, že človek si zaslúži spásu svojim životom – teda skutkami. Ak je to tak, potom sa Kristus stáva iba jedným z mnohých učiteľov minulosti, ktorí tiež učili učenia, ako byť lepším človekom. Preto nie je divu, že kresťania prepadli klamstvu keď veria, že aj buddhisti, hinduisti, moslimovia, židia, ezoterici, a mnohí iní ľudia budú spasení preto, lebo sa snažia podľa vzoru svojich vodcov, žiť ľudskejšími životmi.

Mnohí ľudia hovoria o Kristovi ako o veľkom mužovi a učiteľovi, hovoria, že veria v boha, čím nemyslia nič iné, že ich bohom je iba vlastná predstava boha, ktorá nie je v ničom totožná s Bohom Hospodinom, ktorý sa zjavil v histórii tohto sveta a zápis Jeho činnosti je zaznamenaný v písme.

Veriť v Krista, ako veľkého učiteľa je pekné, ale nie spasiteľné. Veriť v Krista ako v Toho, ktorý nám sňal všetky hriechy, za nás odžil spravodlivý život, za nás sa posadil na ľavicu odsúdenca, za nás zomiera na kríži, kde znáša Boží hnev miesto nás – to je viera ktorá spasí. Ale ak židia Krista odmietajú, odmietajú spásu. Ak iné náboženstvá hovoria len o dobrom učiteľovi, spásu si nechávajú vo vlastných rukách, minuli sa s ňou.

Záverom si preto pripomeňme neotrasiteľnú pravdu – spása nie je v našich rukách, nie je v nejakej inštitúcii, dokonca nie je primárne ani v cirkvi. Spása nie je v našich skutkoch, našich silách, našich výkonoch. Spása nie je v dodržiavaní určitých modlitieb, v rituáloch, v naučených pobožnostiach. Spása nestojí v žiadnom človeku, v buddhovi, Mohamedovi, Krišnovi, Taovi, Konfúciovi – ale spása stojí len a len Bohočloveku – Kristovi Ježišovi.

Sk 4:12: “A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno (okrem mena Ježiš) pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.”