Evanjelium pri štedrom stole

Pred štedrou večerou okrem modlenia, máme vo zvyku hovoriť evanjelium. Vianoce sú sviatkom narodenia Krista, ktorý nám priniesol dar spasenia a preto je dobré si opakovať túto dobrú správu.

Evanjelium – dobrá zvesť

Ľudia sú hriešni, zaslúžia si večnú smrť v zatratení, ďaleko od Božej tváre. Ale Boh sa stal človekom, narodil sa na tomto svete, čo si dnes pripomíname a zomrel pre naše hriechy a pre našu spásu. Pavol to zhrnul takto:

1Kor 15:3-4: “Lebo medzi prvým som vám vydal, čo som aj prijal, že Kristus zomrel za naše hriechy podľa písem a že bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem.”

Kristovo dielo na Golgote presahuje ľudské chápanie. Na kríži, čoby Božom oltári, nie je obetované zviera – starozmluvný baránok – ale sám Boží Syn. Jeho krv nezahladzuje iba hriechy do času, ako tomu bolo v starej zmluve, pokiaľ človek opäť nezhrešil a opäť musel ísť obetovať baránka – Kristova obeta sa vykonala raz a navždy, ktorá sňala všetky hriechy tých, ktorí Mu uverili. Hriechy minulé, prítomné i budúce.

1Pt 2:24: “Kristus sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti, ktorého ranami ste uzdravení.”

Žd 10:16-17: “Dám svoje zákony na ich srdcia a napíšem ich na ich mysle a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nikdy nespomeniem.

Rím 11:27: “A toto im bude odo mňa zmluva, keď odnímem ich hriechy.

Všetky tieto verše hovoria o práci Boha – nie o práci človeka. Kristus vykonal spásu na Golgote sám, bez pričinenia človeka. Boh hovorí, že je to On, kto si nespomenie na hriechy svojho ľudu. Táto hotová spása je daná človeku aby ju vierou prijal a nič k nej nepridával, nič z nej neuberal. Boh nepožaduje za tento čin žiadne ľudské skutky, okrem viery.

Mk 16:16: “Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.”

J 3:16: “Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.”

Vidíme že len viera v Krista, ktorý miesto nás vytrpel trest, prináša zmierenie s Bohom. Ľudia sa Ježiša dopytujú, aké skutky majú konať, aby sa páčili Bohu, aby to boli skutky Božie:

J 6:28: “Povedali Mu teda: Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?”
J 6:29: “Ježiš im odpovedal: Skutkom Božím je veriť v Toho (Krista), ktorého On poslal.”

Toto je jediný skutok, aby človek získal spásu – žiadne iné ľudské skutky sa nevyžadujú. Uveriť v Krista, ktorý vykonal dielo spásy, kde odňal ľuďom hriechy, vytrpel miesto nich Boží hnev, miesto nich zomrel, vstal zmŕtvych ako prvý z ostatných, aby bolo zrejmé, že všetci ktorí v Neho uverili, prejdú tou istou cestou.

Iba vierou je človek spasený, bez akéhokoľvek iného skutku. Ak by sa chcel človek zachrániť svojimi skutkami, so spásou sa totálne minul. Pavol píše:

R 3:28: “Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.
R 3:20: “Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu.”

Peter hovorí židom v prvej svojej kázni toto:

Sk 13:38: “Vedzte teda, mužovia, bratia, že sa vám skrze Neho zvestuje odpustenie hriechov a že od všetkých (hriechov), od ktorých vás ani zákon Mojžišov nemohol ospravedlniť.”

Peter učí, že z viery v Krista Pána, je človek ospravedlnený od všetkých hriechov. Pán Ježiš hovorí, že človek ktorý uverí, nejde dokonca ani na súd:

J 5:24: “Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.”

J 6:40: “Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň.”

Ga 2:16: “Vieme, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.

Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený NIKTO!

Ak teda vierou človek prijme Ježiša Krista, ako svojho Spasiteľa, keď uverí, že miesto neho bol umučený, vzal jeho hriechy na kríž, kde boli raz a navždy všetky do posledného odsúdené Božím hnevom, ak uverí že Ježiš v zastúpení miesto neho zomrel – vstane s Ním aj zmŕtvych.

Ak človek takto uverí, stáva sa kresťanom, stáva sa Božím dieťaťom, stáva sa dedičom nebeského kráľovstva. Nie pre svoje zásluhy, lež pre zásluhy Krista a Jeho Golgotské dielo. Človek je na tom rovnako ako bol zločinec na kríži, ktorý uveril, nič nevykonal pre svoju spásu a Pán mu sľubuje, že bude s ním v raji.

Celá táto vec sa nazýva – milosť Boha. Boh sa zmiloval nad padlým človekom a Boh aj vykonal celú spásu. Preto z milosti je človek spasený – Boh udelil ľuďom milosť, ak prijmú Ježiša Krista vierou.

Keď Galaťania vymysleli spasenie skrze skutky, kde kázali, že bez obriezky nie je možné prísť do neba, Pavol ich svätým hnevom veľmi prísne karhá, že odišli k inému evanjeliu – k falošnému. Ku Kristovej práci nie je možné nič pridať a povedať – musíte urobiť toto, aby ste boli spasení, tamto, chodiť na omše, na prikázané sviatky, na spovede, púte, obrady, liturgie – to všetko je evanjelium falošné, ktoré Pavol preklína. Aj keby sám Ježiš sa zjavil, jeho Matka, Anjel z neba a hlásal by skutky – prekliate budú tieto zjavenia!

Ga 1:6-7,9: “Čudujem sa, že od Toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, sa tak rýchlo odvraciate k inému evanjeliu, ktoré ani nie je iné evanjelium. Sú však niektorí, čo robia zmätok medzi vami a chcú prekrútiť evanjelium Kristovo.

Ga 1:8: “Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, – nech je prekliaty!

My ľudia nie sme schopní naplniť zákon, preto je nemožná spása skrze zachovanie zákona. Sme slabí a hriešni, sme chorí, neschopní sa spasiť. Preto Kristus berie na svoje plecia celú našu spásu, bez našich skutkov, požaduje len vieru v toto Jeho dielo. Tak ako začali učiť falošné evanjelium ľudia už za čias Apoštolov, tak sa tomu dialo za čias prenasledovania cirkvi, Rímskej i východnej cirkvi, protestantizmu, až podnes. Každý kto učí, že sa skutkami dá spasiť – hlása Bohu odporné evanjelium, ktoré evanjeliom nie je.

Človek keď prijme Krista vierou, v jeho dokončené a dokonalé dielo, dostane dar Ducha Svätého. Je to niečo nové, niečo implantované do ľudského tela, pretože telesný človek, človek prirodzený, nechápe Božie veci, ani nemôže chápať, pretože nemá v sebe Ducha. Nechápe Písmam, nechápe Božiemu slovu, biblia je pre neho bláznovstvom, nerozumie jej veršom, jej posolstvu a to platí aj pre ľudí, ktorí si hovoria kresťania:

1Kor 2:14: “Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať.”

K čomu sú dobré skutky, ktoré Písmo tak veľa káže? Skutky sú odozvou na evanjelium – nikdy nie spásou! Toto si nemôže človek zamieňať. Ak človek verí v Krista, nemusí sa starať o svoju spásu, ale má posväcovať svoj život podľa rád Písma. Niekto má viac ovocia, niekto menej, nikto nikoho nemá súdiť kvôli skutkom, lež jeden druhého má naprávať, modliť sa, karhať, napomínať.

Ak človek verí v zástupnosť Krista, je Božím dieťaťom, Boh ho nikdy nevyhodí von kvôli hriechu, za ktorý zaplatil Jeho Syn, ale ho napraví, kde mnohé naprávanie môžu dosť bolieť. Ako keď rodič napráva svoje dieťa prútom. Keď sa jedno dieťa dobre učí a druhé sa učí zle – nikdy si tie deti nepomyslia, že nie sú deťmi rodičov – tak aj Boh nikdy nevyženie človeka, ktorý verí v Krista von z domu, lež mu bude chcieť pomôcť, aby napravil svoj život.

Preto posväcovanie je celoživotný proces, kde má niekto viac ovocia a iný menej, zato sa nemá nikto povyšovať. Napokon aj tak nikto neskončí pred svojou smrťou ako bezhriešny, ako dokonalý, ale zomrie ako hriešnik. Každý jeden človek bol, je a bude hriešnikom, aj keby pred ľuďmi mal skutky nad skutky. Písmo hovorí: čo nie je z viery je hriech! Každé zaoberanie sa svetom, zbytočnosťami, kde nie je Boh, je hriechom.

Ak uvažujeme o ovocí, o ktorom tak veľa ľudí hovorí – ovocie nie je ovocím našim, ale ovocím Ducha. Pokiaľ naše telo chce neustále páchať hriech, Duch Svätý, ktorý nám bol daný skrze vieru, bojuje proti telu a telo proti Duchu. Pavol narieka nad sebou, že hriech v jeho tele panuje, Duch proti nemu bojuje, že tento boj sa deje neustále. Stará prirodzenosť nám nebola pri uverení odňatá. Ak by sme sa teda spoliehali na svoje skutky, zaručene prehráme, pretože naše telo hreší neustále – myšlienkami, slovami i skutkami. Duch proti telu bojuje, preto kresťan je v neustálej vojne. Pavol píše:

R 7:18-20: “Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.”

Preto je evanjelium jediným východiskom, kde skutky a svoje námahy dáme bokom a prijmeme skutky Krista za svoje. Pavol už ako obrátený kresťan narieka že je hriešny:

R 7:24: “Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?”

Len viera v Spasiteľa dokáže zachrániť. Ak sa spoliehame na seba, špiníme Kristovo dielo ako slabé a nedostatočné. Spása bez našich skutkov – to je pre pyšného nadutého človeka problém.

Človek rád vchádza do chrámu a hovorí – dávam desiatky, modlím sa aj niekoľko hodín, starám sa o chorých, vdovy, tri krát sa postím – takýto človek si myslí, že je na tom dobre a preto nepotrebuje lekára – Krista.

Je tu druhý človek, ktorý vidí že je hriešny a preto sa len bije v prsia a hovorí – odpusť mne hriešnemu! Tým hovorí – TY niečo urob, ja nemám nič, potrebujem lekára.

Lekára nepotrebujú tí, čo si myslia že sú zdraví ale tí, ktorí sú chorí…

Nemyslime si, že po uverení sa človek stane dokonalým. Hriešne telo bude stále pýtať svoje dávky, bude zúriť, bojovať s Duchom do konca života. Pavol po obrátení priznáva svoju hriešnosť ako sme hore čítali, Peter hreší tým, že sa oddeľuje od pohanov ktorí uverili, čím odchádza od spásy, pretože sa vracia ku skutkom. Preto ho Pavol veľmi prísne karhá, aby zachránil jeho dušu.

Nikdy si nemyslime, že pádom do hriechu sme stratili dedičstvo, synovstvo. Dedičstvo sa dá stratiť inak – ak sa miesto spoliehania na Krista, začneme spoliehať na seba. Toto je nebezpečenstvo, ktoré tak málo kazateľov dnes zvestuje! Tu treba omamžitú nápravu, ako ju robí Pavol Galaťanom, Pavol Petrovi! Ak veríme v Krista, len v Krista, sme deti Božie – Boh nám nepočíta už viac hriechy, nikdy si nesadne oproti nám a nevyčíta nám prestúpenia, nestraší nás s peklom – ale v čase, hriechy máme vyznávať, máme vyznávať že sme hriešni a neschopní spásy, o to viac sa máme spájať s Kristom vo viere. Ján napísal pre tých, ktorí sú znepokojení hriechmi toto:

1J 2:1-2: “Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme obhajcu u Otca, Ježiša Krista, spravodlivého. On je obeťou zmierenia za naše hriechy.”

Ak človek verí, nemusí sa strachovať o večný život, ale v radosti má nasledovať Krista Pána. Ak upadne do hriechu, vyzná ho svojmu nebeskému Otcovi. Aké neradostné je kresťanstvo tých, ktorí nevedia či budú alebo nebudú spasení, pretože sa spoliehajú sami na seba. Toto ani kresťanstvom nie je, je to len ľudským náboženstvom, podobným iným náboženstvám, kde sa človek chce svojou silou zachrániť.

Pravé kresťanstvo je o zverení sa do rúk Spasiteľa, bez svojich vlastných zásluh. Všetkým ktorí sa chcú zachrániť sami, písmo hovorí, že sú Bohom zlorečení:

Ga 3:10: “Ale všetci, čo sú zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto nezotrváva vo všetkom a neplní, čo kniha zákona prikazuje.”

Praotcom všetkých veriacich bol Abrahám. Prečo bol spaseným? Pretože veril Bohu! Veril v Krista, ktorého mu Boh vykreslil, že vzíde z jeho potomstva, veril v zasľúbenie Božie. Bol Abrahám dokonalý? Bol hriešnik ako každý! Preto ak by sa chcel spasiť skutkami, obhajovať sa svojim životom, pred ľuďmi by možno zapôsobil, ale nie pred Bohom. Pavol napísal:

R 4:1-2: “Čo teda povedať? Že nachodíme Abraháma ako svojho praotca podľa tela? Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom.”

R 4:3: “Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť.”

Abrahám uveril a toto mu Boh počítal za spravodlivosť. Ak Boh hovorí v písme, že je niekto spravodlivý, nehovorí o jeho živote a skutkoch, ale o jeho viere.

Posledný verš:

R 4:5: “Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.

Prijmi preto Krista ako svojho Spasiteľa a už sa nemusíš nikdy báť večnosti. On je štítom pred guľkami nepriateľského vojska, ak stojíš za Ním, si v bezpečí. Pavol napísal na konci života, že vieru zachoval. Zachovať vieru bez skutkov, len v spoľahnutí sa na Boha, je ťažké. Toto je tá úzka cesta o ktorej písmo hovorí, lebo diabol, svet, aj falošní kresťania, budú chcieť človeka zviesť k svojej chvále a zásluhám. Ak sa človek dá zviesť, prehral svoj život a nadarmo uveril. Zverme sa teda Kristovi a len Kristovi – nestarajúc sa o skutky, pretože tie budú odozvou na evanjelium. Potom sa môžeme slobodne starať o svoje posväcovanie, pretože sme deťmi nebeského Otca…

Radujme sa z narodenia Krista, narodenia Boha, ktorý vykonal všetko za nás a pre nás. Ako málo dokážeme oceniť jeho obetu a jeho lásku k nám…

Amen…

Reklamy