Boh nezachráni nikoho, kto sa snaží byť spasený, zachráni iba tých, ktorí veria, že sú spasení.

Táto veta je pre mnohých odvážna, pre iných rúhaním, pre ďalších lacný trik A predsa je to jadro evanjelia. Pavol píše v liste Rimanom:

R 3:23-24: “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.”

Všetci ľudia sú hriešnici. Všetci ľudia sú hriešnici aj po uverení Kristovi. Veď Ján nás nabáda vo svojom liste, aby sme si navzájom vyznávali hriechy – uznávali svoju hriešnosť – pretože kto by tvrdil že nemá hriech, iba čo klame seba, ale aj Boha. Kresťan keď sa obráti tak dostáva silu, je horlivý, mnohé hriechy v okamžiku likviduje, celý svoj život pretvára naruby.

Časom ale zistí, že niektoré hriechy sa sporadicky k nemu vracajú a snaží sa s nimi bojovať. Prehráva. Niekdy vyhrá, často prehrá. Skúša mnohé metódy, ako bojovať s hriechom, postupne však zisťuje, že je slabý a po mnohých prehrách rezignuje. Toto je stratégia diabla.

Žiaľ, dnešný kresťan nemá po ruke Pavla, ktorý by mu znovu a znovu ozrejmil evanjelium. Cirkvi naliehajú na bezhriešny život, na konanie mnohých skutkov, ale toto je čosi nad ľudské sily. Aj ten najsvätejší človek v očiach iných ľudí, je odporný hriešnik v očiach Boha.

Všetci ľudia zhrešili, hrešia a budú hrešiť – toto je právny stav veci. Aj keď kresťan v mnohých veciach posväcuje svoj život, je veľa hriechov, ktoré nezvláda, ktoré si nemusí dokonca uvedomovať. Ak k nemu príde zlý kazateľ, ktorý mu bibliou urobí modrinu na hlave, čo do neho bude súkať verše o posväcovaní, jeho kresťanský život nielenže bude stagnovať, ale aj upadať.

Čo má teda kresťan robiť? To, čo robil aj Pavol – vracať sa neustále k evanjeliu o milosti, nezaslúženom dare, Božej láske k človeku. Pavol sa na konci života raduje, pretože evanjelium zachoval. Aké ťažké je evanjelium zachovať.

Evanjelium učí, že spasenie je zdarma, je nazaslúžené, nedá sa kúpiť ani vybojovať, nedá sa nijako získať len tak, že nám ho Boh z milosti daruje a my uveríme Jeho Synovi, ktorý miesto nás dodržal zákon a očistil nás krvou. Preto druhá časť nadpisu znie:

Boh zachráni iba tých, ktorí veria, že sú spasení.

Mnohé cirkvi a kazatelia odporujú tejto pravde. Hovoria, že človek nemôže vedieť či je spasený alebo nie je. Prečo to tvrdia? Pretože sa spoliehajú ohľadom spásy sami na seba. Keď príde posledný deň ich života, budú odchádzať uspokojení svojim dobrým životom, že boli súčasťou nejakej cirkvi, že konali mnohé záslužné skutky a preto ich čaká nebo. Ale toto evanjelium nie je! Toto je falošné evanjelium skutkov, na ktoré sa tak veľmi hneval Pavol v liste Galaťanom.

V liste Rimanom Pavol ukazuje funkciu zákona, ktorý má človek dodržať, ale on to nedokáže, pretože zákon je daný človeku nato, aby si uvedomil a uznal svoju hriešnosť a nemožnosť absolútnej nápravy. Preto budú zapchaté všetky ústa celého ľudstva. Pavol preto píše, že zo skutkov zákona, nebude ospravedlnený nikto!

R 3:19-20: “Ale vieme, že čo zákon hovorí, hovorí tým, ktorí sú pod zákonom, aby sa všetky ústa zapchali a celý svet bol vinný pred Bohom, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu.”

Zo zákona je poznanie hriechu, ako sme vyššie spomenuli. Ak sa vrátime k vyššie položenému veršu, kde sa píše že všetci zhrešili, ide iba o polovičnú pravdu. Táto prvá polovica nám dáva beznádej, po nej však prichádza úľava ktorá znie:

R 3:23-24: “Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.”

Pred Bohom je človek ospravedlnený zdarma, z milosti a to skrze Krista. Tak by sme mohli skrátiť tento Pavlov verš. Pavol ale nekončí v tomto preslove, keď jasne odmieta skutky ako spasiteľné, odmieta spasenie zo strany človeka a preto píše:

R 3:27: “Kde je teda chvastanie? Je vylúčené! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, naopak, zákonom viery.”

Tu Pavol odhaľuje, že zákon je slabý aby nás ospravedlnil, zákon je skôr našim katom v otázke spásy a preto zakončuje učenie o spasení – ako možno byť spaseným? – zákonom viery v Krista Pána, ktorý zákon dodržal za nás.

Napokon Pavol dáva bodku keď píše:

R 3:28: “Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.”

Všimnime si slová – ospravedlnený – bez skutkov. Čo to znamená v praxi? Pavol vidí za tým jeden zvod – som spasený, môžem hrešiť ako sa mi chce. Toto Pavol odsudzuje, pretože takto žiaden kresťan nereaguje, ktorý pochopil hĺbku milosti. Na druhej strane Pavol nepripúšťa možnosť spasenia zo skutkov – žiadnych!

A tu prichádza zvod a odchod od evanjelia. Kresťania sa potešia dobrou správou evanjelia, prijmú ju za svoju, radujú sa, ale časom zisťujú, že konajú hriešne, dokonca v mnohých hriechoch neurobili žiaden pokrok. Začnú si zúfať. Tak to satan chce. Prečo? Lebo zabudli na evanjelium, že sú spasení len a len skrze vieru. Ak budú dlho zúfať, viera sa im bude zdať ťažká a odpadnú buď do malomyseľnej viery, ale úplne. Neuvedomujú si, že posväcovanie je celoživotný akt, boj, ktorý aj tak končí nezdarom, pokiaľ sme v tomto hriešnom tele.

Náš Duch veľmi dobre vie, že hriech ktorý človek často pácha je špatný, túži sa napraviť, prosí o milosť zbavenia tohto hriechu, ale len Boh vie, prečo sa dejú veci tak ako sa dejú. Ak by sme mali nejaký rebrík, po ktorom by sme mohli stúpať za svätosťou (taký rebrík sa vytvoril na východe), koniec toho rebríka bude pýcha, najskôr veľmi dobre ukrytá. Prekonali by sme telesnosť, zvedavosť, daromné reči, hnev, emócie a city, na konci však s nami bude slečna pýcha, tak dobre zamaskovaná. Budeme potom písať knihy, rozdávať múdrosti, pretože sme sa dostali veľmi ďaleko, žiaľ, Boha budeme považovať iba za pomocníka našej svätosti. Dokonca diabol nám môže vnuknúť i proroctvá o neďalekej budúcnosti a pred svetom budeme považovaní za svätého človeka. No nie tak pred Bohom! Ani Abrahám, praotec viery, sa nemal s čím chváliť sám zo seba.

Naša jediná záchrana a nádej má byť Kristus, ktorý všetko dokonale miesto nás odžil. Do neba sa dostane len dokonalý človek, bez jediného hriechu a taký človek neexistuje. No ak sme vierou prijali Krista, On v našom mene vstupuje pred nami do neba a dáva nám svoj spravodlivý život ako vstupenku. Nezaslúžene.

Je veľmi ťažké evanjelium zachovať. Mnohí dobrí kazatelia, kresťania, pastori, upadli do zvodu diabla a prešli od evanjelia ku skutkom. Aj keď skutky máme karhať, máme ľudí napomínať k lepšiemu životu, máme sa povzbudzovať v dobrých činnostiach – toto nie je evanjelium. Evanjelium je dobrá správa o tom, že Kristus miesto nás všetko urobil, kde Jeho podiel na spáse je 100% a náš podiel je nula.

Preto istota spasenia nie je niečo naše, ale je to Božské. Ak stojíme v evanjeliu, ak prichádzajú ťažkosti, padáme do hriechu, vždy sa musíme vrátiť k Bohu, ktorý je strojcom aj darcom evanjelia a viery. Márnotratný syn nie je podobenstvo ani tak o neveriacich, ale o veriacich, ktorí zablúdili so svojimi hriechmi, až ich viera nestojí za reč a potom si uvedomia, že potrebujú nutne Božiu náruč, Jeho spásu, nie svoje skutky a svoje lopotenie.

Istotne že veľa veršov hovorí o posvätení, o nasledovaní Pána, o konaní Jeho vôle. Vo všetkých týchto činnostiach budeme padať! Budeme malátni do modlitieb, budeme leniví hovoriť niekomu evanjelium, príde situácia keď oklameme, ani si to neuvedomíme, až po rekapitulácii danej situácie. Slabosti v obžerstve, v smilstve – stačí v srdci, dáme sa zlákať priateľom na obed, dáme si jedno pivo, dve, päť a budúci deň ľutujeme, že sme Bohu boli neverní. Miesto modlitby sa zabudneme na internete, kde preberáme nejakú nepodstatnú svetskú záležitosť. Boh tlačí na naše svedomie, ale i diabol ako žalobca. Pokiaľ Boh túži po prítomnosti s nami, aby sme sa vrátili k Nemu, diabol nám nahovára, že strácame spásu, pretože nás už predtým oklamal, že spasenie je zo skutkov.

Pán Ježiš to jasne hovorí, aby v tom bol prehľad takto:

J 6:47: “Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život.”

J 3:16: “Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.”

Vidíme tú jednoduchosť ktorú nám Boh dal v otázke večnosti? Prečo to my komplikujeme a miesto jednoduchej viery ktorá nás spasí, sa chceme zachrániť sami? Koľkí kazatelia dnes hlásajú spasenie zo skutkov? I keď čas od času hovoria o spasení z viery, v praxi sa utiekajú k svojim skutkom, svojmu životu, svojim zásluhám. Napriek ich slúženiu Bohu, zbožnosti, obetovaní sa, podobajú sa na farizeja, ktorý dával desiatky, postil sa tri krát v týždni, staral sa o vdovy – ale ospravedlnený nebol. Ospravedlnený bol colník, ktorý sa bil v prsia a hovoril – odpusť mne hriešnemu. Ten prvý nepotreboval lekára, ten druhý nevyhnutne.

Ale nemyslime si, že keď colník bol ospravedlnený Bohom, že prestal hrešiť a nepotreboval Spasiteľa? Vždy nanovo človek musí prichádzať pred Boha a vyznávať svoju slabosť. No nikdy sa nesmie vybrať na širokú cestu skutkov a spasenia z nich. Tá cesta je spoločná ako nevercom, tak aj kresťanom. Je to cesta svojich zásluh. Tak ako si myslí pohan, že žije celkom slušný život a keby nejaký Boh existoval a by súdil, on obstojí – rovnako tak zmýšľa aj kresťan. Úzka cesta je cestou úplne inou. Je to odovzdanie sa do rúk Boha a Spasiteľa, spoľahnutie sa len a len Jeho dielo spásy.

Amen…

Reklamy