Tí čo páchajú hriech, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?!

Ga 5:19-21: “A zjavné sú skutky tela ako: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho.”

Táto pasáž písma patrí k veľkým rozporom v cirkvi. Ak si uvedomíme, že sme spasení nie zo svojich skutkov, lež zo zástupnej smrti Božieho Syna – teda bez skutkov – kam zaradiť tieto pasáže písma? Tento verš je veľmi nebezpečným veršom pre tých, ktorí na jednej strane hlásajú spasenie len z viery, na druhej strane hlásajú adekvátne skutky z viery, čím prešli od evanjelia, k falošnému evanjeliu.

Poďme sa teda zamyslieť nad týmto veršom.

V prvom rade musíme mať na pamäti, že Boh nám neberie pri znovuzrodení starú hriešnu povahu, starého Adama! Na toto zabúda nespočet veľa kazateľov. Novým narodením nedostávame úplne novú identitu, lež nesieme si starého človeka zo sebou a to až po hrob.

Druhou vecou je to, že posvätenie starého Adama, starej prirodzenosti je nemožné! Pavol to dokazuje v liste Rimanom keď píše:

R 7:22-24: “Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?”

Toto je druhá chyba, ktorej sa kazatelia dopúšťajú lebo si myslia, že stará prirodzenosť, starý človek, staré zmýšľanie, sa dá posvätiť či ešte horšie – vykoreniť. Pavol hovorí o novej prirodzenosti – Duchu, ktorý sa dáva telesnému človeku ako čosi, čo človek nemá od narodenia, čo nemá neobrátený človek. Je to takpovediac – nové teleso v starom Adamovi, nová protéza – ktorú telo nikdy neprijme, proti ktorej neustále bude bojovať až po hrob.

Z týchto dvoch prvotných chýb moderní kazatelia odišli od evanjelia milosti ku skutkom, pretože učia, že vraj človek s novým narodením sa stáva úplne inou osobou ako predtým, je schopný bojovať s hriechom až tak, že sa stane v podstate takmer bezhriešnym. Podľa toho merajú kresťana a keď kresťan padá v hriechoch, zvlášť z tohto verša, tak mu jednoducho povedia, že niečo s jeho vierou nie je v poriadku, mal by si urobiť opätovnú generálku viery. Toto nielenže nie je evanjelium, toto je horšie ako katolicizmus, ktorý evidentne učí spasenie z viery a skutkov – kdežto učenie o dokladovaní viery skutkami, je to isté, ibaže zahmlené a zaobalené.

Písmo pritom hovorí, že toto staré telo, táto stará prirodzenosť je tak hanebná a skorumpovaná, že je nemožné ju pretvoriť na niečo iné, už vôbec nie na čosi sväté. Kresťan má jednoducho v sebe konflikt, ktorého sa nezbaví do smrti, pokiaľ bude žiť v starom tele, ktoré sa nikdy nepoddá Bohu a Jeho svätému zákonu tak, ako sa mu chce podať nová prirodzenosť – Duch. Pavol o tom píše takto:

R 8:7: “Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva, a ani sa nemôže poddať zákonu Božiemu.”

Mylná predstava ľudí v tejto veci je v tom, že človek sa neustále zdokonaľuje až do bodu, kedy bude bez hriechu, čo je iba učenie jednej nepodarenej fantasy. I keď v cirkvi sú a budú ľudia, ktorí budú mať viac alebo menej duchovnej sily, podľa darov. Preto hneď za touto pasážou Pavol v šiestej kapitole toto spomína takto:

Ga 6:1-2: “Bratia, ak by niekoho aj pristihli pri nejakom poklesku, vy, duchovní, napravte ho v duchu tichosti – a daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia. Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.”

Tí, ktorým sa dostalo viac sily Ducha, majú naprávať slabších vo viere, čo nie je nejaké nové učenie. Pavol ale varuje aj pred tým, aby si starší dali pozor, i keď sú viac duchovní, lebo by hriech mohol uchvátiť aj ich. Ak by kresťan hovoril s bratom o ženskej kráse, pokušení od ženy, alebo by zjavne cudzoložil – ten ktorý ho počúva musí dávať veľký pozor, pretože tieto myšlienky samotné sú veľmi chytľavé a mohol by upadnúť aj on do pasce. Preto Pavol varuje, aby bremená znášali jedni druhých.

Vráťme sa k textu. Pavol ešte predtým píše:

Ga 5:16-18: “Hovorím však: Žite podľa Ducha a nebudete vykonávať žiadosti tela. Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. Ale keď vás Duch vedie, nie ste pod zákonom.”

Tu vidíme ten boj tela a Ducha. Pavol nás tu nabáda, aby sme žili pokiaľ je to možné – len podľa Ducha, o telo a jeho potreby sa nestarali, čo vyžaduje istú silu, výcvik. Ale už len to, že človek keď hreší, trápi ho to a prosí Boha, aby z neho sňal daný hriech ktorý ním lomcuje, je Duchovným zmýšľaním a nie telesným.

Prirodzený neobrátený človek ak hreší v hore spomenutých hriechoch, nikto a nič ho nebrzdí, aby tie hriechy nekonal, ba dokonca sa vychvaľuje tým, ako sa opije, pôjde sa zabaviť, zoženie si nejakú ženskú, dá si vyveštiť z kariet, denno-denne si číta horoskopy atď. Tento človek je celý telesný, nemá v sebe žiadneho Ducha, a Pán hovorí, že čo je telo je len telo a telesné zmýšľanie vedie k smrti. Pavol ale hovorí k obráteným ľuďom a preto píše toto:

Ga 5:16: “Ale hovorím: Choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela.”

Je rozdiel mať Ducha a chodiť v Duchu. Kazatelia, ktorý dokladujú vieru skutkami, nerozlišujú tieto dve veci. Oni sa nazdávajú, že ľudia ktorí nemajú patričné skutky – nemajú Ducha, konajú rovnako ako ľudia telesní – čo je fatálny omyl! A práve preto že takto zmýšľajú, nevedia týmto ľuďom pomôcť v pastoračnej činnosti tak, ako to vyžaduje Pavol. Akurát im prehodnocujú silu viery, dávajú im iné cesty a iné návody na posväcovanie, čím sa minuli s evanjeliom. Pritom tí ľudia Ducha majú, len sa musia naučiť v Ňom chodiť – choďte Duchom – tak Pavol vyzýva.

Ak pôjdeme do podrobností – aj sám Pavol zhrešil vedome či nevedome napriek tomu, že chodil Duchom – lebo vždy popri Duchu tu číha na kresťana telesnosť, ktorá je v nepriateľstve a vo vojne s Duchom, ktorá nikdy nespí a neodpočíva, čaká na vhodný okamžik, kedy sa kresťan zabudne niekde vo svete, vzdialený od Božieho slova a modlitby a bum – žiadosť tela príde nečakane ako zlodej.

Pavol má návod, ako čo najviac chodiť v Duchu a to ukrižovaním tela. Ak sa pozrieme na túto Pavlovu radu z pohľadu evanjelia, každý jeden kresťan už ukrižoval svoje telo spolu s Kristom.

Ga 2:20: “S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý si ma zamiloval a vydal sám seba za mňa.”

Pavol tu nepíše, že prijatím viery idem – pôjdem –  ukrižovať svoje telo, vezmem si na pomoc Svätého Ducha, kladivo a klince. Nie – on tu píše, že vo viere je spolu ukrižovaný ako Kristus. To sa deje podľa Pavla okamžite znovuzrodením. Napriek tomu, že Pavol aj každý kresťan má vierou ukrižované telo – to telo žije – jeho duša žije. Aj keď Pavol inde píše, že spolu s Kristom zomrel – predsa ďalej žije, jeho duša tiež žije. Týmto nám Pavol dáva dobrú radu, aby sme často hľadeli na Krista, čo nie je nič iné, iba duchovné spojenie s Pánom a tak budeme telu odolávať. Aj keď telo ako ostreľovač bude schované, nenápadné, tiché, nehlučné po dobu, keď sa oddáme svetu, iba na moment zabudneme na Pána, vyšle na nás smrteľný projektil hriechov.

Iný spôsob ako bojovať s telom, popisuje Pavol v liste Rimanom takto:

Rím 12:1: “Prosím vás tedy, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu.”

Nemyslime si, že Boh nehľadí na naše snahy, na naše boje. Možno práve preto nás necháva padať v hriechoch, lebo nedávame Bohu svoje telá spôsobom, ako tu Pavol opisuje. On totiž hneď zatým dáva taký jednoduchý návod čo robiť:

Rím 12:2: “A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!”

Prvá vec je sledovanie sveta, svetských noviniek, správ, módy, športu, software, PC, ale aj duchovných videí, ktoré nestačíme ani len pozerať, toľko sme si ich naťahali. Druhou vecou je brať do rúk Božie slovo a skúmať čo sa Bohu páči a čo nie.

Nezabúdajme, že telo si vždy bude žiadať jednu vec – telesné pôžitky, pohodlie, lenivosť, chúťky, napĺňanie zmyslov svetom, ale i rozkošami, tiež múdrosť, poznatky, veľa informácií – a Duch nás bude viesť k Bohu, k Jeho slovu, modlitbe, rozjímaniu. Čím viac budeme žiť Duchom, tým menej priestoru telu dáme.

Čo je však strašná chyba v tejto veci – ak si kresťan myslí, že nebude spasený, lebo tak tento verš aj na prvý pohľad hovorí – kto koná tieto skutky, nebude dedičom Božieho kráľovstva. Spasenie je z viery v Božieho Syna bez skutkov – nikdy si toto nezamieňajme ako mnohí, ktorí odpadli od evanjelia a kážu skutky ako Galaťania.

Pavol tiež píše, že ak sme vedení Duchom, nie sme pod zákonom. Pod zákonom je človek prirodzený, nie taký, ktorý dostal Ducha a vieru v Spasiteľa. Ak by sme sa ale chceli spasiť tým, že dodržíme zákon, stratili sme milosť a dostali sme sa pod zákon, čo je istá smrť. Mnohí kresťania sa totiž snažia všetky tieto varovania Pavla dodržať – i keď sa im to nikdy nepodarí dokonale – ale tým sa utešujú, že budú spasení, lebo sa vyhli hriechom z tohto verša čo nie je nič iné, iba spasenie skutkami.

Mnohí ľudia povedia, že nedokážu naplniť Pavlovu vysokú latku. Ráno si povedia, že dnes nebudú klamať, ohovárať, nepozrú sa na žiadnu ženu, muža, budú celý deň prívetivý a ľudský a prásk – okolnosti dňa im skrížia plány a oni mnohokrát vedome i nevedome, porušia všetky tieto predsavzatia, prídu domov pekne napálení len preto, lebo nejaký opilec do nich strčil a povedal im – uhni, ty idiot! A je po posväcovaní.

Preto Pavol hovorí, že zo svojej sily nie sme schopní nasledovať Pána a dodržiavať Jeho dobrý zákon. Ale čím viac chodíme v Duchu, tým bližšie sme k napĺňaniu Božích príkazov, tým ďalej sme od tela. Potom už nežijeme my, ale žije v nás Kristus.

No nikdy si nemyslime, že po znovuzrodení prídeme o spásu tým, že nedokážeme napĺňať zákon. Takto to totiž falošní kazatelia kážu. Povedia vám, že možno ste dokonca ani len neboli znovuzrodení, že to celé bola iba ilúzia, klam a preto musíte začať odznovu. Zabudnite na tieto nesprávne postoje a postavte sa do svetla Ducha, ktorého zaiste máte. Počúvnite Pavla, ktorý vám radí, aby ste chodili v Duchu, oblečení v Krista, boli často, ako je to len možné v Duchu, ktorý je vo vás ako niečo nové, čo ste nemali od mladosti. Už len to, že túžite napĺňať Pavlove odporúčania značí, že sa chcete vzdialiť od telesnosti.

Preto záver toho veršu o takých, ktorí páchajú tieto veci, nebudú dedičmi nebeského kráľovstva patrí ľuďom, ktorí Ducha nemajú a preto tieto veci konajú prirodzene. Budú sa posmievať z vás, ak by ste po nich chceli, aby sa vzdali toho, čo Pavol hore píše. Čo je horšie a stáva sa to, že aj mnohí kresťania ktorí skúšali všelijaké cesty, napokon upadnú do beznádeje a povedia si – mňa Boh nemiluje, mne nepomáha, mňa si Boh nevybral pre spásu a dobrovoľne upadnú do týchto hriechov, bez výčitiek a zotrvávajú v nich. Preto Pavol píše, že ak takého kresťana niekde objavíme, máme ho v tichosti napraviť, s láskou a bázňou, veď sa to môže stať aj nám.

Nikdy však nezabúdajme, že sme spasení z viery, pretože celú našu spásu vykonal Kristus na kríži. Sme spasení bez skutkov, aj keby milión kazateľov do nás hučalo, že viera nemá skutky a preto je mŕtva, ako sa mnohí odvolávajú na Jakubov list. Len viera zrodená skrze Božie slovo dáva život, nie napomínanie, tvrdé karhanie, hnev a lámanie palice na našom chrbte.

Nepoznáme kresťana, ktorý bol znovuzrodený, žeby nemal túžbu sa posväcovať, že by bol ľahostajný k hriechom. Bojuje, možno prehráva častejšie ako vyhráva, ba možno prehráva stonásobne viac ako vyhráva – ale má Ducha, ktorý nesúhlasí s nadvládou tela nad človekom a ani súhlasiť nemôže.

Možno si iba vzal veľký hlt porcie a nikto mu nepovedal hneď na počiatku, že musí najprv piť mlieko, až potom jesť tvrdý pokrm. On chce byť hneď dokonalým a tým na seba zvedie darmo čo veľké nešťastia a prehry. Ale keď sa bude postupne učiť objavovať Ducha Svätého v sebe, skrze tohto Ducha bude prichádzať k Bohu, opúšťať svet, rozjímať o nebeských veciach, hĺbať v Božom slove a na modlitbe – ovocie sa dostaví nie preto, lebo to je jeho výkon lež preto, lebo Kristus bude v Ňom pracovať. No aj tak nikdy dokonale nikto nezvíťazí, pretože tento boj trvá až do smrti. Ak by sme preto doslovne vzali Pavlovu reč, nikto by nebol spasený, lebo aj tí najväčší kresťania, ktorí veľa chodia v Duchu, čas od času upadnú v hriechoch.

Nezabudnime, že Boh nám odpustil hriechy, ale že ich máme aj vyznávať pred Všemohúcim Bohom tak, ako ich vyznal Dávid, či Peter, ktorý oľutoval svoj čin. Aj keď zhrešíme, zostávame deťmi Božími a nemáme sa schovať niekam ako Adam do kríkov, lež v novej prirodzenosti nám Ján radí takto:

1J 2:1-2: “Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme obhajcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. On je obeťou zmierenia za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.”

Amen…

Reklamy