Boh pamätá – Zacharášove zjavenie anjela

400 rokov bol Boh ticho, biblia sa nepísala ďalej, nebol dôvod, Boh sa odmlčal. Je to tak dlhá doba, že ľudia od Boha zaručene odídu k svojim pravidlám, čo sa aj stalo. Inak to nebolo ani s cirkvou. Už počas pôsobenia Apoštolov sa rodia nové a nové učenia, vznikajú iné evanjeliá a Apoštoli nestačia hasiť požiare. Pavol sa hnevá na Galaťanov, staručký Ján sa rozhodne napísať štvrté evanjelium potom, ako počúva zo všetkých strán ľudské učenia a výklady o Kristovi.

Takí sme my ľudia. Keď vezmeme niečo do rúk, všetko spackáme. Hriech a diabol nás oklame ako malinu a my sa utešujeme svojimi vlastnými učeniami a vynálezmi.

Izraeliti v tomto čase stoja na ľudskom učení, ktoré Pán Ježiš neskôr tak radikálne karhá. Na Boha úplne zabudli, prepadli sa do svojej múdrosti. A Boh mlčí a čaká. Až do času, keď sa stane toto:

L 1:5: “Za judského kráľa Herodesa žil kňaz Zachariáš z týždennej kňazskej triedy Abiovej; jeho manželka bola z dcér Áronových a volala sa Alžbeta.”

Je zaujímavé, že meno Zachariáš, nie je vybrané náhodne na túto príležitosť prihovorenia sa Bohu ľudstvu. Aké predivné sú Božie cesty. Meno Zachariáš totiž znamená – Boh Pamätá! Naozaj sa Boh rozpamätal na svoj národ a nielen naň. Boh sa rozpamätal na dávne zasľúbenie, ktoré dal celému ľudstvu ešte v knihe Genesis, že pošle Spasiteľa. Ten deň sa blíži. Aká je reakcia Izraela na príchod Pána? Už Zachariáš nám naznačí, že s príchodom Boha na zem to nebude také jednoduché.

L 1:11-12: “Vtedy zjavil sa mu anjel Pánov, ktorý stál z pravej strany kadivého oltára. Ako ho Zachariáš uzrel, preľakol sa a zmocnila sa ho bázeň.”

Zachariáš sa preľakol. To je vcelku prirodzené, pretože stretnúť sa s anjelom nie je niečím normálnym. Ak sa pozrieme na iné situácie v písme, kde sa zjavuje anjel, väčšinou sú ľudia ohromení a vystrašení. Rímski vojaci, tí veľkí, mocní bojovníci, dostali smrteľný strach pred anjelom, ktorý odvalil kameň z Ježišovho hrobu.

Zachariáš sa celý život modlí za dieťa, pretože v Izraeli bolo prekliatím rodiny, ktorá nemala deti. A Anjel hovorí Zachariášovi, že bude mať syna a ten dobrák je celý ohromený, neverí vlastným modlitbám, ktoré neustále k nebu vysielal. Je to zvláštne, ale ľudia takto skutočne reagujú. Modlia sa za tú istú a jednu vec, ktorá sa zdá byť nereálna a keď Boh vypočuje ich modlitby, zostanú zaskočení. Akoby Zachariáš chcel povedať – Boh naozaj existuje? Veď už 400 rokov sa nám neozval a my sme ho šupli kdesi do zásuvky, vytvorili sme si svoje náboženstvo, s tým si vystačíme. Nie takto nejako dnes prežívajú mnohé cirkvi?

L 1:18: “I povedal Zachariáš anjelovi: Po čom to poznám? Veď som starý a moja manželka je tiež v rokoch.”

Táto otázka Zachariáša nie je položená preto, že by naozaj chcel vedieť odpoveď. On jednoducho neveril Bohu, ktorý mu prezrel srdce a našiel tam pochybnosti. Otázka je iba zakrývacím manévrom jeho nevery a prekvapenia. Gabriel to jasne vidí a preto Zachariáš stráca načas hlas, onemie.

L 1:20: “Ajhľa, onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa to stane, pretože si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia svojím časom.”

Božia zvrchovanosť je nesmierna. V Jeho rukách je celý svet, každá jedna okolnosť, veď písmo hovorí:

Ex 4:11: “Hospodin mu odpovedal: Kto dal ústa človeku, alebo kto robil nemým alebo hluchým, alebo vidiacim alebo slepým – či nie ja, Hospodin?”

Tak ako má moc Boh vziať hlas, má moc dať aj dieťa. Zachariášovi a Alžbete sa počne dieťa, i keď sú už hodne starí vekom. Tak ako Boh predivne konal pri Abrahámovi, koná tak aj pri tomto manželskom páre. Dieťa ktoré sa im má narodiť, bude Božím poslom – Jánom Krstiteľom. Sám Boh mu dáva meno. Podľa židovskej tradície malo dieťa dediť meno svojho otca – mal sa volať Zachariáš, ale keď dá meno sám Boh, nie je dobré sa priečiť cestám Všemohúceho.

L 1:59-60: “Na ôsmy deň prišli obrezať dieťatko a chceli ho pomenovať Zachariášom, menom otcovým. Ale matka odpovedala takto: Nie, bude sa volať Ján.”

Meno Ján znamená – Boh je milostivý. Je to predzvesť veľkých vecí, ktoré sa budú onedlho diať. Boží čas ticha skončil, teraz nastanú divy a zázraky, aké svet dovtedy nezažil. Sám Boh príde na svet, vtelí sa do malého telíčka bábätka, zaradí sa medzi bežných ľudí, v jednoduchosti, nenápadnosti, v chudobe.

Vráťme sa k Jánovi. Ľudia sú prekvapení z toho, že sa má volať inak ako otec. Neveria Alžbete a obracajú sa na samotného Zachariáša. Ten si vypýta tabuľku a napíše to isté meno, ako udala Alžbeta:

L 1:63: “On si pýtal tabuľku a napísal slová: Ján je jeho meno! A divili sa všetci.”

Ešte viac sa ľudia divili tomu, že Zachariáš začal po tejto udalosti hovoriť. Boh z neho sňal nemosť. Dokážeme si predstaviť, aká toto bola správa, ktorá sa šírila rýchlosťou svetla celým Izraelom. Skutočne sa Boh opäť prihovoril po toľkých storočiach Izraelu? Čo sú to za divné veci? Ľudia časom stratia vieru v zázraky ktoré sa kedysi dávno konali, vo svojej rozumnosti ich zaradia medzi také, ktoré sa dajú nejako vysvetliť. Toto sa deje aj dnes. Prehodnocuje sa biblia, čo je v nej skutočné a čo nereálne. Nový modernistický prístup k písmu učí, že zázraky v písme sa nestali tak, ako sú tam napísané, lež ľudia vtedajšej doby nedokázali tieto veci vyložiť inak, ako divmi. Aj dnes ľudia stratili pojem Božej moci, aj dnes Boh neprehovoril k ľudstvu dlhú dvetisíc ročnú dobu a preto odpad od viery je mohutný. Takto isto na tom bola aj veľká časť Izraela.

Keď Izraeliti uvideli opäť zárodok Božej moci skrze staručkého Zachariáša a Alžbetu, ťažko sa im verí, pretože dávne príbehy ako – prekročenie Izraela cez more – sú tak hmlisté a starodávne, že sa berú ako bájky. A tu sa objavuje v Izraeli opäť Božia pravica. Začína to počatím Jána Krstiteľa. I keď si ľudia budú musieť ešte počkať nato, pokiaľ Ján a Ježiš vyrastú. Všetci sa divia, čakajú prevratné veci keď hovoria:

L 1:65-66: “Vtedy prišiel strach na všetkých susedov a po celom hornatom kraji judskom sa rozprávalo o všetkom tomto; všetci, ktorí to počuli, vštepili si to do srdca a hovorili: Čo len bude z tohto dieťaťa? Veď aj ruka Pánova bola s ním.”

Ján Krstiteľ je iba poslom pre Toho, ktorý príde po ňom. On je len predobraz budúcich vecí, ktoré sa onedlho udejú.

Zachariáš velebil Boha z Jeho moci, keď pochopil, že prichádza Spasiteľ. Jeho prvé slová sú úchvatným posolstvom:

L 1:68-70: “Požehnaný Pán Boh izraelský, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho, vyzdvihol nám roh spasenia v dome svojho služobníka Dávida, ako hovoril ústami svojich starodávnych svätých prorokov.”

Aj keď toto je zatiaľ iba nejasná predstava, zameraná na tento pominuteľný život, že Boh pošle mocného Kráľa na svet – evanjelium je oveľa hlbšie, ako tieto ľudské dohady. Tu už nejde o tento svet a kraľovanie na zemi – lež o nebeské kráľovstvo, nové nebo a novú zem. Boží plán siaha ďaleko za poznanie človeka, ďaleko za jeho predpoklady a proroctvá.

Amen…

Reklamy