Nesmrteľnosť duše – obrana proti herézam Jehovistov, Adventistov a im podobne zmýšľajúcich

Sekty učia učenie, že duša je pominuteľná, teda nie je večná. Toto učenie zastávajú dnes tiež ateisti, pritom aj inoverci vedia, že duša opúšťa telo a má vedomie. Z čoho pramení toto špatné učenie? Títo bludári chcú ochrániť Boha, pretože Boh – láska, by predsa neposlal ľudí do pekla, do ohnivého jazera. Tento Boh láska síce vykoná patričný trest na tých, ktorí neuverili Kristovi, ale večné tresty? To určite nie! Týmto nielenže Boha neobraňujú, ale porušujú nespočet doktrín o Božej zvrchovanosti, Božom práve, spravodlivosti a tak robia z Boha deduška na obláčiku, ktorý to až tak vážne nemyslí s tou odplatou za hriech. Poďme sa pozrieť do Písiem.

Aké karty majú sekty rozdané? Veľmi zlé, dá sa povedať, že tie najnižšie. Jehovisti sa radi schovávajú za pojmy – kresťan, Kristovec, biblista – no stoja na vode a herézach, kde ich neodsudzuje svet, ako si oni nesprávne o sebe myslia, lež ich odsudzuje samotné Písmo a Duch svätý. Oni totiž keď hlásajú herézy, ostro za nimi stoja sa a potom sa utešujú veršom – že ich svet bude nenávidieť a preto sú na správnej strane. Ich ale svet neodsudzuje, lež Boh ich odsudzuje, ktorého nepoznajú a poznať nechcú, pretože učenie o smrteľnej duše, stojí celé proti Bohu a jeho Svätosti.

Pozrime sa na ich zlé karty ktorými chcú hrať. Na strážnej veži ich máme všetky pohromade.

„Duša, ktorá zhreší, tá zomrie.“ (Ezechiel 18:4, Katolícky preklad)

Starý zákon je len hmlou naproti novému zákonu a preto postavme proti tomuto nejasnému Ezechielovmu výroku, samotného Pána Ježiša Krista ktorý hovorí:

Mt 10:28: “A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.”

Pán Ježiš tu hovorí, že človek nemôže zavraždiť dušu. Vrah vás môže len zabiť, ale vaša duša je večná, preto sa kresťan nemá báť o telo, lež o dušu. Koho sa máme báť je Boh, ktorý síce dušu nezabije, lež ju zatratí v pekle.

Jehovisti by vás veľmi radi chceli oklamať slovnou hračkou, že zatratenie je zánik, absolútna smrť, čo nie je pravda. Ježiš totiž povedal:

Mt 25:46: “A títo pôjdu do večného trápenia, ale spravodliví do večného života.”

Títo – teda odsúdenci – pôjdu do večného trápenia, nie do večného pokoja, neexistencie po smrti. Neuhasiteľný oheň spomína Pán v súvislosti s trestom, ktorý podstúpia tí, ktorí nemali vieru. Pán hovorí:

Mk 9:43-44: “A keby ťa pohoršovala tvoja ruka, odtni ju; lepšie ti je vojsť do života bezrukému, než aby si mal dve ruky a odišiel do pekla, do toho neuhasiteľného ohňa, kde ICH (tých ktorí neuverili) červ nezomiera, a oheň nehasne.

Ale vráťme sa naspäť. Židia nemali presnú predstavu o posmrtnom živote. Drvivá väčšina verila, že po smrti človek zaspí a bude prebudený na deň súdu. Ezechiel tiež vychádza z tohto konceptu a nie inak premýšľali Saduceji. Tí pokúšali Ježiša, pretože neverili nielen vo večnosť duše ako Jehovisti, oni neverili ani v zmŕtvychvstanie. Ježiš ich odbil tým, že blúdia a NEPOZNAJÚ PÍSMA. Jehovisti rovnako nepoznajú Písma, napriek tomu, že ich študujú a čítajú. Bez Ducha Svätého, je biblia len mŕtva litera, ako píše samotné Písmo o sebe. Ježiš im hovorí:

Mt 22:31-32: “O zmŕtvychvstaní či ste nečítali, čo vám povedal Boh, ktorý hovorí: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov. Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.

Vráťme sa k Ezechielovi: „Duša, ktorá zhreší, tá zomrie.“

Jehovisti keďže opovrhli cirkvou Kristovou a nemajú Ducha sa nazdávajú, že slovo zomrieť, je absolútny zánik! Slovo smrť sa ale vzťahuje len na telo, nie na dušu! Ak sa o smrti hovorí v súvislosti s dušou, tak to znamená, že taká duša je neobrátená, neznovuzrodená, nepozná Boha, je mŕtva v hriechoch”! Preto Pán Ježiš hovorí Nikodémovi:

J 3:3: “Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie.”

Nikodém sa diví rovnako ako Jehovisti, pretože si myslia, že ich duch, psyché, alebo duša je živá teraz v tele pokiaľ žijú. Ale Pán hovorí, že duša ktorá je v tele, je mŕtva (od narodenia) a preto sa musí znovu narodiť. To neznamená, že duša zanikla, ale smrť v súlade s dušou znamená, že duša je mŕtva v hriechoch, nie že by neexistovala – nebola.

Jedna Jehovistka sa divila, že nechápe tomu, čo znamená zmŕtvychvstanie – pretože podľa zlej koncepcie ktorú prijala si myslí, že človek po smrti je mŕtvy a preto mŕtvy človek musí vstať zmŕtvych. Keby poznala učenie cirkvi podložené písmom, tá nehovorí o smrti duše, lebo smrť duše je nezmyslom, ale o smrti tela, ktoré vstane zmŕtvych. Preto krédo, ktoré aj reformácia vyložila dopodrobna ako vynikajúce učenie starej cirkvi hovorí – verím vo vzkriesenie tela – nie duše!

Ďalší blud Jehovistov je v tomto verši: „Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou [po hebrejsky nefeš].“ (1. Mojžišova 2:7)

Tento text nič nehovorí o nesmrteľnosti duše. Boh stvoril človeka na svoj obraz. To znamená, že mu dal múdrosť, aby mohol spravovať našu zem, dal mu múdrosť aby mohol vymýšľať nové veci na uľahčenie si života a dal mu dušu, ducha, psyché, ktorá je síce stvorená, má počiatok, ale už nemá koniec. Preto je človek stvorený na obraz nesmrteľného Boha.

Ďalším dôkazom Jehovistov je verš, o ktorom sme už hovorili. Židia mali nejasnú predstavu o duši, nazdávali sa, že duša po smrti zaspí. Aj keby to tak bolo, nehovorí sa tu o smrteľnosti, ale iba spánku.

Ž 115:17: “Mŕtvi nechvália Hospodina, ani nikto z tých, čo zostupujú do miesta umĺknutia.”

To isté ako dôkaz používajú ďalší verš zo žalmu. Opäť židovská predstava, že po smrti nič nie je. Je to stav ako pred smrťou – sladká nevedomosť. Dostaneme sa k tomu, že židia v malom mali pravdu, ktorú nepoznali celú.

Kaz 9:5: “Lebo živí vedia, že umrú, ale mŕtvi nič nevedia, a nemôžu očakávať odmenu, lebo ich pamiatka je zabudnutá.”

Iný verš z Kazateľa: Kaz 12:7: “prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.”

Hovorí sa tu o návrate duše k Bohu, nič o smrti duše. Opäť nejasnosť od Šalamúna, ktorý tiež nemal presnú predstavu o smrti, iba obecnú. Týchto starozmluvných textov je viac, sú si podobné, ale podstatné majú jedno – človek zomrie, spí v nevedomosti a bude prebudený na deň súdu – taká je predstava starozmluvného žida o smrti. Jeden verš tiež opomínajú sekty a to židom: Žd 9:27: “A ako je ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd.”

Tento verš je obranou proti iným vieram, kde sa verilo v reinkarnáciu, že duša neustále prechádza z tela do tela, ako učí Hinduizmus či Buddhizmus. Verš nemá nič spoločné so zánikom duše.

Poďme konečne do novej zmluvy, pretože tieto nízke a nejasné karty Jehovistov, sú zrelé na prehru a my sa pozrime na silné karty Písma novej zmluvy. Stará zmluva je iba predobrazom zmluvy starej, ktorá ukazuje na Krista a len na Krista.

Ježiš keď sa premenil na hore Tábor, boli s ním Mojžiš aj Eliáš. Nie vo fyzickom tele, lež v duchovnom tele. Učeníci videli tri postavy – Ježiša, Eliáša a Mojžiša. Nevideli tri svetlá, alebo tri nejasné objekty. Ježiš vstúpil na chvíľu do slávy nebeského sveta, kde sa zjavil spolu s prorokmi pred učeníkmi, aby pochopili, že duchovný svet nie je svetom mŕtvych, ako si to židia zle vykladali.

Ďalším bodom je príbeh o Boháčovi a Lazarovi. Obaja sa okamžite po smrti prebrali na odlišných miestach – Boháč v pekle a Lazar v lone Abrahámovom. Ešte tu nie je ukazované nebo, pretože kráľovstvo Božie za čias fyzickej prítomnosti Ježiša, ešte nie je zjavené. Jehovisti tento príbeh musia prekrútiť, pretože im vyráža dych, z ich falošnou teológiou.

Židia z jednej strany správne hovorili, že človek sa uloží na odpočinok, ale nie až do súdu. Práve keď Ježiš zomiera na kríži, zjavuje písmo ako je to so smrťou, keď duše spravodlivých vstávajú z hrobov:

Mt 27:52-53: “A hroby sa otvárali a mnohé telá zosnulých svätých vstali a vyjdúc z hrobov po jeho zmŕtvychvstaní vošli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.

Tu vidíme, že Kristovou smrťou nastáva oživenie mŕtvych! Teda je tu vyvrátený nielen zlý koncept o smrteľnej duši, ale aj o spánku, ktorý Kristovou smrťou končí. Ježiš hovorí predsa lotrovi na kríži – ešte DNES budeš so mnou v raji.

Tiež písmo hovorí o tom, že Ježiš zomrel, ale nie jeho duša, duch, alebo akokoľvek to chcete nazvať. Jehovisti sa totiž radi chytajú slovíčok a snažia sa urobiť zmätok a rozdeľujú  – v duši, duchu a psyché, ktoré chcú oddeliť, aby urobili Pravdu nejasnou. Duch, duša, psyché, teda to, čo hýbe človekom, čo má pamäť, je to, čo prejde do smrti po telesnom rozklade, ale nie ako niečo mŕtve, lež živé. Lotor neprišiel mŕtvy do raja, ale živý.

V biblii sa hovorí o dvoch vzkrieseniach. Prvé vzkriesenie je vzkriesenie duše, ktorá je mŕtva, ale sa oživuje znovuzrodením. novým narodením. Druhé vzkriesenie je vzkriesením tela.

Keď bol Pavol vytrhnutý do raja a ani nevedel, či tam bol telesne a či len duchom.

2Kor 12:3-4: “A znám takého človeka – či v tele, či krome tela, neviem; Bôh vie -, že bol vytrhnutý do raja a počul nevysloviteľné slová, ktoré nesmie človek hovoriť.”

Inde ale Pavol hovorí, že lepšie by mu bolo, keby bol už u Pána, teda po smrti tela – ale u Pána:

Fp 1:23-24: “Ale oboje ma tiahne: mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom, lebo to by bolo o mnoho lepšie, ale zostať ešte v tele je potrebnejšie pre vás.”

Tu vidíme, že by bolo lepšie opustiť telo a byť u Pána. Jehovisti si myslia, že opustením tela človek spí, lebo sami zaspali v starej zmluve a úplne odignorovali novú zmluvu, ktorá je podstatná pre spásu, v ktorej je život. Stará zmluva je katom, ktorý požaduje dodržanie zákona, na čo človek nemá potenciál. Preto prichádza Boh v ľudskom tele, aby zákon naplnil miesto padlého človeka a smrťou mu daroval aj odpustenie hriechov. Do neba môže ísť človek LEN úplne čistý, bez jediného hriechu a to nie je možné nijako z ľudskej strany.

Poďme ďalej:

Kde bol Ježiš keď zomrel? Bohu poručil svoju dušu, ale On nebol v stave nečinnosti. Peter to dokladuje, že kázal DUCHOM evanjelium v žalári. Komu? Mŕtvym ľuďom? Nie! Živým dušiam, duchom, psyché…

1Pt 3:18-20: “Lebo aj Kristus raz trpel a zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu, usmrtený telom, ale oživený Duchom, v ktorom aj odíduc kázal duchom v žalári, ktorí kedysi neposlúchali, keď raz vyčkávala Božia zhovievavosť za dní Noeho, keď sa staväl koráb, v ktorom bolo málo, to jest osem duší zachránených vodou.”

Ježiš bol síce usmrtený v tele, ale v žiadnom prípade na duchu, okrem toho prišiel do žalára mŕtvych duší – ale keďže mŕtva duša je nezmysel – učil ich evanjelium…

Zjavenie Ján 7, 9-17 hovorí o veľkom zástupe ľudí, ktorí tam stoja a to ešte pred posledným súdom. Podľa Jehovistov sú to asi len mŕtvoly.

Týmto nebola plne vyčerpaná táto téma. Aj pohania vedia, že duša sa oddeľuje od tela, pretože je nespočet prípadov, kedy ľudia o tomto jave svedčili. Duša opúšťa telo po smrti a preto je podstatné, kam sa duša vyberie. Len viera, dôvera v Spasiteľa, môže dušu priviesť do raja. Koľkí z týchto heretikov bude prekvapených v deň, keď v hodine smrti opustia vo vedomí svoje telo a budú sa triasť, lebo ich vedomie bude živé. Pretože ak sa mýlili v tejto tak jasnej veci pre cirkev všetkých časov, nemýlili sa v otázke svojej spásy? Veď Ježiš mnohým povie, ktorí celý život opakovali Jeho meno – nepoznám vás, odíďte…

Nato aby sme brali vec nesmrteľnej duše ako prirodzenú, potrebujeme Svätého Ducha, ktorý nás oživí, čo Jehovisti nedostali, pokiaľ zostávajú vo svojich bludoch. Ale vďaka Bohu, je mnoho Jehovistov, ktorým bol daný Svätý Duch a ich duša sa znovuzrodila, ožila a oni až vtedy uverili, že NIČ nie je na ich strane, čo by prispelo ku spáse, že všetka česť a sláva patrí Bohu, ktorý má moc dušu obrátiť.

Toto učenie je veľmi jednoduché. Ak sa jedná o telo, to skončí v smrti a prachu, preto potrebuje vzkriesenie. Ak sa ale jedná o dušu, tá je mŕtva v hriechoch, nie v zániku. Duša ktorá je mŕtva, je oddelená od Svätého Boha, ako tu na zemi, tak aj na večnosti. Duša žije aj keď je mŕtva, pretože smrť duše spôsobuje hriech, nie zánik a tak duša potrebuje znovuzrodenie.

Amen…

Reklamy