Adam a Kristus. Chceš byť spasený zo svojich skutkov? Potom stojíš v Adamovi a v zatratení.

Adam a Ježiš sú dvaja zástupcovia ľudstva. V Adamovi sme všetci padli do hriechu, stali sme sa svojvoľníkmi, sebcami a samých seba sme korunovali za bohov. Z padlého človeka sme si urobili bôžika – modlu, skutočného Boha popierame, nenávidíme, odmietame, nechceme aby existoval, aby nad nami panoval.

Rodíme sa v Adamovi a keď zotrváme do smrti v tomto zemskom človeku, skončíme vo večnej smrti, vo večnom zatratení.

1Kor 15:22: “Ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi.”

Aby človek mohol žiť, musí prejsť od Adama ku Kristovi, od viery v samého seba, od viery v silu ľudstva a človeka, k viere moci Boha. Tu nehovoríme iba o tomto krátkom živote, ale aj o večnosti a spasení. Pokiaľ neveriaci jedinec sa nazdáva, že je dobrým človekom, že urobil mnoho dobrého v živote, preto bude spasený – kresťan dobre vie, že celá spása stojí len na Bohu, ktorý dal ako prostriedok zmierenia svojho Syna Ježiša Krista.

Neveriaci človek stojí v Adamovi. Myslí si, že svojou silou, svojimi skutkami, svojou mocou, svojim životom si zaslúži spásu. Toto sa vzťahuje aj na mnohých kresťanov ktorí hovoria – chodím do kostola, do zboru, konám také a onaké skutky, robím si v nebi zásluhy a preto budem spasený – Boh má zo mňa zaiste radosť. Aj tento človek stojí v Adamovi.

Až odovzdaním všetkých vlastných pokusov sa spasiť a odovzdať ich Kristovi, čoby nášmu druhému zástupcovi, má kresťan nádej na kráľovstvo Božie. V Adamovi sa spoliehame na svoje skutky, v Kristovi sa spoliehame na skutky Ježiša. Nie je možná záchrana z nás samých, ani len jedným percentom, ale celú spásu musíme vložiť na Spasiteľa, ktorý ju započal, zavŕšil i daroval. Najsilnejším veršom, že človek NEBUDE zo skutkov ospravedlnený, teda že na poslednom súde NEOBSTOJÍ zo svojho života, je v liste Galaťanom ktorý stojí takto:

Ga 2:16: “Vieme, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.”

Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený NIKTO. Ako bude človek ospravedlnený? – VIEROU V JEŽIŠA KRISTA.

Preto je dôležité stáť v Kristovi, ktorý je náš zástupca a naša istota spasenia, a nie stáť v Adamovi – teda v sebe, v človeku a jeho výkonoch – pretože tento postoj smeruje k smrti.

Písmo hovorí:

R 5:12: “Ako skrze jedného človeka (Adama) hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť – tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.”

V Adamovi sme všetci hriešni – slovo všetci, si dobre zafixujme. Človek má totiž tendenciu hľadať v inom človeku, v ľudskom vzore, v iných kresťanoch, svätcoch, svoju oporu. Ale Písmo považuje človeka len za prach, za skazenú kreatúru, ktorá hreší a hreší, už od prvého momentu svojho narodenia.

Gn 8:21: “Zmýšľanie (človeka) je zlé od mladosti…”

Zvlášť dnešná humanistická doba neustále ukazuje na veľkosť človeka a jeho zásluhy. Toto je najväčší zvod satana, že oklamal ľudí, akí sú veľkí, dobrí, zbožní, ako pokročili v ľudskosti. Cirkvi sa rovnako pozerajú na padlého človeka, ktorého vysoko velebia, obracajú sa na názor predstaveného cirkvi, ako sa on pozerá na nejaký teologický problém, citujú jeho pohľad noviny – ale písmo to vidí celé inak. Nemáme hľadať oporu a silu v človeku, už vôbec nie spásu, alebo ľudský návod na spásu, ale všetko máme odovzdať do rúk Boha, ktorý ako jediný má našu spásu v rukách.

Človek často hovorí, že aspoň tie malé detičky ktoré sa narodili, sú bez hriechu, sú ešte také nevinné. Aj toto je omyl dnešnej doby a liberálneho kresťanstva. Písmo jasne hovorí, že človek už z lona matky vychádza zlý a hriešny. Dávid o tom niečo vie keď píše v žalme:

Ž 51:7: “Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.”

Preto stáť sám v sebe, dávať svoju spásu na moc svojich skutkov, na učenie iného človeka, ktorý nepozná evanjelium a nevyloží nám ho, je hotová sebevražda. Pavol píše:

R 5:15: “Lebo ak pádom jedného (Adama) mnohí umreli, milosťou toho jedného človeka, Ježiša Krista, sa milosť Božia a dar tým väčšmi rozhojnili pri mnohých.”

Je nutné sa postaviť pod milosť Krista a stáť len v tejto milosti, inak je spása nemožná. Akékoľvek naše zásluhy, aj keby boli neviem ako zbožné, sú ukazovaním na seba, sú skutkami Adama, ktorý sa po páde chce spasiť sám sebou. Ale my musíme celú svoju spásu odovzdať Kristovi, ktorý bez našich zásluh a bez našich skutkov, vykonal spásu a to tým, že miesto nás prežil spravodlivý život, miesto nás zomrel na Golgotskom kríži a vylial svoju krv ako obetu, pre naše vykúpenie.

Čo znamená, že Kristus miesto nás prežil spravodlivý život?

Ak chce íšť človek do kráľovstva Božieho, môže tam ísť len tak, že bude absolútne spravodlivý, že prežil svoj život bez jediného hriechu. Ak spáchal čo i len jeden hriech, nemôže byť do nebies vpustený. Iba Ježiš prežil úplne spravodlivý život, bez jediného hriechu. Kto verí v Neho, dostáva ako dar odžitý Kristov život, Kristovu spravodlivosť, ako nebeské biele rúcho. Keď sa Boh Otec na takého človeka pozerá ako bezhriešneho je to len preto, lebo ten jedinec má na sebe rúcho Kristovej spravodlivosti. Jednoducho povedané – má na sebe odev – prežitý Kristov život miesto svojho. Len taký človek príde do nebeskej vlasti, ktorý nemá SVOJE zásluhy, ale zásluhy Kristove.

Čo znamená, že Kristus miesto nás zomrel na Golgote?

Napíšme to v prirovnaní. Ak sme v Adamovi, budeme pribitý na kríž a Boží hnev bude padať na našu hlavu. Boh nás obviní s miliárd miliónov hriechov a nebudeme mať žiadne ospravedlnenie. My totiž hrešíme nielen vedome, ale aj nevedome, podvedome. Pavol napísal, že čo nie je z viery je hriech. Koľko vecí robíme bez viery, vecí svetských, vecí pre seba, pre svoj prospech a tieto skutky nepovažujeme za hriech – ale Boh áno. Písmo píše, že človek si nedokáže uvedomiť všetky svoje hriechy, všetky poblúdenia! A preto ak nás Boh vezme po smrti pod kríž, nájde nás v dvoch stavoch. Buď nás pribije na ten kríž a vyleje svoj svätý hnev na nás v plnej sile, lebo sme sa spoliehali sami na seba – alebo ukáže na Krista, ktorý tam miesto nás pribitý už bol a On miesto nás znášal Boží hnev. Ak sme sa spoliehali na Krista, ktorý vyniesol naše hriechy na drevo kríža, kde boli na Jeho tele odsúdené, nemôžeme v hodine smrti byť my súdení na kríži ako Kristus, nemôže byť na našu hlavu spustený Boží strašný hnev, pretože bol spustený na hlavu Krista, v ktorého sme verili, do ktorého sme vložili plnú dôveru.

Čo znamená, že Kristus vylial svoju krv na očistenie našich všetkých hriechov?

Starý zákon ukazuje na obety zvierat, ktoré zahladzujú viny človeka a to tak, že sú zvieratá zabité a ich krv človeka zbavuje viny. Milióny a milióny obiet bolo obetovaných, za milióny a milióny hriechov Izraelcov, aby ich hriechy boli zmazané. Napriek tomu tieto obety boli nedostatočné, pretože zahladzovali len hriechy, ktoré sa stali do času obety. Ak Izraelita obetoval, cestou domov zhrešil, bol opäť v prekliatí. Tento nový hriech nemal odpustený, zase by zaň musel priniesť obetné zviera. Ale Kristus priniesol obetu dokonalú a dokonanú. Jeho krv je krvou nie baránka, ale Boha! Je to nekonečne veľké platidlo, aby boli zmazané hriechy všetkých ľudí, ktorí kedy žili, čo sa ale nestalo, lebo nie všetci prijali Krista. Jeho obeta je dostatočná, dokonalá, pretože vymazáva všetky hriechy – minulé, prítomné i budúce. Jeremiáš to predpovedá dávno pre narodením Krista takto:

Jr 31:34: “Lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.

Pri Kristovej obeti Boh viac nepožaduje opakované odpúšťanie hriechov, ale koná tak jednorázovo! Aj keď človek má vyznávať hriechy, má prosiť za ich odpustenie v čase, aby si neustále uvedomoval že je hriešny, že potrebuje Boha a Spasiteľa na svoju spásu, ak človek Kristovi uveril – bol očistený od hriechov – RAZ A NAVŽDY.

R 11:27: “A to bude moja zmluva s nimi, keď im snímem hriechy.”

Pavol nehovorí o neustálom snímaní nových hriechov, ako to bolo v starej zmluve a ako to neskôr cirkev zle prebrala, vrátila sa do starej zmluvy – Pavol píše, že veriacim sníme všetky hriechy – nielen minulé, ale úplne všetky, aj tie budúce. List židom o tom jasne hovorí:

Žd 8:12: “A budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy viacej nepomyslím.”

My si nesadneme naproti Bohu, ak stojíme v Kristovi s tým, že Boh nám vyhodí naše hriechy na oči, ale ako tu vidíme – On na naše hriechy ani len nepomyslí.

Tým nemáme na mysli, že môžeme hrešiť ako sa nám zachce. Ak sme deti Božie, potom nás Duch Svätý bude napomínať a usmerňovať – ale záťaž hriechov máme odňatú, nenosíme na chrbte ťažký batoh previnení, lebo potom by sme sa nemohli radovať:

Fp 4:4: “Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!”

Amen…

Reklamy