Usvedčenie, že je každý človek špatný a hriešny (Kresťanské učenie IV.)

Pokračovanie predošlej kapitoly

Keď sa snažíme sami sformulovať učenie o kresťanskej skúsenosti, hrozí veľké nebezpečenstvo. Tým je tendencia vzbudzovať dojem, že sa skúsenosť, ktorá v skutočnosti potrebuje nejaký čas na plné rozvinutie, zavŕši v jednom momente. Toto sa ľahko stáva aj v prípade Božieho povolania. Už výraz samotný vyvoláva predstavu, že ide o okamžitú a krátko trvajúcu výzvu. Ale keď pozeráme na myšlienku povolania vo svetle ďalšieho biblického učenia a keď ho pozorujeme z hľadiska skúsenosti, tak účinné povolanie vnímame ako niečo, čo sa odvíja často istú dobu.

Pravda, v minulosti cirkvi sa účinné povolanie niekedy zamieňalo so znovuzrodením. Vyučovalo sa, že je to náhly zásah Boží. Možno nám v tomto bode k lepšiemu pochopeniu dopomôže stará myšlienka „prebudenia”. Niekto nás prebudí z hlbokých driemot a jeho hlas nám prenikne do podvedomia. Vnútri nás to rozruší a potom si začneme uvedomovať, že znepokojenie prichádza zvonka. Zápasíme s tým, hľadajúc pokoj ale už precitajú zo spánku naše zmysly. Postupne si začíname uvedomovať seba samých, naše okolie a nakoniec identitu toho, kto nás volá. Náboženské „prebudenie” mnohých vyzerá práve takto. Môže to byť veľmi vzrušujúca skúsenosť.

Keď som bol malý a vo Veľkej Británii ešte vykonávali trest smrti, niekedy som sa v tie rána, keď mala byť vykonaná poprava, prebudil s pocitom hrôzy. Aké to ási muselo byť prebudiť sa z nepokojného spánku a uvedomiť si svoju identitu odsúdeného väzňa a pomyslieť si, že toto je ten deň, určený za posledný v živote? Prebudenie vnútorný duchovný proces, ktorý je výsledkom Božieho povolania vynáša na povrch podobné vedomie našej skutočnej situácie pred Bohom. Spôsobuje, že si uvedomujeme jeho odsudzujúci rozsudok nad svojím hriechom dovtedy, pokiaľ nenájdeme spôsob záchrany.

Práve toto opísal náš Pán v podobenstve o márnotratnom synovi a o čakajúcom otcovi. V ďalekej krajine začul vo svojej biede nepokojný mladý muž v hlbinách podvedomia ozveny domova. „Vstúpil do seba” (Lk 15:17), a potom sa vrátil k otcovi. Niečo veľmi podobné sa odohralo v živote Šavla z Tarzu. Myslel si, že v jeho živote je všetko v poriadku. Keď sa porovnával so súčasníkmi, zdalo sa, že má pozíciu pred Bohom zaistenú (F 3:6). Potom sa k nemu začal prihovárať Boh prostredníctvom slova, vstúpiac mu do srdca vnútorným uplatnením Zákona (R 7:613). Šavol sa proti prenikavému usvedčovaniu vzpieral (Sk 26:14). Bol však teraz prebudený, aby si uvedomil svoju duchovnú biedu; na ceste do Damašku ho konfrontoval Kristus a zavolal ho do svojho kráľovstva. Prežil to, čo nazývame „rozbitie necitlivosti hriešnika”. Jednoducho povedané bol usvedčený z hriechu.

Tejto duchovnej skúsenosti by sme mali venovať oveľa viac pozornosti. Je hlboko spojená s podstatou kresťanského života. Zanedbanie tejto stránky robí kresťanský život súčasnosti chudobnejším, lebo milosť sa často najviac rozmnožuje tam, kde usvedčenie z hriechu preniklo najhlbšie. Takto sa na to pozeral aj Ježiš: tí, čo si najviac uvedomujú, koľko im bolo odpustené, majú aj predpoklady najviac milovať (pozri Lk 7:36-50). Ale tí, ktorí si najhlbšie uvedomujú odpustenie, sú vždy tí, ktorí boli najviac usvedčení z hriechu.

Pôvodca usvedčenia

Ježiš sľúbil, že zošle svojho Ducha, aby „usvedčil svet, pokiaľ ide o hriech, spravodlivosť a súd” (Jn 16:8). Slovo, ktoré Ján používa pre „usvedčenie”, znamená „pokladať pod svoju dôstojnosť”, „vyliať opovrhnutie” a „presvedčiť”. Duch Svätý ako advokát, obhajca, vykonáva práve túto prísnu službu. Popri diele oslavy Krista a dosvedčovania jeho pravdivosti musí Duch Svätý vykonať túto bolestivú prácu v ľudskom srdci. Obhajuje Krista a dosvedčuje ho; ale pritom pôsobí aj ako poradca pri obžalobe Boha voči hriešnikom.

Aby sme mohli správne pochopiť Ježišove slová, treba si uvedomiť, že v kontexte posolstva sa odvoláva na deň Letníc. Lebo Duch usvedčí, „pokiaľ ide o hriech, spravodlivosť a súd”, iba „keď príde” (Jn 16:8). Celé zameranie kázní nášho Pána ukazuje, že Duch príde po Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní a po jeho nanebovstúpení a návrate na pravicu Otca (14:26; 15:26; 16:7). Ten deň, „keď príde” (15:26; 16:8), je zjavne deň Letníc (pozri Sk 1:8, 2:1).

Keď skúmame Ježišovo proroctvo vo svetle jeho konkrétneho naplnenia v spomínaný deň, nemalo by nám robiť problém vidieť podstatu tejto služby Ducha v každej dobe. Usvedčenie Ducha sa vyskytuje v troch oblastiach: hriech, spravodlivosť a súd.

Usvedčenie z hriechu prichádza, lebo ľudia neveria v Krista (Jn 16:9). To neznamená, že ľudia sú hriešni, pretože neveria. Niekedy sa stretávame s mylným presvedčením, že jediným hriechom od Kristovho príchodu je nedostatočná viera, čo bude zároveň jediným dôvodom odsúdenia. Ale toto v žiadnom prípade nie je to, čo mal Pán na mysli. On učí, že ľudia neveria, pretože sú hriešni. Špičkou ľadovca ich hriešnosti je nevera zoči-voči plnému svetlu Božieho zjavenia. Keď potom vstúpi do života človeka Duch Boží a prebudí ho, ten si začne uvedomovať svoju hriešnosť pred Bohom, fakt, že sa nemá s čím postaviť pred Boha a že nemá žiadneho Záchrancu, v ktorom by sa mohol skryť pred Božím hnevom (lebo neverí v Krista). Žije bez Krista a bez nádeje (Ef 2:12).

Usvedčenie spravodlivosťou prichádza; pretože Kristus ide k Otcovi (Jn 16:10). Tieto slová vytrhnuté z kontextu by sme mohli chápať ako výsledok prebudenia v srdci, čo usvedčuje z nedostatku spravodlivosti a ukazuje na Krista, ktorý spravodlivosť poskytuje. Ale to nevysvetľuje celý výrok, ani neberie do úvahy dôraz na prácu Ducha v upriamovaní pozornosti na Pána Ježiša Krista.

Slová „že idem k Otcovi” naznačujú vysvetlenie. Kristus ide k Otcovi, v Jánovej terminológii, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením (pozri 14:12, 28; 16:28). Práve na tieto udalosti sa bude vzťahovať svedectvo Ducha, pretože sú Božím dosvedčením Krista. Ukazujú, že Boh ospravedlnil svojho Syna napriek tomu, že ho ľudia zavrhli. Zdá sa, že práve túto skutočnosť ospieval Pavol v Prvom liste Timotejovi, v kapitole 3, vo verši 16, keď hovorí, že Kristus bol „ospravedlnený v Duchu” (azda najzjavnejšie tým, že bol vzkriesený, R 1:4). Keď Duch poukazuje na Kristovu spravodlivosť, ukazuje tým zároveň ľudskú vínu, a tak ako dôsledok prináša pretrvávajúce vedomie usvedčenia.

Usvedčenie súdom prichádza, lebo knieža tohto sveta je odsúdené (Jn 16:11). Ľudia reagujú na zmienku o nadchádzajúcom súde so smiechom a opovrhnutím, lebo boli zaslepení Satanom (2K 4:4). Ale Kristus na kríži porazil a odsúdil knieža tohto sveta a verejne nad ním triumfoval (Jn 12:32; Kol 2:1315). Ak je on odsúdený, on, ktorý je vodcom tých, čo žijú bez Krista, súd a odsúdenie ľudí je ešte istejšie. Kristova smrť, ktorú neveriaci považovali za Boží súd nad ním, bola v skutočnosti súdom ich pána, a preto aj zárukou ich neodvratného konca!

Služba Ducha teda spôsobuje úplný prevrat, obrat v našom myslení. Namiesto spochybňovania Krista zisťujeme, že jeho Duch spochybňuje nás. Pohrdlivá nevšímavosť alebo protirečenie, ktorými sme ho častovali, sa teraz obracajú proti nám samým. Role sa vymenili. Nie Kristus na kríži je vyhlásený za vinného z hriechu, za vinného som však uznaný ja! Nie Kristus je odsúdený odsúdený som ja!

Túto interpretáciu potvrdzuje naplnenie prorockých slov v deň Letníc. Keď zostúpil Duch a Peter hlásal zvesť o Pánovi Ježišovi Kristovi, stali sa tri veci:

(I.) Ľudia si uvedomili, že neveria (Sk 2:23, 36).
(II.) Boli presvedčení o spravodlivosti a ospravedlnení Krista
(Sk 2:24, 32, 33).
(III.) Uznali, že ako Pán je vyvýšený nad všetkých svojich nepriateľov (Sk 2:346).

Okamžitým výsledkom bolo hlboké usvedčenie: „Keď to počuli, bodlo ich to v srdci a oslovili Petra a ostatných apoštolov: Mužovia, bratia, čo máme robiť?” (Sk 2:37). To sú slová ľudí, usvedčených z hriechu. Ježišovo proroctvo sa naplnilo.

Evanjelické kresťanstvo vo všeobecnosti vyznáva, že letničné usvedčenie z hriechu nie je jediným naplnením Kristovho sľubu. Mnohí tvrdia, že v tomto zmysle Letnice iba zdôrazňujú, čo znamená stať sa kresťanom. Ako ilustrácia prichádzajú na myseľ skúsenosti ľudí, ako sú Martin Luther a John Bunyan.

Nedávno sa však objavili námietky, spochybňujúce pravdivosť spomínaných záverov. Všeobecne povedané: dnes sa zriedka stretneme so zdôrazňovaním potreby usvedčenia ako predpokladu vydania sa Kristovi niektorí túto potrebu dokonca popierajú. Musíme sa preto zamyslieť nad tromi otázkami.

Otázky súvisiace s usvedčením

(I.) Je usvedčenie nevyhnutné?

Niet pochýb o tom, že niektorí ľudia sa stanú kresťanmi bez zažitia bolestivej skúsenosti usvedčenia z osobných vín. Sú napríklad kresťania, ktorí nemajú ani potuchy o radikálnej zmene, ku akej došlo u iných ľudí pri prvej skúsenosti s Kristom, čím sa začala ich spása. Sú tiež takí, ktorí prišli ku Kristovi v období dospievania alebo v zrelosti bez vnútorných zápasov, aké zasa druhí poznajú veľmi dobre. Je dôležité, aby sme si toto uvedomili, aby sme si bez biblického podkladu nevytvárali stereotypy o pôsobení Božieho Ducha. Práve preto Pavol zdôrazňuje, že sú „rôzne účinky moci, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých” (1K 12:6). C. H. Spurgeon bilancuje svoje skúsenosti takto:

Medzi tými mnohými tisícami duší, ktoré som priviedol k poznaniu Pána, som často videl, že značná časť z nich a tiež z najlepších členov cirkvi bola získaná pre Pána nie hrozbami zákona, ale jemnejšími prostriedkami… Istej skvelej mladej dámy som sa spýtal: „Aká bola prvá myšlienka, ktorá ťa priviedla k tomu, že si začala opravdivo hľadať Pána?” „Ach,” odpovedala, „bol to Kristov krásny charakter, ktorý vyvolal moju prvotnú túžbu byť Jeho učeníčkou. Videla som, aký je láskavý, dobrý, nestranný, sebaobetavý, a to spôsobilo, že som si uvedomila, aká som ja odlišná. Pomyslela som si: „Ja nie som ako Ježiš!” a to ma priviedlo do mojej izby, kde som sa začala modliť, a tak som mu začala dôverovať.”

Tieto slová majú veľký význam z niekoľkých dôvodov. Hovoria o tom, že by sme sa mali radšej dvakrát pozrieť do Biblie, než napríklad skúsenosť Pavla povýšime na jediný prototyp obrátenia. Udalosti Letníc nie sú normou pre všetky nasledujúce skúsenosti pokánia a viery. Ale Spurgeonove slová sú dôležité aj preto, lebo ukazujú, že hoci Boh používa na to, aby nás priviedol ku Kristovi, „jemnejšie prostriedky”, vždy (aspoň v tých, ktorý dosiahli prirodzenú zrelosť) je prítomná aspoň nejaká skúsenosť usvedčenia z hriechov. „Ja nie som ako Ježiš” je tiež vyjadrením takej skúsenosti. Je ťažké predstaviť si, že by sme mohli byť prebudení zo spánku v hriechu a prevedení do Božieho kráľovstva bez podobnej skúsenosti.

Musíme sa naučiť, že usvedčenie nie je niečo, čo si my sami vytvoríme. Strach a úzkosti, ktoré usvedčenie často sprevádzajú, nie sú povinnosťou, ktorú musíme naplniť, ak sa z nás majú stať úprimní kresťania. Je veľkou chybou na základe uchvátenia hĺbkou usvedčenia napríklad takého Bunyana hľadať niečo podobné pre seba. Puritánsky spisovateľ John Owen správne vyjadruje zdravší postoj:

Boh s radosťou prejavuje svoju zvrchovanosť a výsadu v celej tejto veci a s ľudskými dušami zaobchádza s neopísateľnou rozmanitosťou. Niektoré vedie cez brány smrti a pekla do pokoja vo svojej láske… a cesty iných sú zasa jednoduché a pre nich ľahké.

(II.) Aké veľké usvedčenie je potrebné?

Najlepšia odpoveď je: také veľké a hlboké, aby nás priviedlo k viere v Krista. Stupne usvedčenia sa líšia, tak ako sa líšia samotní veriaci. Je nemožné poskytnúť nejaký všeobecný recept, či vopred posudzovať prácu Svätého Ducha. Znova musíme siahnuť po literatúre minulých storočí, aby sme našli pomoc v kľúčových pastoračných oblastiach v tomto prípade sú to rázne slová ďalšieho puritána Thomasa Watsona:

Boh nepredpisuje presnú dávku smútku a poníženia… Do hrboľatého kusa dreva treba vraziť viac klinov. Niektoré žalúdky sú viac pokazené, preto potrebujú silnejší liek. Ale či vieš, kedy si bol za svoj hriech dosť pokorený, keď si ochotný svojich hriechov sa zrieknuť. Zlato musí zostať v peci dosť dlho na to, aby boli z neho vyplavené nečistoty. Tak aj keď je vyplavená láska k hriechu, duša je už dosť pokorená na Božie prijatie, hoci ešte nie na Božiu spokojnosť. Keď si už teraz dostatočne pokorený, čo ešte treba? Ak ihla uvoľní hnis, načo by bolo treba ešte aj kopiju? Nebuď k sebe krutejší, než by bol Boh.

(III.) Aký je zmysel usvedčenia?

Duch nás usvedčuje z hriechu, aby nás priviedol ku Kristovi. Usvedčenie z hriechu je proces, skrze ktorý získavame správny pohľad na svoj život v súlade s Božím pohľadom, aby sme sa mohli odovzdať do jeho milosti a milosrdenstva kríža. Z toho nevyhnutne vyplýva, že usvedčenie buduje kresťanský charakter, a to dvoma spôsobmi:

Privádza nás k pokore. Keď Pavol v Liste Rimanom, od kapitoly 1, verša 18, po kapitolu 3, verš 20, presviedča o hriešnosti, vyvoláva to v nás práve tento druh pokory. Každé ústa sú umlčané a celý svet stojí pred vedomím svojej viny. To zanecháva v živote človeka dlhotrvajúcu stopu. Byť umlčaný pred Božím trónom je nezabudnuteľný zážitok! Je to na nás zakaždým, keď rozprávame s druhými alebo k druhým, poznať.

Privádza nás k vďake. Naše pochopenie veľkosti Božej milosti priamo súvisí s tým, do akej miery si uvedomujeme jej potrebu. Čím viac si skrze usvedčenie uvedomujeme osobnú situáciu, tým úžasnejšia sa nám javí Božia láska. Vďaka najlepšie rastie z usvedčenia, tak ako niektoré rastliny musíme na zimu uložiť do pôdy, ak majú v lete kvitnúť.

Okolnosti sprevádzajúce náš vstup do Božieho kráľovstva sú v duchovnom svete rovnako dôležité, ako môžu byť dôležité pre zvyšok nášho života podmienky sprevádzajúce naše fyzické narodenie. Pretože Boh vidí, čo chce v nás a cez nás ako svoje deti spôsobiť, vystavuje nás rôznym stupňom usvedčenia.

Niektorí, ako poslucháči Petrovej kázne na Letnice, zotrvávajú v usvedčení minúty; iní, ako Pavol, možno celé dni; a zasa iní prechádzajú temnou nocou duše, ktorá je zdanlivo bez konca, ako napr. Bunyan a pred ním Luther. Tieto rozdiely sú v Božích rukách. V našich rukách však je to, že bez ohľadu na veľkosť usvedčenia v našom srdci máme prísť ku Kristovi a úplne mu dôverovať ako svojmu Spasiteľovi. S postupným uvedomovaním si našej potreby Krista sa učíme žiť v úprimnej vďake a poslušnosti pred Božou tvárou.

Reklamy