Keď z reformácie začali ťažiť sekty

Hlavný teológ Augsburského vyznania Melanchton bol nešťastný. Pokiaľ boj Luthera bol bojom za očistenie cirkvi od bludov, návrat k učeniu cirkvi všetkých časov, zvlášť prvých koncilov, na druhej strane čakajú v zákutí ľudia, ktorí vycítili príležitosť presadiť sa, vznikajú svojvoľné výklady Písma – nie podľa múdrosti cirkvi – lež podľa vlastného osobného výkladu jednotlivca. Miesto jedného a jednotného učenia, na ktoré apeloval Pavol, prichádzajú sektári s prevratným učením, ktorí zavrhujú celú cirkev, zavrhujú prvotné šírenie sa evanjelia na mučeníckej smrti, zavrhujú všetky vyznania a koncily, vrátane ranných.

V tejto veci boli reformátori prekvapení, ako rýchlo sa začali objavovať herézy a nové učenia, aké svet nepoznal, len na základe toho, že si niekto sám, svojvoľne, bez cirkvi, povedal a ustanovil, ako on chápe nejaké verše z písiem a toto svoje učenie predával ako pravdu. Melanchton iba bedákal, že keby bol vedel, koľko svojvoľníckych siekt vznikne, nebol by sa do reformácie púšťal.

O čom reformácia bola? Reformácia bola o skúmaní dobrého učenia čo bolo v cirkvi a likvidácii zlého učenia. Hlavnými rysmi reformácie bol správny výklad Nicejského vyznania, za ktoré bojoval Atanáz, čo stál proti cirkvi svojho času, ktorá sa stala Ariánskou, musel sa skrývať v lesoch pred nevraživosťou sektárov, ktorí prenasledovali pravých kresťanov. To je totiž prvotný znak každého sektára – nevraživosť, lebo tam chýbajú dary Ducha Svätého – láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Títo sektári v dobe Atanáza, sa vyznačovali hašterením, dokazovaním svojej pravdy, ktorá stála proti cirkvi.

Reformácia veľmi dobre poznala tieto ranno-kresťanské boje a preto aj ona sa postavila na Nicejské vyznanie, Atanázovo vyznanie a nebol žiaden reformátor, ktorý by sa postavil proti, alebo tieto vyznania zavrhol, ako to robili sekty v tom istom čase. Reformátori pozorne skúmali spisy cirkvi, Písmo Sväté a chceli opäť zaviesť jednu vieru, ako to učil Pavol:

Ef 4:5: “Jeden Pán, jedna viera, jeden krst…”

Chvála Pánovi sa viera v Európe ustálila, z drobnými odchýlkami, kde sa len v malom od seba odlišovali jednotlivé denominácie. Hlavným rysom zostávali staré vyznania. K nim sa pridávali učenia o vyvolení – predestinácii, predurčení človeka k viere. Pokiaľ luteránska strana zastávala akúsi strednú cestu, mnohí kresťania mali problém prehltnúť toto uspokojujúce učenie, Kalvín povedal nahlas to, čo sa Luther bál vysloviť, čo celkom nevyslovoval ani Augustín, i keď tomu veril.

Už v čase Augustína bola táto téma ťažkou, a predsa dva koncily (Kartágo a Efez), potvrdili Augustínovo učenie ako správne. Augustín hlásal jednoduchú vec – Daj mi Bože to, čo odo mňa chceš, aby som to konal. Touto vetou Augustín jasne deklaroval totálnu zvrchovanosť Boha a svoju závislosť na Ňom. Svojich žiakov učil, že nech sa nikdy nevzdajú učenia o vyvolení, ktoré je tak veľmi potešujúce, pretože vedel, že cirkev túto hlavnú doktrínu Pavla, veľmi ľahko môže stratiť, čo sa aj stalo.

Po reformácii zasadala Dortská Synoda (1618-1619), ktorá bola posledným koncilom – nie už katolíckym – lež protestantským. Pokiaľ katolíci sa totálne vzdali učenia o spasení z viery na Tridentskom koncile, protestanti slávili úspech na Dortskej Synode, ktorá ustanovila učenie o vyvolení, predestinácii, ako správne.

A tu sa niekde ukazuje učenie siekt, ktoré sa radi oháňajú Písmom, ale učenia o predestinácii –  teda o tom, že je to Boh, ktorý si vyvolil svoj ľud, daroval im spásu, pre nich bol Kristus ukrižovaný – nedokážu zniesť. Napriek tomu, že toto učenie je tak jednoznačné v písmach – vo všetkých dobách sa sekty vyvolenia desili! Jehovisti, Adventisti, Arminiáni, Ariáni, Pelagiáni a mnohí ďalší – pre nich je toto učenie neprijateľné!

Katolícka cirkev aj vďaka tomu, že sa stala pelagiánskou, poťažme – semipelagiánskou, tiež stratila vieru a vybrala sa cestou ľudských skutkov, ktoré jasne stoja proti milosti a vyvoleniu, preto nie je divu, že ich viera stojí vo veľkej miere na sviatostiach. Je jednoduché veriť, že človek bude spasený zo svojho života, ako veriť, že človek je spasený len vďaka milosti, z toho, že Boh sa zmiloval, že jednotlivec nemá na tom žiaden podiel, zásluhu, jednoducho nič, čo by mohlo prispieť k jeho obráteniu a viere.

V tomto Duchu vznikali mnohé denominácie, ktoré si zachovali učenie cirkvi a prekukli heretikov, ktorí s bibliou v ruke hlásali svojvoľné učenie, svojvoľné výklady, svojvoľné odhaľovanie proroctiev, ale vyvoleniu odporovali.

Dalo by sa povedať, že cirkev išla asi v takomto slede – Apoštolská cirkev s Pavlovým učením o spasení z viery a predurčení, ranná cirkev, kde sa nachádzajú spisy o predurčení, potom cirkev upadá do humanizmu, kde je na človeku, či prijme alebo neprijme Spasiteľa, pokiaľ sa neobjavuje v 4 storočí Augustín, ktorý opäť vracia toto učenie do cirkvi a cirkev z neho nejaký čas čerpá, ale postupným úpadkom stráca toto učenie, dnes katolíci stoja proti Augustínovi, i keď ich koncily ich usvedčujú z omylov.

V dejinách sa po prvotnej reformácii objavujú vynikajúci Puritáni, ktorí boli milovníkmi Krista a milovali ho práve na základe učenia o vyvolení, ktoré bolo pre nich sladkým medom. Ibaže Puritáni krstili aj deti, tak sa rozdelili a vznikla nová vetva – baptisti, od slova krst. Baptizmus začínal upadať, keď sa objavuje na scéne Spurgeon, o ktorom sa hovorí, že bol posledným Puritánom a on vystupuje od baptistov, pretože začínajú strácať tak vzácne doktríny o vyvolení. Nie všetci baptisti tak skončili.

Neskôr vzniká názov – evanjelikáli, ktorí zachovávajú učenie cirkvi, zachovávajú vyvolenie. Dnes toto učenie zachovávajú takzvaní – reformovaní biblickí kresťania. Teda tá šnúra by sa v skratke dala popísať asi takto: Apoštoli, Pavol, ranná cirkev, Augustín, Lurher, Kalvín, Puritáni, Baptisti, Evanjelikáli, Reformovaní.

V tejto šnúre nájdeme všetky prvky, ktoré cirkev odhalila a zachovala – Trojicu, Božstvo Krista, tisícročné kráľovstvo ako dobu cirkvi (dnes mnohí upadajú no nového učenia o doslovných 1000 rokoch), (v oblasti krstu to jednoznačné nikdy nebolo, rovnako ako v otázke večere Pána), predurčenie, vyvolenie, nesmrteľnosť duše, večné nebo a peklo, spasenie z viery, konanie skutkov na základe viery – robím dobré skutky preto, lebo som spasený – nie že budem spasený, úplná skazenosť človeka, zvrchovanosť Boha, úcta k desatoru a jeho výklad.

Čomu sa táto šnúra kresťanov vyhýba je – emotívna viera, zjavenia, letničné a charizmatické výlevy, prorokovanie o konci sveta (tým sú sekty najznámejšie), výklad časov a proroctiev, ktoré sa nedajú vyložiť predom, lež sa dajú dokázať prešlým časom. Aj tisícročné kráľovstvo, ktoré má nastať po príchode Krista, nepatrí k tejto šnúre, ale je odklonom od zdravého učenia, pretože ide o dohad, domnienku veľmi podobnú k učenie siekt.

Tak cirkev spoznávala medzi protestantmi mnohých heretikov, ktorí sa ukazovali častokrát ako požehnaní Bohom, ale čas a Pán odhalil ich zámery, i keď stihli zviesť mnoho ľudí a konajú tak podnes.

Veľmi málo sekty pracujú na svojom posväcovaní, ich členovia sú zväčša vetešníci – teda ľudia – ktorí chcú veľa vedieť, poznať, zaoberať sa svetom. Nie len chcú vedieť veľa o výstrelkoch vo viere, ktoré nejaký kutil vytvoril, ale aj o novotách vo svete a spájať tieto svetské novoty s Písmom. I keď Pán karhal židov zato, že vedia rozpoznať či sa blíži búrka a nevedia rozpoznať časy, predsa toto zmýšľanie v človekovi len zostalo, pretože naozaj nedokáže nikto rozpoznať časy, všetky predpovede a ,,jasné znamenia” zlyhali. Čo Pán od kresťanov vyžaduje je to, aby žili tak, akoby mal dnes nastať koniec sveta, aby boli vždy pripravení, zložiť účet.

Tým účtom nie sú skutky, lež viera. Ale aká je to viera, keď títo ľudia, stoja v tretej pôde z podobenstva o pôde štvorakej – kde na jednej strane hovoria – Pane, Pane, no na druhej strane ich svet dusí, svet milujú, k svetu sa utiekajú a starosti dávajú viac na plecia známym, svetu, inštitúciám, ako Bohu?! Milujú svoje autá, mobily, hry, počítače, elektroniku, jednoducho zbytočnosti tohto sveta.

Boh nehovorí, že sú tieto veci primárne zlé, ako písmo učí o peniazoch. Ani peniaze nie sú zlé, lež milovanie peňazí je zlé, rovnako ako milovanie týchto márnych hračiek je zlé. Ak peniaze využívame na Božiu slávu, je to v poriadku, rovnako ako keď využívame počítač, alebo fotoaparát, ktorým ukazujeme krásy sveta, ktorý Boh stvoril.

Sekty vždy mali problém s vrúcnou a hlbokou modlitbou, kde by zabudli sami na seba. Miesto hašterenia a dohadovania sa, učiť sa pokore a poddajnosti, miesto odsudzovania, modlenie za iných ľudí, miesto konania zbytočných vecí, pomoc blížnemu. Dokazujú síce vieru na rohu ulíc, keď sa rozložia zo svojimi časopismi, alebo chodia po domoch, ale keď sú sami pred Bohom, nevedia čo a ako sa k Nemu prihovoriť, pretože pred Ním sa nedá hrať divadlo.

Božie slovo nám ale dáva poznanie, ako odhaliť týchto na oko kresťanov. Pavol píše:

1Tm 4:1-3: “Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých, falošných učiteľov, ktorí majú biľagované svedomie, zabraňujú ženiť sa (a prikazujú) zdržiavať sa pokrmov, ktoré Boh stvoril, aby ich s ďakovaním požívali veriaci a tí, čo poznali pravdu.”

Tu sú znaky, ktoré Pavol spomína: budú mať biľagované svedomie, alebo na ňom budú mať znak, cejch, ktorý značí, že patria svetu a milujú svet, ich srdce nemá Krista na tróne ako prvého z prvých. Zabraňujú sa ženiť. Tu sa dajú zahrnúť aj katolíci, ale aj iné sekty prikazujú celibát. Zdržiavanie sa pokrmov. Pavol píše, že všetko človek môže jesť, okrem mäsa obetované modlám a to pozor – ale ak nevie, že to mäso je obetované modlám – nie je to hriech. Ale títo ľudia budú odporúčať čo a ako jesť, ako sa stravovať a to len kvôli výstrednostiam. Verš pokračuje:

1Tm 4:4-5: “Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré, a nič nie je na zavrhnutie, čo ľudia prijímajú s ďakovaním, lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou.”

Všetko čo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou, je dobré. Dnes je rozšírené u siekt učenie, že vianoce sú zlé, lebo to boli pohanské sviatky, lebo sú tam krátke dni atď. Pavol tu ale jasne píše – ak sa tieto dni posvätia Božím slovom a modlitbou, neexistuje že by sa našiel kresťan s Duchom Svätým ktorý by povedal – toto je špatné. Ale títo ľudia, vetešníci, zháňajú správy a novinky zo sveta, aby mohli byť väčšími kresťanmi ako Kristus. Nemajú istotu spasenia a preto nie sú svetlami, lež sa boja tmy. Čo je to za kresťanov, ktorí sa desia tmy?

Takíto ľudia dokážu nakaziť veľkú časť kresťanov, ktorí odložia pobožnosť a vrhnú sa do víru poznania. Čože však osoží poznanie, bez bázne Božej, píše jeden kresťan vo svojej knihe. Čo aj keby si vedel celú bibliu spamäti, čo ti to osoží, ak nemáš Ducha, ktorý ti vyloží učenie cirkvi?! A Pavol píše: bez lásky som len duniaci zvon.

Jehovisti a Adventisti sú najzjavnejším príkladom siekt, ale sú aj ľudia skrytí, ktorí síce hovoria že nepatria k týmto spolkom, ale veria v to isté falošné učenie, majú toho istého ducha.

Kresťan má zavrhnúť svet, zavrhnúť vetešníctvo, zháňanie sa za poznatkami, pozorovanie sveta a spájanie Písma so svetom. Kresťan sa má naopak oddeliť od sveta a nezaujímať sa o svetské cesty, pretože tie ho zvedú do svetáctva a miesto učenia sa pobožnosti, pokory, skromnosti, tichosti – sa stane skôr krikľúňom, ktorý má čo do všetkého povedať, lebo je plný pýchy a egoizmu.

Písmo nemáme len čítať, ale ho pretavovať do svojho života. Miesto preklínania a posmievania sa politikom, sa máme za nich modliť a dobrorečiť im a nielen im, ale všetkým ľuďom. Pavol ich prezrel keď napísal:

2Tm 3:5: “Budú sa tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať. Aj od tých sa odvracaj.”

Ďakujme za cirkev, ďakujme za všetkých našich predkov, ktorí bojovali boje viery a Boh im dal víťazstvo na posilnenie, ako aj nám. Ďakujme a vážme si rannú cirkev, mučenícku, ktorá na krvi rozsievala evanjelium mnohým národom. Ďakujme za pravdy – ktoré heretici chceli zničiť lebo posluhovali satanovi – ktoré my dnes môžeme vyznávať, ako je napríklad Svätá Trojica. Neodkláňajme sa od cirkvi všetkých časov, vezmime niť, ktorá začína u Apoštolov, prechádza velikánmi svojej doby a učme sa od nich, ako milovať Krista. Učme sa pokore a tichosti, pretože ľudské srdce ak má potravu vetešníctvo, stáva sa pyšným a nadutým. Boh nám pomáhaj… Amen…

Reklamy